Štátna filharmónia Košice, Zsolt Nagy, Tanja Becker-Bender

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice,

Zsolt Nagy,

Tanja Becker-Bender

Dohnányi – Bartók – Moyzes

Ďalší koncert A cyklu vo východoslovenskej metropole podporila pri príležitosti maďarského predsedníctva v Rade Európskej únie aj maďarská vláda, čo sa odzrkadlilo aj na dramaturgii, ktorá nadobudla slovensko-maďarský charakter. V programe sa prelínali tri výrazné skladby stredoeurópskej hudobnej tradície, ktoré nepatria v koncertných sálach – a tobôž nie v tej košickej – k najfrekventovanejším.

Symfonické minúty Ernő Dohnányiho priniesli do koncertnej sály osviežujúcu a nonšalantnú atmosféru vrcholného romantizmu; pätica kontrastných častí oživila náladu v bývalej synagóge svojou iskrivou a vtipnou hudobnou textúrou. Orchester pod vedením skúseného dirigenta Zsolta Nagya zvládol interpretáciu s obrovským nadhľadom a precíznosťou, čo svedčí o tom, že túto hudbu má dirigent „v krvi“. V jeho prístupe sa prejavila citlivosť pre Dohnányiho ľahkosť a humor, no občas mu chýbalo viac dôrazu na detailnú prácu s mikroštruktúrami, ktoré by ešte viac mohli umocniť dynamické a agogické nuansy.

Bartókov mladícky Prvý koncert pre husle a orchester, inšpirovaný nešťastnou láskou, sa vyznačuje kombináciou doznievania niektorých neskororomantických, prípadne wagnerovských elementov a odvážnej disonantnej moderny. Skladba je koncipovaná ako celok pozostávajúci z dvoch kontrastných častí – introspektívno-lyrickej a dravo-motorickej. Nemecká huslistka, vyučujúca na univerzite v Hamburgu, Tanja Becker-Bender sprostredkovala precítený muzikálny prejav, ktorý v pomalých lyrických pasážach zaujímavo balansoval medzi zraniteľnosťou a hĺbkou výpovede. V niektorých momentoch by však jej hre svedčilo viac vrúcnosti a emocionálnej intenzity. V rýchlej „grotesknej“ časti však zaujala ohromnou technickou brilantnosťou, presnosťou a temperamentom, ktorý skladbe dodal potrebný drajv. Orchester i sólistka vytvorili presvedčivý dialóg, aj keď sa občas objavili drobné asynchrónie, ktoré len nepatrne narušili plynulosť hudobného toku.

Večer vyvrcholil Moyzesovou suitou Dolu Váhom, ktorá sa často označuje za slovenský ekvivalent Smetanovej Vltavy. Hoci tejto skladbe možno chýba Smetanov génius, svojou majestátnosťou a autentickým slovenským charakterom dokáže uchvátiť. Zsolt Nagy opäť preukázal svoju schopnosť precítiť ducha hudby, pričom v každom takte kompozície prenášal svoje nadšenie na orchester. Výkon bol fascinujúci v každom aspekte, s elegickou šírkou lyrických úsekov a majestátnymi vrcholmi, ktoré plne vystihovali charakter diela. Dynamika a energia sa prelínali s prepracovanosťou faktúry a plnokrvnosťou, pričom charakteristické folklórne prvky ožili v autentickom podaní. Slovensko-maďarský večer tak získal neopakovateľný kolorit a dôstojné dovŕšenie, po ktorom sa zo sály odchádzalo v príslovečne povznesenej nálade.