Sesterská duša, príď si oddýchnuť... 

Projekty Petra Mazalána – operného speváka, architekta, scénického výtvarníka, performera a vysokoškolského pedagóga v jednej osobe – bývajú recenzentsko-interpretačnou výzvou. Majú bohatú vnútornú štruktúru, no formovo zavše pôsobia ako work-in-progress. Ich idea je zakaždým silná, ale občas až introvertne zašifrovaná. Pre muzikológov je jeho poetika príliš performatívna, pre teatrológov zase prihlboko zakotvená v hudbe. Z Mazalánových ostatných prác je však zrejmé, že sa v tomto interdisciplinárnom priestore pohybuje s čoraz väčšou suverenitou.

Pred pár týždňami som s Petrom Mazalánom robila rozhovor pre časopis kød-konkrétne o divadle. Na otázku, ako veľmi rieši svoj vek, odpovedal: „Vnímam ho. Uvedomil som si, že keď cez deň prenášam kulisy, klavír, produkčne organizujem projekt, pripravujem predstavenie, režírujem, skúšam a potom sa večer postavím pred publikum a spievam cyklus piesní, telo odrazu nevládze. Spev ma však napĺňa a nechcem ho škrtnúť. Ten proces – tremolo, dych, nevyrovnanosť registrov, meniaca sa farba, únava –, to všetko môže byť potenciálnou témou, médiom a soundartom ďalších diel.“

Toto intímne priznanie mi znelo v hlave na premiére Mazalánovho najnovšieho projektu FINE / DEATH SPEAKS, ktorý bol uvedený v bratislavskej Novej tržnici v rámci festivalu Melos-Étos. Multimediálna scénická meditácia vychádza z piesňového cyklu death speaks (2012) súčasného amerického skladateľa, držiteľa Pulitzerovej ceny Davida Langa (1957). V jej centre stojí človek so svojou zraniteľnosťou, slabosťou, únavou, smrteľnosťou, ale aj mentálnou a fyzickou odolnosťou v hraničných situáciách.

V cykle inšpirovanom Schubertovou piesňou Der Tod und das Mädchen je smrť láskavým, chápavým hlasom, upokojujúco empatickým priateľom. Hoci v Langových textoch vedie Smrť – na rozdiel od dialogického Schuberta – monológ, Peter Mazalán a jeho kmeňová spolupracovníčka, speváčka a pedagogička Eva Šušková, ich uchopili ako scénický dialóg. Po každom z piatich vokálnych čísel v podaní sopranistky a technicky perfektných, chvíľami priam metafyzicky kongeniálnych inštrumentalistov Davida Danela (husle), Miloša Slobodníka (elektrická gitara) a Fera Királya (klavír) nasledujú performatívne sekvencie, ktoré sa odohrávajú na hudobnom podklade pozostávajúcom z fragmentov pôvodného hudobného materiálu. Do nich sa vlievajú reprodukované útržky slovenského prekladu piesní v timbrovo sugestívnej recitácii Petra Mazalána, ktorý Šuškovej asistuje pri metaforických javiskových akciách, prípadne ju pri nich natáča na mobil – záznam sa naživo prenáša na projekčné plátno.

Filmové médium je v tomto projekte podstatné. Neslúži len ilustrácii či dynamizácii živej performancie, ale vnáša do nej ďalšie významové vrstvy. Práve bohatú asociatívnu rovinu, ktorá na rozdiel od niektorých Mazalánových raných prác nie je asociálne insiderská, ale pozýva diváka k participácii a zvnútornenému zážitku, považujem za výnimočne cenný moment tohto projektu. FINE / DEATH SPEAKS sa zaradil k autorovým profesionálne najvyzretejším dielam (doposiaľ realizoval viac než tridsať väčších i menších hudobno-scénických projektov), plynulo nadväzujúc na jeho program „scitlivovania“ publika v zmysle tém aj foriem ich interpretácie.

