Splnené sny a vďačné návraty
Štátny komorný orchester Žilina vznikol roku 1974 ako jediný orchester mozartovského typu na Slovensku. Počas päťdesiatich sezón odohral orchester 3 457 koncertov, z toho 1 672 na svojom domovskom pódiu v Dome umenia Fatra v Žiline, 755 v iných slovenských mestách a 1 030 koncertov na 310 koncertných turné v 37 krajinách sveta. Polstoročnicu nášho významného komorného orchestra si pripomíname exkurzom do jeho histórie: od prvých chvíľ cez spolupráce s kľúčovými osobnosťami až po dôležité dramaturgické momenty.
Túžba po orchestri
Myšlienka na existenciu stáleho orchestra s profesionálnymi parametrami bola v mysliach a snahách hudobných „aktivistov“ v Žiline permanentne prítomná. V r. 1958 sa na základe ich proklamácií a iniciatív začal organizovať sláčikový orchester, ktorý manažérsky zabezpečoval Ján Figura st. a ako dirigent ho viedol Anton Kállay. Pri verejných vystúpeniach tento poloamatérsky ansámbel, pôsobiaci ako Orchester mesta Žilina (od r. 1967 Symfonický orchester mesta Žilina), vykazoval solídne výkony a jeho koncertná činnosť sa systematicky a priebežne rozširovala. Na dirigentskom stupni sa po A. Kállayovi striedali Richard Uškovitš, od r. 1962 čoraz častejšie Bohumil Urban.
Vedenie orchestra sa snažilo presadiť orchester ako emancipované profesionálne teleso. V r. 1972 po prvýkrát podalo návrh na slovenské ministerstvo kultúry, ten však nebol akceptovaný. Napokon po ďalších premyslených krokoch, „dobovo typických“ a s pomocou vplyvných straníckych funkcionárov, prišlo k vytúženému prelomeniu bariér. Vtedajší minister kultúry, básnik Miroslav Válek (v tom období bol poslancom za mesto Žilina, čo bola v tomto procese šťastná náhoda) súhlasil so stretnutím zástupcov orchestra, akceptoval ich argumenty a požiadavky a následne poslal do mesta odbornú komisiu. Za ďalšiu šťastnú zhodu možno označiť fakt, že do čela tejto komisie bol menovaný prof. Ján Cikker. Zásadnú úlohu v pozitívnom rezultáte zohral vysoko priaznivý dojem z „testovacieho“ koncertu, v rámci ktorého odznel náročný program so skladbami W. A. Mozarta (Predohra k opere Čarovná flauta), M. a A. Moyzesovcov (predohra Naše Slovensko), V. Blodka (Adagio z Koncertu pre flautu a orchester D dur so sólistom J. Figurom ml.), D. Šostakoviča (Finále z Hudby k filmu Belinskij), A. Dvořáka (Slovanský tanec č. 3) a J. Cikkera (Pochod SNP). Zodpovedne pripravený orchester dirigoval Bohumil Urban.
Predseda komisie Ján Cikker osobne intervenoval na Ministerstve kultúry a napokon padol kladný verdikt a existencia orchestra bola potvrdená. Nemožno obísť ani osobnosť konštruktívneho fundovaného odborníka, vtedajšieho riaditeľa Slovenskej filharmónie dr. Ladislava Mokrého, ktorý sa ako člen výberovej komisie tiež zaslúžil o vznik ŠKO Žilina a o menovanie jeho prvého šéfdirigenta Eduarda Fischera.
Slávnostný otvárací koncert ŠKO Žilina sa uskutočnil 4. novembra 1974. Pod vedením šéfdirigenta Eduarda Fischera odznel program s kompozíciami G. Ph. Telemanna (Komorná partita), E. Suchoňa (Nox et solitudo so sopranistkou Gabrielou Beňačkovou), J. Válka (Concerto dramatico), B. Martinů (Sinfonietta La Jolla) a J. Cikkera (Spomienky). Sólové party, okrem skvelej Gabriely Beňačkovej (bývalej študentky žilinského konzervatória) a klaviristky Marty Filovej-Singerovej (pedagogičky tej istej školy), hrali dobre disponovaní členovia orchestra: huslisti Marián Remenec a Ernest Patkoló, violista Karol Windhaber, violončelistka Eva Kováčová, flautista Ján Figura ml., hobojistka Milada Hrianková, fagotista Vladimír Šalaga a kontrabasisti Emília Windhaberová a Vojtech Kováč, ktorí svoje sólové pozície obhajovali s veľkým úspechom aj v ďalších sezónach orchestra.
