S Ivanom Buffom  o Pierrovi Boulezovi

Na minuloročné sté výročie narodenia Pierra Bouleza sme si na stránkach Hudobného života spomenuli v rozhovore s Mariánom Lejavom o odkaze Bouleza-dirigenta. V januári tohto roka uplynulo 10 rokov od Boulezovho úmrtia, čo bolo príležitosťou k ďalšiemu rozhovoru – tentokrát o Boulezovi-skladateľovi – s Ivanom Buffom, skladateľom, klaviristom, pedagógom VŠMU a umeleckým vedúcim Quasars Ensemble.

Boulez: Rituel in memoriam 

Bruno Maderna...

BBC Symphony Orchestra, Pierre Boulez

Sony Classical 1983

Rituel je skladbou pre orchester, rozdelený na osem sekcií rozmiestnených v priestore, pričom hráči počas hry vstávajú, sadajú si alebo sa presúvajú a dirigent tu viac pôsobí ako dopravný policajt na križovatke. Nestrácame značnú časť estetického zážitku, keď počúvame štúdiovú nahrávku diela?

To by nebol jediný prípad; podobné vizuálne momenty sa môžu vyskytnúť aj pri konvenčnejšej hudbe. Boulezovu hudbu vo všeobecnosti považujem za zvukovo natoľko atraktívnu a z hľadiska organizácie tónového materiálu natoľko sugestívnu, že si dokáže vystačiť aj so sluchovým zážitkom. Samozrejme, sme tu čiastočne ochudobnení o priestorový vnem, hoci máme k dispozícii stále lepšiu audiotechniku a technici nahrávacích spoločností dokážu tento element simulovať – ak teda pracujú v intenciách skladby, nie proti nim. Je to veľká výzva pri mixáži, pretože čím má dielo pestrofarebnejší zvukový zdroj a priestorové rozloženie, tým náročnejší je tento proces. Poznám to z vlastnej skúsenosti.

Ďalším dôležitým elementom tejto kompozície je aleatorika. Veľká časť zodpovednosti za výsledok je ponechaná v rukách orchestrálnych hráčov. V polovici 70. rokov to pre Bouleza muselo byť značným vykročením z komfortnej zóny…

Určite, no platí, že veľká časť špecialistov na tento typ hudby zároveň pôsobí v konvenčných symfonických orchestroch. Mohol by som menovať konkrétnych ľudí, ktorí hrajú v Ensemble Modern a súbežne s tým v Berlínskej filharmónii. Hoci sa veľké orchestre, najmä v západných krajinách, sústreďujú na klasický repertoár, mnohí z ich hráčov majú obrovské skúsenosti so súčasnou hudbou. Okrem toho, tlak na pozíciu každého hráča v takomto orchestri je taký obrovský a selekcia taká prísna, že si ani nemôže dovoliť vyjadriť averziu či nestotožnenie sa s týmto typom repertoáru. Musí podať absolútny výkon aj v tejto oblasti.

Boulez conducts Boulez: Explosante-Fixe, Notations I-XII, 

Structures II

Pierre-Laurent Aimard, Florent Boffard, Ensemble Intercontemporain, Pierre Boulez

Deutsche Grammophon 2007

Notations sú v pôvodnej klavírnej verzii z r. 1945 fakticky Boulezovým vstupom na scénu – typicky radikálnym a nekompromisným. Sú to miniatúry, no s natoľko zhusteným materiálom, že – najmä v neskoršej orchestrálnej podobe – pôsobia takmer ako „Webern na steroidoch“. Sympatické pritom je, že sa môžu interpretovať v ľubovoľnom poradí, prípadne ako nekompletný výber. V čom spočíva ich príťažlivosť, ktorá ich radí k skladateľovým najčastejšie hraným dielam?

Klavírnu verziu Notations som hral, možno aj v slovenskej premiére. Bol to darček k sedemdesiatinám profesora Bokesa, zazneli na koncerte v konfrontácii s jeho Violončelovou sonátou a niekoľkými juvenilnými skladbami, čo mu spôsobilo veľkú radosť. Hovorím to preto, lebo iba hŕstka ľudí u nás mala, alebo má, nejakú vzájomnú rezonanciu s Boulezovou tvorbou. Vladimír Bokes bol nepochybne prvým z nich.

