Slovenská filharmónia, Jan Lisiecki, Daniel Raiskin

24. a 25. 10. 2024

Bratislava, Reduta

Slovenská filharmónia,

Jan Lisiecki, Daniel Raiskin

Dvořák – Beethoven – Čekovská

Otvárací koncert 76. sezóny Slovenskej filharmónie mal zároveň prívlastok jubilejný, keďže takmer na deň presne pred 75 rokmi sa uskutočnil prvý koncert orchestra. Pri zrode symfonického telesa erbovej inštitúcie slovenskej kultúry stáli dvaja významní dirigenti, Ľudovít Rajter a Václav Talich. V tom čase dostal popredný český dirigent zákaz dirigovať české orchestre, čo využil povereník školstva, vied a umení Ladislav Novomeský a Talichovi ponúkol post umeleckého šéfa novovznikajúceho orchestra. 27. októbra 1949 v terajšej starej budove Slovenského národného divadla pod taktovkou Ľudovíta Rajtera odznel premiérový koncert, na ktorého programe boli uvedené dve diela: suita Dolu Váhom Alexandra Moyzesa a Symfónia č. 8 Antonína Dvořáka. O 75 rokov neskôr sa v budove Reduty poslucháčom na začiatku slávnostného večera prihovoril jej riaditeľ Marián Turner. V krátkej exkurzii históriou vyzdvihol významné postavenie inštitúcie a poprial jej do ďalších rokov veľa tvorivých koncertných úspechov. Ďalej dostala slovo hudba.

Symbolické česko-slovenské spojenie s odkazom na prvý koncert orchestra a zároveň na aktuálny Rok českej hudby sa odzrkadlilo aj v dramaturgii. Večer otvorila koncertná predohra Karneval op 92 Antonína Dvořáka. Slovenskí filharmonici pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina podali nielen v nej, ale počas celého večera bravúrny výkon. Boli sústredení, presní, s rozsiahlou dynamickou škálou. Konzekventnosť dirigenta však miestami uberala na pokoji a farebnosti, pôsobila na efekt a silu. Karnevalový zámer skladateľa bol však v ich podaní nefalšovaný.

Zmena nálady prišla v Koncerte pre klavír a orchester č. 3 c mol op. 37 Ludwiga van Beethovena, kde všetku pozornosť na seba strhol medzinárodne žiadaný a oceňovaný kanadsko-poľský klavirista Jan Lisiecki. Mladý, umelecky vyzretý a technicky nesmierne disponovaný interpret predviedol Beethovena s náležitým nadhľadom, s elegantnými meditatívnymi plochami, ale aj dramatickými gradáciami tak, akoby spolu s nástrojom tvoril jeden organizmus. Beethovenov koncert už vykazuje romantizujúce prvky a Lisiecki sa miestami ich dávkou nechal uniesť, čo vernejšie beethovenovsky pôsobiaca predstava dirigenta s rovnako pulzujúcim orchestrom neraz dorovnávala. Po neutíchajúcom potlesku prišiel prídavok Nokturno cis mol Fryderyka Chopina, dych berúca „čerešnička“ mladého klaviristu s citlivo a bez zbytočného afektu vyspievanou autorovou predstavou.

Druhá polovica slávnostného koncertu patrila avizovanej svetovej premiére diela Maison de la musique en sept périodes (Dom hudby v siedmich obdobiach) v súčasnosti medzinárodne najúspešnejšej slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej. Doteraz jej najrozsiahlejšie symfonické dielo vzniklo na objednávku spoločnosti Gesamtkunstwerk s podporou UNIQA a Nadácie EPH práve pre túto výnimočnú príležitosť. Skladateľka do svojho príbehu, respektíve príbehu Reduty, sídla Slovenskej filharmónie (Slovenskú filharmóniu ako „Chrám umenia“ už 2. septembra 1949 pomenoval V. Talich v prvom príhovore filharmonikom), zakomponovala hneď niekoľko symbolov.

Prvým je dĺžka trvania opusu, ktorý má 7 častí po 5 minút, čím skladateľka odkazuje na 75. výročie. Ďalšie sa objavujú v jednotlivých periódach, ktoré sú podľa slov autorky zámerne bez programového názvu, aby sa plynutie hudby a času ponechalo na predstavivosti poslucháča. Jednotlivé časti v sebe nesú najdôležitejšie míľniky dotýkajúce sa Reduty v priebehu rokov. Prvá zobrazuje ruch centra mesta, vravu ulice, budovu v bezprostrednej blízkosti obiehajúce električky, zvony z neďalekého Dómu sv. Martina či od Dunaja zaznievajúce lodné trúby. Druhá nás svojou rozšafnosťou v zmesi pozdného romantizmu, impresionizmu či secesie v symbolizme umeleckého smeru fin de siècle prenáša na plesy do vyzdobených sál.

Hrôzy vojny a obludnosť obdobia, ktoré miesto zasiahlo v nemalej miere, vierohodne vykresľuje emóciami a drámou nabitá tretia časť. Štvrtá časť predpovedá príbehy, ktoré nás ovplyvnili na niekoľko desaťročí dopredu, keď skladateľka prostredníctvom pseudofolklorizmu predpovedá časy normalizácie. Obdobie okupácie Československa následne zachytáva v piatej časti, kde sofistikovane zapracováva motívy českej, slovenskej a sovietskej hymny. Nastávajúca nesloboda je spodobená v predposlednej časti cyklu. Suverenitu zvrchovanosti od obdobia Nežnej revolúcie, ktorú Slovenská filharmónia a aj Reduta intenzívne zažívajú, opäť s náznakmi fragmentov slovenskej hymny zakončuje monumentálna siedma časť.

Premiéra mimoriadneho diela si vyžaduje veľkú predstavivosť nielen v prípade poslucháčov, samotných filharmonikov, ale najmä v prípade dirigenta. Menej forsírovania a viac dôrazu na intencie partitúry by nepochybne odhalili ďalšie zaujímavé momenty. Čekovská poskytla priestor každej sekcii a vyšperkovala ho zaujímavými hudobnými segmentmi. Spojením symfonizmu a koncertantných výstupov nepopierateľne vytvorila koncert pre orchester a jeho premiéru Orchester Slovenskej filharmónie zvládol na výbornú.

V súvislosti s novým dielom Ľubice Čekovskej súznie aj úryvok z príhovoru Ladislava Novomeského pri príležitosti vzniku Slovenskej filharmónie: „… Samotná existencia takéhoto telesa hudobných skladateľov a pozoruhodné skladby nevytvára. Ale nerastú hudobní skladatelia a netvoria sa pozoruhodné diela hudobné, keď takéhoto telesa niet.“