Orchester mal v počiatočných fázach 29 stálych členov. Boli to jednak hráči pôvodného Symfonického orchestra mesta Žiliny, no najmä mladí absolventi českých a slovenských konzervatórií a akadémií. Už vtedy sa ukázala ako zásadne pozitívna okolnosť kooperácia so žilinskou odbornou školou – konzervatóriom (pôsobiacim od r. 1951), ktoré bolo a ostalo prepojené s telesom integrálnou väzbou v priebehu celej histórie orchestra. Konkurzným nárokom a profesionálnym postulátom komisie, vedenej šéfdirigentom Slovenskej filharmónie Ladislavom Slovákom, prešli budúci hráči orchestra, ktorých vekový priemer bol vtedy 24 rokov. ŠKO Žilina ako teleso „mozartovského obsadenia“ sa stalo jediným profesionálnym telesom svojho druhu na Slovensku. Popri prvom šéfdirigentovi Eduardovi Fischerovi pôsobil na pozícii druhého dirigenta ŠKO Žilina Bohumil Urban – huslista, pedagóg žilinského konzervatória, zanietený organizátor a v neposlednom rade líder hudobných aktivít v Žiline.
Mozart, slovenská hudba, ale aj opera
Základné dramaturgické kontúry mozartovsky koncipovaného komorného orchestra podmieňovali aj špecifickú programovú orientáciu s prevahou skladieb klasicizmu aj baroka postupne niektoré ranoromantické kompozície a skladby autorov 20. storočia. Osobitnou, kapitolou bola od začiatkov orchestra pôvodná tvorba slovenských autorov, ktorá za desiatky rokov nadobudla charakter samostatnej obsiahlej repertoárovej jednotky. Od počiatkov orchestra k najfrekventovanejším autorom patria klasici slovenskej hudby – Ján Cikker, Eugen Suchoň a Alexander Moyzes. Spomienky op. 25 Jána Cikkera sú neoddeliteľnou repertoárovou súčasťou telesa doma aj v zahraničí a súčasne jeho najhrávanejšou slovenskou skladbou v histórii. Často sú uvádzaní aj ďalší obľúbení slovenskí autori – Ilja Zeljenka, Tadeáš Salva, Igor Dibák, Ladislav Kupkovič, Milan Novák, Pavol Krška, Vladimír Godár, Peter Breiner, Norbert Bodnár, Juraj Filas, Egon Krák či Peter Martinček, ku ktorým v priebehu ďalších rokov pribudli Ľubica Čekovská, Haimoni Balgavá a ďalší.
V priebehu času sa s hosťovaním ďalších dirigentských osobností obohacoval aj repertoár v súlade s ich preferovanými autormi a štýlovými obdobiami. Postupne sa dramaturgia kodifikovala a rozširovala svoj diapazón aj v súlade s požiadavkami publika. Tak sa obohacovali programové modely o hudobné spektrum romantizmu, hudbu 20. storočia, súčasné hudobné trendy, programovú hudbu a tiež o operné a operetné diela.
Obľúbenými sú aj exkurzy s fúziou do iných žánrov, čím sa do dramaturgie ŠKO zaradili kombinované programy pre mladých poslucháčov pod názvom Hudba je len jedna s prvkami jazzu, world music a populárnej hudby. Populárnymi sa stali aj koncertné či poloscénické uvádzania operných a operetných titulov, pričom osobitný záujem vzbudili naštudovania známeho rakúskeho dirigenta a muzikológa Christiana Pollacka s ansámblami medzinárodne obsadených sólistov (Rigoletto, Cavalleria rusticana, Barbier zo Sevilly, Tosca, Madama Butterfly, La traviata či svetová premiéra operety J. Straussa st. Bohyňa múdrosti).
Od r. 1989, po inštalovaní koncertného organu v sále Domu umenia Fatra, sa pravidelne uskutočňujú špecializované organové koncerty, ktoré sa tešia veľkej obľube publika. Získaním kvalitného klavírneho vybavenia, a to dvoch rovnocenných koncertných nástrojov Steinway, sa pozornosti publika tešia koncerty pod titulom Sólo pre dva Steinwaye.