Performanciu otvára videozáznam koncertného vystúpenia mladej Evy Šuškovej v Slovenskom národnom divadle. Modlitbu Verdiho Desdemony v ňom interpretuje nádherne, technicky dokonale a s hlasovou sviežosťou, so sprievodom orchestra. Nasleduje reprodukovaný rozhovor medzi ňou a Petrom Mazalánom, opakovaný v slučke, o tom, že dnes už takto spievať nedokáže. Langova meditácia o smrti sa tak dostáva do nového, priam orfeovského kontextu – pre speváka je úbytok vokálnych síl bolestivý dvojnásobne, fyzicky i duševne. Podprahovo to naznačí hneď prvá z piesní (you will return), ktoré umelkyňa interpretuje naživo. Šuškovej hlas má v hlbokej a strednej polohe zamatovú mäkkosť a hladkajúcu nehu, no výšky sú miestami krehké, bez niekdajšej suverenity a jasu.

V priebehu cyklu sa speváčkina interpretačná situácia komplikuje fyzickou námahou. Medzi jednotlivými piesňami behá okolo miestnosti, do veľkej čiernej igelitovej plachty zahrabáva akési puzdro, potom okolo tohto „hrobu“ stavia klietku z veľkých panelov mobilného oplotenia a medzi stĺpmi sály naťahuje čiernu pásku. Mazalánova otázka „Dýchaš voľne?“ vyznieva v takomto kontexte až nemiestne; na videu ju sprevádza masterclass, v ktorom slávna operná diva Montserrat Caballé vysvetľuje mladej kolegyni správnu dychovú techniku.

Umelci sa vo svojej profesii nepotýkajú len s fyzickou bolesťou. Speváčky sú v civilnom živote častokrát aj matkami a skĺbiť tieto roly stojí občas nadľudské úsilie. Tak som prečítala video sprevádzajúce tretiu pieseň (mist is rising), ktoré sprítomňovalo Mazalánov starší projekt Erwartung (2022). V ňom Šušková spievala náročný Schönbergov part oblečená v domácom odeve, plne sústredená na výkon i napriek tomu, že ju pri speve vyrušovala jej skutočná dcéra, ktorá sa s Mazalánom hrala na schovávačku a občas sa snažila s mamou komunikovať.

Vo videu počas štvrtej piesne (pain changes) sa Šušková dostáva do pozície arteterapeutky. Prostredníctvom techniky dýchania do bránice, ktorú demonštruje na trupe figuríny používanej pri nácviku KPR, navodzuje u prítomného účastníka predstavenia pocit uvoľnenia a relaxu. Zorientovaní mohli spoznať ukážku z miniatúrneho, desaťminútového projektu pre jedného diváka Requiem, Op. 90 (2022), no asociačno-výkladová niť sa bezpochyby dala rozpriadať aj bez tejto indície.

Rekvizita z Requiem sa napokon stala až zarážajúco funkčným pointujúcim prostriedkom FINE / DEATH SPEAKS – akoby ju Peter Mazalán pred štyrmi rokmi priniesol na scénu preto, aby ňou anticipoval budúcu performanciu. Práve mužský trup bez rúk, bolestivo zranený a zraniteľný, sa totiž nachádza v puzdre, ktoré Eva Šušková „pochovala“ v úvodnom obraze. V tom záverečnom ho vyhrabe, otvorí, figurínu si pritúli, kolíše ju a po poslednej piesni (I am walking) sa ju pokúsi masážou srdca a dýchaním z úst do úst priviesť k životu. Samozrejme, nie je to možné. Tak ako nie je možné vrátiť sopranistke späť jej svieži, mladý hlas – posledným zvukovým obrázkom performancie sa stáva zaseknutý tón vo videu zo Šuškovej operného koncertu.

Napriek tomu finálna emócia z FINE / DEATH SPEAKS nie je ani tragická, ani beznádejná. Ako sa spieva v záverečnej Langovej piesni: „Sesterská duša, príď si oddýchnuť (...) Len ty ma môžeš počuť / Len ty ma môžeš vidieť / Len ty môžeš počuť hudbu / Nikdy neprestáva.“ Súčasťou životného kolobehu je FINE (koniec). Kto to dokáže zmierený prijať, ten je na tom – FINE (fajn).

Peter Mazalán/David Lang

FINE / DEATH SPEAKS

Scénický koncept, spev, performancia: Peter Mazalán

Hudobný koncept, spev, performancia: Eva Slobodník Šušková

Husle, performancia: David Danel

Elektrická gitara, performancia: Miloš Slobodník

Klavír, performancia: Fero Király

Videoprojekcie: Jakub Pišek

Technická realizácia: Milan Slama

Bratislava

Nová tržnica/festival Melos-Étos

5. 11. 2026 (premiéra)