Štátny komorný orchester Žilina, Peter Valentovič, Iveta Cibulová, Petar Čulić
24. 10. 2024
Žilina, Dom umenia Fatra
Štátny komorný orchester Žilina
Peter Valentovič
Iveta Cibulová, Petar Čulić
Haydn – Rodrigo – Kodály – Milhaud
Zvláštnosťou tohto koncertu nebolo ani tak dramaturgické ladenie programu s podtitulom Hudba štátov EÚ, ale skôr fakt, že na žilinskom pódiu sa orchester po prvýkrát (!) stretol s naším prominentným dirigentom Petrom Valentovičom. Uvedení autori počas svojho života nemohli ani tušiť, že sa ocitnú spoločne v programe pod (pomyselnou) jednotnou európskou vlajkou, a tak sme (s výnimkou J. Haydna) cez kompozičnú prizmu rozličných poetík prijímali ukážky z bohatej ponuky hudby počiatku 20. storočia.
Prvá časť večera patrila sólistom: violončelistka Iveta Cibulová sa na domácich pódiách, no najmä na medzinárodných súťažných fórach úspešne pohybuje už niekoľko rokov. Svoj talent a ambície obhajovala spoločne s ŠKO v obľúbenom Haydnovom Koncerte pre violončelo č. 2 D dur. Cibulová vládne plným farebným tónom, sebaisto pointuje frázy a s prehľadom komunikuje s orchestrom. Záhadou pre mňa ostala „redukovaná“ produkcia: z koncertantného cyklu obišla úvodnú časť, čím ťažiskovému, lyricky hĺbavému Adagiu odoprela jedinečnú možnosť plnohodnotne vyznieť a zdôrazniť komplexne ponúknuté sémantické konzekventnosti partitúry… Je zrejmé, že perspektívna Iveta Cibulová smeruje už dnes do našej silnej violončelovej zostavy.
Priam ukážkovou expozíciou kreativity s typologickým mixom temperamentov bol príspevok sympatického gitaristu Petara Čulića z Chorvátska. Košatosť svojej hudobnosti prezentoval v efektnom opuse Joaquína Rodriga Concierto de Aranjuez, kde v každom tóne, každej fráze sa zračila gitaristova virtuozita, živelnosť, spontánna radosť z tvorby.
Dve skladby dvoch rôznych autorov a poetík sa stretli v jednom východiskovom bode: Zoltán Kodály a Darius Milhaud. Súčasníci čerpajúci z bezodných impulzov doby, v ktorej a s ktorou žili – doby vrchovato dynamickej, naplnenej prísľubmi bezhraničných možností aj slobody.
Kým v prvej polovici koncertu sme obdivovali Valentovičovo majstrovstvo „sprievodu“, v druhej časti programu dirigent podal svojbytné svedectvo o vlastnom zmýšľaní a chápaní interpretovanej hudby.
Kodályove Tance z Galanty sa nám prihovárajú rečou dôverne známych prameňov uhorskej hudobnosti, oddávna prítomných aj v našej kultúre. Zneli priam očarujúco, súzneli v nich známe intonácie s idiomatickým bodkovaným rytmom a najmä rustikálnou koloristikou, v ktorej sa zaskvel muzicírujúci plezír hráčov dychovej sekcie (excelentné sóla klarinetu „à la tárogató“ Bibiány Bienikovej...).
Záver programu patril typickému slobodomyseľnému a nevyčerpateľne tvorivému svetu počiatku minulého storočia, francúzsky očarujúcemu. Jeho jazykom sa poslucháčom prihovoril Darius Milhaud, jeden z eklatantných reprezentantov onej dráždivej estetiky. Rondo Le bouef sur le toit (Vôl na streche) skomponoval ako súčasť scénického útvaru (pantomímy), pod ktorou nájdeme signatúru skladateľovho spolupútnika Jeana Cocteaua. V bizarnom námete dostalo živelný priechod Milhaudovo očarenie brazílskou hudbou, ktoré odzrkadľuje inštrumentácia, rytmika a pre autora typické disonancie či polytonálne štruktúry. A znova, vábna a pestrosťou príťažlivá tematika pre dirigentove „fascinácie v znovuobjavovaní“. Aspoň tak by som lapidárne definovala jeho spôsob, prístup k tlmočeniu sveta zakliateho a zaznamenaného v mĺkvej substancii partitúry.
Prvá ozajstná tvorivá spolupráca ŠKO Žilina s dirigentom Petrom Valentovičom sa konečne uskutočnila. To, čo stihli spoločne v ten večer povedať, naplnilo publikum bez zvyšku.