Vďaka príspevkom na obnovu získal ŠKO Žilina v r. 2020 okrem iného vybavenia aj kvalitný projektor, čo tiež rozšírilo a priaznivo ovplyvnilo dramaturgiu. Pri prezentácii svetových diel z vokálno-inštrumentálnej a hudobno-dramatickej oblasti majú poslucháči k dispozícii na projekčnom plátne texty, ktoré sú kvalitne simultánne „otitulkované“ a pretlmočené do slovenčiny. Skvelé uplatnenie malo projekčné plátno na začiatku roka 2022 vo zvlášť úspešnej filmovej projekcii so živou hudbou pri príležitosti storočnice od premiéry prvého celovečerného filmu Jánošík režiséra J. Siakeľa, konanej pôvodne v totožných priestoroch. Technicky upravený pôvodný snímok bol na plátne v Dome umenia Fatra doplnený o hudobnú zložku Stanislava Palúcha.
Šéfdirigenti a formujúci hosťujúci dirigenti
Na dramaturgiu a jej profil mali zásadný vplyv dirigenti, ktorí sa na čele orchestra priebežne striedali. Po zakladajúcom šéfdirigentovi Eduardovi Fischerovi prevzal jeho úlohu absolvent pražskej AMU Jan Valta, ktorý na čele žilinského orchestra stál v rokoch 1979–1990. Na postoch druhých dirigentov sa v tých rokoch striedali mladí absolventi odboru dirigovania VŠMU – Ján Drietomský (1982–1984) a Peter Šibilev (1985–1987). V rokoch 1990–1993 so Žilinčanmi pôsobil renomovaný český dirigent Jaroslav Vodňanský, zanechajúc v ich profile a dramaturgii tiež svoje osobitné stopy, ktoré sa vyznačovali dôrazom na uvádzanie vokálno-inštrumentálnych kompozícií, keď vznikla neoceniteľná spolupráca so známym a medzinárodne uznávaným Žilinským miešaným zborom, Canticou Martin a ďalšími vokálnymi telesami.
Nielen v zmysle cibrenia technických parametrov, ale aj ako reflexiu nárokov, vkusu aj autorských afinít, zanechali na profile orchestra hlbokú stopu viaceré dirigentské osobnosti. Bol to predovšetkým u hráčov veľmi obľúbený svetoznámy umelec Dr. Ľudovít Rajter, ktorý bol v ŠKO stálym hosťujúcim dirigentom v rokoch 1980–1999. Nový prvok do dramaturgie orchestra priniesol mladý dirigent Peter Šibilev, ktorý inklinoval ku kompozíciám s prelínaním žánrov do oblasti jazzu a pop music, čo bolo v tomto období veľmi priekopnícke. K profilácii telesa prispel aj mladý Žilinčan, absolvent pražskej AMU Karol Kevický, ktorého temperamentná umelecká letora aj originálna invencia sa stretávali s uznaním u orchestra aj u publika. V mnohých zaujímavých multižánrových programoch sa realizoval s ŠKO najmä skvelý skladateľ, klavirista a dirigent Peter Breiner. Od r. 1990 bol stálym hosťujúcim dirigentom Japonec Tsugio Maeda, ktorý bol v rokoch 1996–2018 čestným šéfdirigentom ŠKO Žilina. Vo viacerých úspešných programoch vystúpil s ŠKO Žilina aj všestranný slovenský dirigent Adrian Kokoš (o. i. koncert v priamom prenose Slovenskej televízie k 30. výročiu vzniku SR). V programoch pre deti sa výrazne uplatnili mladí slovenskí dirigenti Daniel Simandl (séria detských matiné Opera nás zabáva) a Gabriel Rovňák (séria koncertov Príbeh hudby).
V rokoch 2004–2007 pôsobil na čele orchestra ako šéfdirigent Oliver Dohnányi, ktorý získal všestranné skúsenosti spoluprácou s viacerými domácimi aj zahraničnými telesami a svoju kreativitu paralelne rozvíjal v oblasti hudobno-dramatických žánrov kooperáciou s významnými opernými scénami. So Žilinčanmi neprestáva spolupracovať ani po druhom šéfdirigentskom období (2011–2015) a patrí k favorizovaným, permanentne s orchestrom tvoriacim lídrom. V r. 2015 ho na poste vystriedal britský dirigent Simon Chalk, ktorý obohatil dramaturgický profil orchestra o menej známe opusy zo svetovej literatúry. Významnou kapitolou je kooperácia ŠKO Žilina s dirigentom Leošom Svárovským, ktorá je plodná, pretrvávajúca priebežne až dodnes. Najskôr stál na čele orchestra v r. 1995 až 2000, neskôr v pozícii stáleho a hlavného hosťujúceho a čestného dirigenta sprevádzal teleso nielen na domácich pódiách, ale aj na mnohých zahraničných turné. Svárovského pozitívne pôsobenie má okrem umeleckých parametrov aj ľudský rozmer a tiež sa vyznačuje značnou invenčnosťou a rozširovaním repertoárového arzenálu o nové, neraz nevšedné, priam objavné dramaturgické formáty.
