Šostakovičova Trinásta v nových kontextoch
7. 5. 2026
Bratislava, Reduta
Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor
Tomáš Netopil, Petra Torkošová, Jozef Benci, Jan Bartoš
Mozart – Šostakovič
Už pohľad na programovú konšteláciu koncertu vyvolával pochybnosti: dokáže bezprostredné susedstvo dvoch inertne pôsobiacich poetík a duchovných konfesií rezultovať súlad na pódiu? Konkrétne: Klavírny koncert B dur KV 595 W. A. Mozarta a Šostakovičov opus 113, 13. symfónia b mol „Babij Jar“. Evidentné bolo, že zvýšenú pozornosť návštevníkov vypredaného koncertu spôsobilo zaradenie najmä legendami opradeného diela ruského klasika s aktuálnym politickým oparom. V neľahkej pozícii sa tak ocitol najmä sólista prvej skladby, Mozartovho (posledného) klavírneho koncertu, Jan Bartoš.
Podľa očakávaní bol jeho mozartovský koncept príkladný, jasne definovaný, s vedomím štýlu a delikátností skladateľovej dikcie. Sólista formuloval jasne, suverénne, uvážlivo demonštroval svoj dar sýtej, farebnej tónotvorby s množstvom drobných, delikátnych nuáns. Dialógy s orchestrom boli harmonicky vyvážené a s obojstranným rešpektom, sólistovu tvorivosť sme evidovali najmä v plastických reliéfoch kadencií. Bol to hold Mozartovmu podmanivému hudobnému univerzu, tlmočený s bázňou, porozumením, eleganciou a najmä s podmanivou hravou iskrou. Aplauz, akokoľvek spontánny a zaslúžený, sa však rozplynul – akoby v chvate. Príjemné echo z mozartovského zážitku bledlo, strácalo sa, bez šance premodulovať a splynúť s ďalším dejom na pódiu Reduty.
Vznik a osudy Šostakovičovej 13. symfónie boli od počiatkov sprevádzané neprajnosťou a spochybnením, ako inak, zo strany „verchušky“. Čo iné sa dalo predvídať, keď autor (už veľakrát pranierovaný) „schybil“ aj pri voľbe inšpiračného predobrazu v poézii rebela Jevtušenka a pálčivej téme líčiacej hrozivé obrazy zmaru a kataklyzmy, vyvolané nacistickou antisemitskou obludnosťou v oblasti zvanej Babij Jar... Cenzúra nevedela prehryznúť deklarovaný pohľad ani tvorivé impulzy, ktoré – akokoľvek zdanlivo „ideologicky priechodné“ – evokovali a stále evokujú množstvo symbolov a viacvýznamových paralel. Symfónia bola krátko po premiére r. 1962 (paradoxne, v čase relatívneho sovietskeho „odmäku“!) potichu stiahnutá (oficiálna verzia hovorila o stratenej partitúre) a na svoje ďalšie koncertné uvedenia trpezlivo čakala desiatky rokov. V päťčasťovom vokálno-orchestrálnom celku nachádzame priam esenciálny tvar šostakovičovho symfonizmu – vyspelého, imaginatívneho, originálneho.
V komplexe partitúry okrem orchestra interpretačne participuje basové sólo s mužským zborom, skvelá a evokatívna kombinácia. Podstatný vokálny part s obdivuhodnou empatiou stvárnil Jozef Benci. So zmyslom pre dramatickú kresbu a diferencovanosť výrazu gradoval a pointoval klenby nosných myšlienok aj súvetí. Mužská časť filharmonického zboru pripravená zbormajsterkou Petrou Torkošovou imponovala kultivovanosťou a živou súčinnosťou so sólistom. Part orchestra ohromí typickým diapazónom – rozkmitom od plazivých mikrointervalových posunov hlbokých sláčikov, po ultravysoké sekvencie exponovaných pikol. Prirátajme pestrofarebnú batériu bicích v skvelo tvarovaných briskných konfiguráciách a tiež neodmysliteľné zvony. Zvony ako výraz sily, atavistického pátosu, šírky ducha a neoblomnosti, ale aj idiomatická súčasť skladateľovej rétoriky.
Hodinový celok kladie na všetkých aktérov vysoké nároky, nielen v zmysle technických interpretačných parametrov, ale vyžaduje aj maximálnu mieru koncentrovanosti, emocionálnej angažovanosti. Celý aparát citlivo a ochotne prijímal dirigentove podnety z dobre prečítanej partitúry. Jeho muzikantské nasadenie v oboch stvárnených opusoch večera, dávka komunikatívnosti a živého tvorivého plezíru zanechali výrazne priaznivý dojem. Koncepčnú dvojdielnosť večera dirigent Tomáš Netopil zvládol, povýšil a obhájil s absolutóriom.