Notations predchádzajú obdobiu Boulezovho intenzívneho záujmu o klavír, ktoré prinieslo trojicu klavírnych sonát a dvojklavírne Structures. Oproti nim sú to pomerne „nízkokalorické“ jednohubky, dvanásť skladieb, ktoré majú po dvanásť taktov – to by bolo možno málo aj pre Weberna. Vnímam ich ako zvláštny pokus o konfrontáciu s práve zomrelým Webernom, odlišnosť spočíva v tom, ako sa tu narába s rytmom. Tónový materiál je dvanásťtónový, súvisí to so štúdiom dodekafónie u Reného Leibowitza, základnou rytmickou hodnotou tu však nie je štvrťka, ale šestnástinová nota. To spôsobuje, že tóny vstupujú do vzťahov, ktoré nevieme celkom uchopiť. S dvanásťtónovou hudbou to robí niečo úplne iné ako to, čo sme mali možnosť pozorovať u viedenských dodekafonikov. Nie je to ani modálna rytmika jeho učiteľa Messiaena; povedal by som skôr, že Schönbergov ideál harmonickej krásy je tu „roztancovaný“ rytmikou Stravinského. Preto považujem Notations za také úspešné.

Boulez conducts Boulez: Le Marteau sans Maître, Dérive 1 & 2

Ensemble intercontemporain, Pierre Boulez

Deutsche Grammophon 2005

Le Marteau sans Maître patrí k Boulezovým najvýraznejším komorným dielam. Pokladám ho za punktualistickú odpoveď na Schönbergovho Námesačného pierota. Ak interpreti nedekódujú hravosť v týchto zhudobneniach surrealistických textov Reného Chara, hudba pri svojej 40-minútovej dĺžke veľmi ľahko skĺzne do kategórie vznešenej nudy. Čo je podľa teba najväčším interpretačným úskalím pri tejto skladbe? 

To isté hrozí pri viacerých Boulezových dlhších dielach, možno ešte viac ako tu, lebo v Marteau veľmi pomáha text. Ak poslucháč rozumie francúzštine, percepčne dĺžku diela prekoná ešte ľahšie. Text je vo svojom surrealistickom afekte natoľko presvedčivý, že komponovať naň muselo byť veľmi vzrušujúce, každé slovo muselo skladateľa doslova navigovať k hudobnému vyjadreniu. Základnou podmienkou podchytenia hravosti, ktorú si spomenul, je prekonanie hlavnej prekážky. Tou je materiál, na ktorý si interpret musí zvyknúť; inými slovami, musí vstrebať jeho neobvyklé intervaly a rytmické vzťahy, aby s ním technicky nezápasil. Rapsodickosť, ktorá z neho vyvstane, nesmie znieť ako prekonávanie prekážky. Ten istý problém vyvstáva aj pri oživovaní Webernovej hudby. 

Aj Dérive 1 je, minimálne svojím inštrumentálnym obsadením, odkazom na Pierota. Prvá myšlienka, ktorá mi napadne pri jej počúvaní, však je, že Boulez je Francúz – teda že je pevnou súčasťou línie francúzskych skladateľov minulého storočia: Debussy, Ravel, Messiaen, Jolivet, Dutilleux… Vnímaš to podobne? 

To je veľmi trefné. Vieme to doložiť použitím kompozičných techník, ale aj ľudsky. Mal som príležitosť so súborom uviesť túto skladbu pred takpovediac veľmi tradičným publikom – ktoré ju prijalo celkom prirodzene, dokonca s veľkou mierou koncentrácie. Odhadujem, že pre väčšinu tohto publika išlo vôbec o prvý kontakt so živým predvedením Boulezovej tvorby. 

Je to pierrotovské obsadenie, no s vibrafónom, čo je francúzsky element. Jeho rezonancia je pendantom ku klavíru, ktorý by tu inak nemal partnera tak, ako ho majú husle vo violončele a flauta v klarinete. Chýba tu vokálny protagonista; vibrafón teda dotvára párový mechanizmus. Materiál je „derivátom“ predchádzajúcej skladby; inštrumentácia je zvládnutá tak, že sa zvukové farby a registre absolútne plasticky prepájajú, v symbióze, po ktorej dávno predtým túžil Debussy, no je prirodzená pre každé francúzske ucho. Je to akoby „šiesty zmysel“, s ktorým sa každý francúzsky hudobník už narodí a ktorý nemôže nevyužiť. 

Boulez: Sur incises, Messagesquisse, Anthèmes 2 

Jean-Guihen Queyras, Hae-Sun Kang, Ensemble intercontemporain, Pierre Boulez 

Deutsche Grammophon 2007 

Messagesquisse je viac-menej príležitostná skladba pre sedem violončiel. Jej tónový materiál je postavený výlučne na kryptograme priezviska Paula Sachera, jedným dychom napísané dielko opäť patrí k Boulezovým najúspešnejším. Čo za tým podľa teba stojí? 