Výraznou umeleckou osobnosťou ŠKO, ktorý má v súčasnosti 35 členov, je nový mladý šéfdirigent, laureátskymi cenami z medzinárodných súťaží ovenčený František Macek, ktorý úspešne spolupracuje s orchestrom od r. 2021 a od jubilejnej 50. sezóny 2023/2024 je jeho šéfdirigentom. Interpretačné nároky, jasné umelecké názory, široký dramaturgický rozhľad a komunikatívnosť s hráčmi orchestra aj s publikom urobili z jeho koncertov umelecké sviatky a ťažiskové stavebné prvky 50. sezóny.
ŠKO ako príjemné miesto spolupráce
V histórii ŠKO, ako napokon každého orchestrálneho telesa, nie je novinkou a výnimkou známy jav „interpretačných návratov“. Mnohí z umelcov sa napriek nie práve lukratívnym podmienkach do Žiliny opakovane vracajú. Ich motívom je špecifická priateľská, vľúdna atmosféra v prostredí orchestra, rovnako však aj kvality, profesionalita a flexibilita hráčov a v neposlednom rade aj spontánne, živo reagujúce publikum v príjemnej, vizuálne aj akusticky príťažlivej sále Domu umenia Fatra.
Medzi obľúbených hosťujúcich dirigentov patrí u orchestra i žilinského publika aj skvelý kultivovaný hudobník Rastislav Štúr, ďalej v zahraničí pôsobiaci Martin Majkút, ambiciózny Martin Leginus a všestranne angažovaný Adam Sedlický. Výraznú stopu v interpretačnom profile orchestra (hlavne jeho sláčikovej sekcie) zanechal aj medzinárodne renomovaný huslista a dirigent, koncertný majster WDR Orchestra v Kolíne nad Rýnom a Bayreuthského festivalového orchestra Juraj Čižmarovič, ktorý okrem sólistického účinkovania uskutočnil s ŠKO Žilina celý rad zaujímavých abonentných koncertov, dve turné v Číne, ako aj online koncert zo sláčikových diel slovenských autorov počas obdobia pandémie covidu. S ŠKO a svojím synom, klaviristom Jakubom Čižmarovičom nahral aj úspešné CD Mozartovych klavírnych koncertov.
K žilinskému orchestru sa priam s „rondovou“ zákonitosťou vracajú zahraniční dirigenti Christian Pollack z Rakúska, Theodore Kuchar z USA, z Bulharska pochádzajúci Vladimir Kiradjiev, Ind Debashish Chaudhuri, umelecky uhrančivý Španiel David Giménez Carreras, príslušník svetoznámej muzikantskej dynastie, a v posledných rokoch aj skvelý mladý český dirigent Jiří Rožeň. Osobitým zjavom na pódiu Domu umenia Fatra je často hosťujúci rusko-francúzsky hudobník, jeden z permanentných favoritov domáceho auditória, charizmatický Misha Katz. S orchestrom vedie inšpiratívne duchovné a umelecké dialógy, teší sa všeobecnej priazni a navyše, priviedol a privádza do Žiliny elitných sólistov (aj opakovane), s ktorými už zákonite spoločne pripraví nezabudnuteľné produkcie. Tu možno spomenúť výnimočného huslistu Iliana Garneta, klaviristov Vladimira Sverdlova či Stellu Almondo, no najmä fenomenálny robustný pianistický talent Timura Sergeyeniu, ktorý okrem fascinujúcich umeleckých vstupov ochotne prijal aj pedagogické hosťovanie na žilinskom konzervatóriu, kde vedie pre adeptov nezabudnuteľné interpretačné kurzy.
Potešiteľnou je skutočnosť, že na svoje „rodné“ pódium v Dome umenia Fatra sa radi a vďačne vracajú výnimoční rodáci zo Žiliny a okolia, odchovanci žilinského konzervatória. Patria k nim vyhľadávaní klaviristi a pedagógovia Ivan Gajan aj Daniel Buranovský, svetoznámy huslista a koncertný majster Viedenských symfonikov Dalibor Karvay, kontrabasista náležiaci k interpretačnej svetovej špičke svojho nástroja Roman Patkoló, ako aj skvelí operní sólisti Pavol Bršlík, Mária Porubčinová, Monika Fabianová, Martina Masaryková, Jozef Gráf a ďalší.
