S. Gubaidulina: Triple Concerto, 
Rejoice!

Sofia Gubaidulina

Triple Concerto, Rejoice!  

B. Skride. H. Krijgh, E. Moser, NDR Radiophilharmonie, A. Manze

ORFEO 2024

Sofia Gubaidulina (1931–2025) sa spojeniu sláčikových nástrojov a bajanu (ruského gombíkového akordeónu) vo svojej tvorbe venovala pomerne intenzívne. Výsledkom sú fascinujúce diela, akými sú napríklad In croce, Silenzio, Seven Words alebo koncert pre bajan, perkusie a orchester s názvom Fachwerk. Toto osobité inštrumentárium bolo možno čiastočne výsledkom skladateľkinho hľadania nových výrazových prostriedkov, nástrojových farieb a dlhodobej snahy ísť, podobne ako Denisov či Schnittke, proti prúdu oficiálnej sovietskej kompozičnej línie. Zároveň cez hudbu objavovala svoje vlastné tatárske, poľské a židovské korene. Tento silný kokteil ešte výrazne zahustil aj autorkin silný príklon k religiozite a pravosláviu ako východiskový bod jej hudobného jazyka. Predovšetkým však šlo o Gubaidulinine výrazné osobné väzby s konkrétnymi interpretmi, akými boli Gidon Kremer, Oleg Kagan, Natalia Gutman a akordeonistami Friedrichom Lipsom a Elsbeth Moserovou. 

Na aktuálnej nahrávke znejú skladby Sofie Gubaiduliny vo vynikajúcom podaní troch sólistiek; okrem Elsbeth Moserovej sa predstavuje huslistka Baiba Skride a violončelistka Harriet Krijgh. Gubaidulinovej Trojkoncert pre husle, violončelo a bajan z r. 2017 svojím názvom odkazuje na známy Beethovenov Trojkoncert, pričom klavír je nahradený bajanom. Tým sa však všetka podobnosť s klasickou predlohou končí. Gubaidulina v diele vychádza zo symboliky čísla tri. Nielen v obsadení, ale aj v trojdielnej štruktúre tohto jednočasťového diela v častom využívaní trojzvukov a paralelných tercií. 

Obsah diela stále odkazuje na svoj úvod, v ktorom znejú klastre bajanu v hlbokej polohe a vytvárajú pestré alikvotné tóny. Podľa skladateľkinej poetickej vízie ide v skladbe o tri protichodné sily: o „expanziu zväčšujúcich sa intervalov, napätie neustále sa zhusťujúcich intervalov a reakciu na túto kozmickú drámu.“ Hudobnú štruktúru diela tvorí niekoľko segmentov. Sú nimi útržky hutnej chorálovej melódie, ktorú sólisti a orchester striedavo uvádzajú vo veľmi fragmentárnej podobe v rôzne dlhých úsekoch, často iba v podobe niekoľkých tónov. 

Jadrom diela sú viaceré sólové kadencie jednotlivých nástrojov, s ktorými kontrastuje extatické tutti plné farebných textúr, trilkov, glissánd vzrušeného pohybu a napätia. Na úvodné klastre bajanu v hlbokej polohe bezprostredne reaguje orchester hlbokými vzdychmi, kým violončelo a husle postupne rozoznievajú výrazné melódie plné temných motívov. Sólové husle znejú vo výškach a farebné melodické úseky bajanu striedajú temné tympany, evokujúce vzdialené hrmenie. Útržky meditatívneho chorálu neustále narušujú brilantné, vibrujúce figurácie a sólové nástroje stoja v pomyselnom súboji proti orchestru. Divoká pulzácia bicích i pôsobivé dueto trombónu s bajanom ústia do divokého, strhujúceho záveru skladby. 

Druhým dielom na albume je skladba Rejoice! Sonáta pre husle a violončelo z r. 1981, ktorá dokumentuje skladateľkine moskovské časy, keď ešte formovala svoje skladateľské východiská. Kompozícia vychádza z literárneho odkazu ukrajinského filozofa z 18. storočia Hryhorija Skovorodu a citáty z jeho diel, týkajúce sa radosti z prítomnosti Boha, tvoria názvy piatich častí skladby. Tie zároveň skryto reprezentujú časti omše Kyrie, Gloria, Credo, Agnus Dei a Deo Gratias, keďže v čase vzniku diela boli religiózne narážky neprípustné. Špeciálny význam v tomto diele majú flažolety. Nie sú iba prostriedkom farby a ornamentiky, ale majú metaforický význam – kým „normálne“ tóny reprezentujú pozemskú realitu, alikvoty sú vstupom do transcendentnej, premenenej reality, symbolu vnútornej radosti. 

Úvodná časť prináša útržky melódií vo vysokých polohách, znie ako prostá modlitba v jemnom opare. Druhú časť Rejoice with joy charakterizujú lamentujúce gestá a rozsiahle línie s premenlivou motorikou, pestré pasáže a pôsobivé zvukové mozaiky. Vrchol cyklu predstavuje tretia časť Rejoice rabbi plná vypätých trilkov, kadencií a ostrých textúr, kde husle divoko gradujú hudobný tok až do vyprchania v tonálnych výšinách. Štvrtá časť ponúka kontrastnú hudbu v podobe pomaly plynúcich, melancholických a pochmúrnych plôch, kým záverečná Heed thyself je opäť pohyblivá, naplnená vzrušujúcimi textúrami pizzicata, glissánd a rýchlych trilkov, ale končiaca sa v krehkom pianissime tonálnych akordov. 

Skvelá interakcia huslistky a violončelistky je naplno zreteľná nielen v sonáte, ale najmä v súhre s Elsbeth Moserovou v Trojkoncerte, kde sólistky vytvárajú pôsobivé farebné a dynamické kontrasty, kým orchester NDR Radiophilharmonie pod vedením Andrewa Manzeho predstavuje hrozivý a mysteriózny zvukový protipól.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)