Odpoveď je jednoznačná. Štruktúra je oveľa jednoduchšia, rytmická stavba menej rapsodická, dalo by sa povedať, že je to pomerne jednoduchá záležitosť. Je skomponovaná až metodicky, človek ľahko vidí, čo sa v nej deje, dokáže to odčítať z počutia. Každá operácia s materiálom sa v čase odohráva tak prehľadne, že ju možno bez problémov nasledovať. Navyše, sú tu jasné tempové kontrasty; rétorický, takmer kadenčný úsek sólistu je nasledovaný „allegrom“ ansámblu violončiel. Poslucháč teda počuje niečo, čo podvedome pozná, odpadá tu prvotný stres konfrontácie s neznámym, vďaka čomu sa hneď otvára možnosť emocionálne sa naladiť na to, čo sa práve deje. Aj pre klasického interpreta je vzhľad notového zápisu niečím blízkym a známym. Okrem toho je táto skladba krásnym potvrdením, že Schönbergova technika nebola „mŕtvo narodeným dieťaťom“, ale že má pokračovateľov a tiež veľmi rôznorodé spôsoby uplatnenia – od detailov kompozičnej techniky až po filozofické koncepcie tvorby. 

Stravinsky: Pétrouchka, Prokofiev: Sonate No. 7, Webern: Variationen op. 27, Boulez: Sonate No. 2 

Maurizio Pollini 

Deutsche Grammophon 1986 

Na záver Druhá klavírna sonáta – v stvárnení špičkového klasického interpreta a v susedstve klasikov prvej polovice minulého storočia. Boulezova hudba sa občas vyskytla v spojení s veľkými menami interpretačného neba: Sir Simon Rattle, Daniel Barenboim, Emmanuel Pahud, Jean-Guihen Queyras… Je Boulez podľa teba dramaturgicky zlučiteľný s klasikmi? Prečo by to tak malo byť? 

Dnes žijeme dobu špecialistov. Kedysi boli skladatelia aj uznávanými interpretmi, čo dnes takmer neplatí. Boulez patril k posledným veľkým hudobníkom tohto druhu. Bol obrovskou dirigentskou autoritou, hoci dirigovanie neštudoval. Pomáhalo to aj jeho skladateľskej reputácii, hoci jeho hudba nebola zrozumiteľná úplne každému, kto hral pod jeho vedením. Tým sa jeho dielo dostalo do repertoáru viacerých orchestrov v Európe aj v Amerike, napríklad berlínskych či viedenských filharmonikov, ale aj popredných sólistov. Ak Sonatínu pre flautu a klavír zahrá Emmanuel Pahud, zaznie tak, ako bola zamýšľaná. Odpadajú rozpaky, že ak niečo zlyhá, nevieme rozlíšiť, či je na vine skladateľ, alebo interpretácia. 

Mal som šťastie, že môj prvý kontakt s hudbou Pierra Bouleza sa odohral prostredníctvom Maurizia Polliniho. Bolo to v čase, keď boli CD veľmi drahé a ťažko dostupné. Boulezova sonáta sa časovo takmer prelína s Prokofievovou, ktorá tiež nepatrí k percepčne jednoduchým dielam. Boulezova hudba sa rozpína v celom spektre ôsmich oktáv tónového rozsahu, je to základ jej DNA a na tejto báze dokonale komunikuje s Prokofievom. Pollini sem preniesol svoju skúsenosť s beethovenovským a chopinovským repertoárom, Bouleza aj Prokofieva hrá s rovnakým nasadením, nehovoriac o úžasnej zvukovej kvalite záznamu. Skvele to svedčí aj tomuto typu hudby, nádherne tam znie aj Webern, je zvukovo pôvabný. Preferované septimové alebo tritónové intervaly a rozptyl do maximálneho tónového priestoru posúva abstraktnú a pre nás možno na prvý pohľad extrémnu Boulezovu sonátu do roviny celkom iného percepčného zážitku. S podobným emocionálnym nasadením ako pri hudbe postavenej na kvintakordálnych súzvukoch. Táto nahrávka je mimoriadne živá, na tej najvyššej interpretačnej úrovni a – popri mnohých ďalších – pomohla etablovaniu Boulezovej hudby aj mimo okruhu špecialistov. 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)