Spomienky na prvého riaditeľa ŠKO Jána Figuru st.
Otca úplne pohltila myšlienka vytvorenia profesionálnej hudobnej scény v Žiline a venoval jej všetku svoju energiu aj napriek mnohým problémom, prehrám pri vybavovaní všetkého potrebného, čo súviselo s jeho predstavami a predstavami ľudí okolo neho, ktorí mu nezištne pomáhali. Ak ho nejaký úradník „vyhodil cez dvere, on sa vrátil cez okno“, aby dosiahol svoj cieľ. Otec bol cieľavedomý a vytrvalý človek. Vďaka tomu sa ŠKO stal súčasťou hudobného života na Slovensku a aj v zahraničí, kde si upevnil miesto medzi už etablovanými hudobnými telesami a to považujem za mimoriadny úspech pri propagácii slovenského interpretačného umenia.
Pokúsim sa priblížiť obdobie, ktoré bolo približne rok predtým, ako sme s orchestrom začali skúšať v sále kina Fatra. Otec musel začať kade-tade zháňať všetko potrebné. Treba podotknúť, že to všetko bez akejkoľvek pomoci, bez ľudí, ktorí by mu pomohli aktívne hľadať materiálne zdroje. Nemal kanceláriu, na také účely používal svoju triedu v škole, no a hlavné stretnutia sa odohrávali u nás doma. Dlhšie obdobie sa veci príliš nehýbali, čo bolo ťažké a na otcovi bolo vidieť, že začína byť unavený. Jedného dňa sa niekam vybral na aute a dlho ho nebolo. Až sme dostali telefonát od polície, že mal vážnu autonehodu v Dolnom Hričove. Bol to pre nás šok... A vtedy sa zdalo, že s jeho plánmi do budúcnosti je koniec. Jeho havária mala za následok vskutku vážne zranenia. Ležal niekoľko týždňov v nemocnici, potom aj doma. Keď sa po čase zotavoval, začal prijímať návštevy. Všetko okolo života a príprav v orchestri sa postupne opäť vrátilo – ako inak, do nášho bytu. Vtedy sme pokojne mohli zvesiť dvere z pántov, pretože chodilo k nám mnoho ľudí, ktorí otca museli v naplánovaných činnostiach nahradiť. Ku vzácnym návštevám patrili napr. riaditeľ Slovenskej filharmónie Ladislav Mokrý a dokonca aj minister kultúry Miroslav Válek.
Akonáhle sa otec zotavil, pustil sa aktívne do práce na budovaní novej inštitúcie. Písal, telefonoval, radil sa, ako riešiť množstvo problémov, ktoré stále pribúdali. Bol na všetko sám a to mu spôsobovalo bezsenné noci. Musel cestovať, nadväzovať nové kontakty po celej republike, čo ho stálo mnoho času a energie. Je veľmi ťažké popisovať jeho vnútorný svet, jeho sklamania po jednaniach s rôznymi funkcionármi štátnej správy.
Ako čas plynul a organizačných problémov pribúdalo, bolo nutné, aby otec začal zháňať administratívnych zamestnancov, keďže nemal svoju kanceláriu a v interiéri kina Fatra bola len premietacia miestnosť a kotolňa na uhlie. Skúsil teda hľadať v najbližšom okolí Fatry.
Podarilo sa mu osloviť mníchov v kláštore oproti budove kina Fatra a uspel. Dostal pár voľných miestností a tam zriadili sekretariát, riaditeľňu a zasadačku. Konečne v našom byte zavládol pokoj a vrátilo sa nám súkromie. Zamestnal niekoľkých úradníkov a začali pracovať na potrebných veciach.
Otec sa stále ponáhľal, aby stíhal vyriešiť kopec úloh. Nemal však šťastie pri výbere nových ľudí a teda mnoho úradníkov prepustil. Myslím, že často riešil nedostatok úradníkov a personálu len preto, že nemal vlastne žiadne skúsenosti s riešením nepoznaných problémov a sám sa musel učiť riešiť odborné úlohy z javiskovej techniky. Vo Fatre bolo len jednoduché pódium, ktoré akútne potrebovalo prestavbu, aby mohol orchester začať skúšať na otvárací koncert prvej koncertnej sezóny. Napokon sa mu podarilo dostať orchester na pódium, no zďaleka to nebol dobrý výsledok jeho úsilia. Na všetkých úpravách sály sa nachádzali nedostatky, ktoré museli odborníci odstraňovať aj počas skúšok orchestra, čo bolo nepríjemné, no nutné. Určite jediné, čo bolo v tej sále dobré, bola akustika, a tá je skvelá dodnes. Našťastie žiadna úprava interiéru koncertnú sálu nepoškodila. Otcovi sa podarilo napokon pripraviť koncertnú sálu včas na prvý koncert ŠKO a to bola jeho prvá veľká výhra v jeho práci okolo ŠKO a Domu umenia Fatra. Dodnes mu za to patrí môj veľký obdiv...
Zámerom bolo založiť profesionálny orchester v prostredí, v ktorom boli celkom prijateľné technické a personálne podmienky. Jeho vízia sa postupne stávala realitou aj napriek množstvu nepredvídateľných problémov. Po ukončení prvej kompletnej rekonštrukcie Domu umenia Fatra sa v r. 1988 pustil do realizácie hádam jeho najväčšieho sna a to do inštalácie veľkého koncertného organu vo vynovenej koncertnej sále. Postupne sa mu začalo v tomto projekte dariť, mal nadšenie aj z tých najmenších pokrokov a bolo na ňom vidieť radosť a uspokojenie. V období inštalácie organu trávil veľa času priamo v koncertnej sále a užíval si atmosféru výstavby jeho veľkého sna. Na svoju myšlienku inštalácie organu bol mimoriadne hrdý. Podarilo sa mu týmto počinom zásadne rozšíriť záujem publika o koncertné dianie v Dome umenia Fatra.
V čase príprav na založenie orchestra bolo mimoriadne dôležitou úlohou nájsť vhodného a kvalitného dirigenta. Otec za týmto účelom precestoval snáď celú Československú republiku v snahe získať čo najviac informácií o dirigentoch so skúsenosťami. Nebol príliš úspešný, dokonca, ako si pamätám, od pána dirigenta Rajtera sa dozvedel, že na Slovensku niet dirigentov so špecializáciou na komorné telesá. Bolo to nepríjemné zistenie, ale čas bol neúprosný. Po mnohých zahraničných kontaktných pokusoch získal informáciu o dirigentovi Fischerovi, práve končiacom pôsobenie v inom orchestri. Bola to šanca a otec ju využil. Dostal pozitívnu odpoveď s prísľubom. Po niekoľkých stretnutiach sa dohovorili a začali spolu tvoriť kontúry spolupráce. Fischer mal skúsenosti aj s „komorinou“, dokázal teda prispieť svojimi reálnymi predstavami o kreovaní nového orchestra. Zúčastňoval sa osobne aj konkurzov do ŠKO, čím získal prehľad o záujemcoch. Sám bol aktívny huslista a už vopred mal predstavu o zasadacom poriadku na pozíciách jednotlivých sekcií. Mal tiež presne premyslený plán každej skúšky a od začiatku zdôrazňoval prácu na detailoch interpretácie. Niekoľko hráčov už malo skúsenosti z iných orchestrov, čo prácu uľahčovalo. Pri skúškach sa sústreďoval aj na tie najmenšie detaily a hľadal optimálne znenie fráz, čo bolo zdĺhavé, no pre nás, neskúsených hráčov, nesmierne poučné. Často na skúškach, v procese hľadania čo najlepšieho zvuku alebo výrazu, bral sám do rúk husle alebo violu. Vtedy som bol rád, že nevie hrať na flaute...
Keď sa obzriem späť na roky strávené v ŠKO Žilina, mám vždy dobrý pocit z toho, že som mal šancu spolupracovať s ľuďmi mne podobnými, s ľuďmi, ktorí mali vytrvalosť ako „rehoľníci“, energiu, chuť a schopnosť potešiť na duchu našich poslucháčov. Vždy, keď bola sála plná a hrali sme krásnu muziku, mal som zimomriavky a pocit nadšenia z toho, že som aj ja také malé koliesko v stroji zvanom orchester a že aj ja prispievam k obohateniu duchovného života ľuďom sediacim v hľadisku.
Ján Figura ml.
zakladajúci člen orchestra (1974–2019), hráč na 1. flaute,
vedúci dychovej sekcie