Rossiniho festival v znamení návratov
Štyridsiaty siedmy ročník rossiniovského festivalu v Pesare sa niesol v znamení návratov. Na plagáte sa stretli dve pamätné produkcie staršieho dáta – Príležitosť robí zlodeja (L’occasione fa il ladro) z roku 1987 v režijnej koncepcii legendárneho Jeana-Pierra Ponnella a Hodvábny rebrík (La scala di seta), ktorú v roku 2009 naštudoval vtedy tridsaťštyriročný Damiano Michieletto, stojaci na začiatku medzinárodnej kariéry. Ako symbolický návrat ku koreňom možno vnímať i novú inscenáciu Obliehanie Korintu (Le siège de Corinthe) – florentská inscenácia tohto diela (1949) je totiž považovaná za začiatok novodobej renesancie Rossiniho tvorby.
Hodvábny rebrík ako vzorová operná komédia
Hodvábny rebrík, jednodejstvová konverzačná fraška dvadsaťročného skladateľa, bola pred pätnástimi rokmi (išlo o reprízovú sériu úspešnej produkcie z r. 2009) mojím prvým, osudovým dotykom s rossiniovským Pesarom. Odvtedy som na festivale videla viacero výborných inscenácií, no vtipný, dynamický, do najmenších detailov prepracovaný tvar Damiana Michieletta mi v spomienkach zostal rezonovať ako divadelný ideál opernej komédie.
Dej opery je priznane klišéovitý. Giulia, chovanica starého Dormonta, sa napriek tútorovmu nesúhlasu tajne vydala za milého Dorvila. Teraz mu každý večer spúšťa z okna hodvábny rebrík, aby sa jej manžel dostal do spálne. Situácia je o to pikantnejšia, že Dormont jej vybral za ženícha bohatého Blansaca, ktorého však zbožňuje Giuliina sesternica Lucilla. Kým sa rozmotá pletenec nedorozumení, ktorý s pasiou intrigána ešte väčšmi komplikuje domáci sluha Germano, uplynie poldruha hodiny rozkošnej perlivej hudby a humorných situácií.
Hravú koncepciu rozmarnej komédie mohol Michieletto oprieť o maximálne funkčné architektonické riešenie Paola Fantina. Na začiatku je to len prázdna čierna scéna s technickým plánom bežného dvojizbového bytu v mierke jedna k jednej, ktorý počas predohry zariadia špeditéri pod velením bytového aranžéra moderným bielo-červeným nábytkom. Javisko sa počas celého deja odráža v šikmo naklonenom zrkadlovom strope, vďaka čomu sa popri priamych pohľadoch odhaľujú aj vtipné detaily z vtáčej perspektívy.
Do tohto akčného prostredia umiestnil režisér typologicky presne vykreslené postavy. Temperamentná, emancipovaná Giulia so záľubou v joggingu, aerobiku aj pilatese dávala do laty detinsky urážlivého, žiarlivého motorkára Dorvila aj ulízaného južanského donchuana Blansaca. Ten mal vždy poruke kvety či škatule s darčekmi a počas árie dokázal vyčariť päťhviezdičkovú večeru. Spiritus movens predstavenia bol však sluha Germano, ktorého dnes, rovnako ako pred pätnástimi rokmi a v rovnakej fyzickej (a o čosi menej aj vokálnej) forme, stvárnila pesarská ikona komicko-rossiniovského žánru, taliansky barytonista Paolo Bordogna.
Arménska sopranistka Hasmik Torosyan sa prezentovala ako vokálne prierazná, no nie vždy štýlovo virtuózna Giulia. Postavu samoľúbeho mača Blansaca si s pôžitkom vychutnal ruský barytonista Iurii Samoilov disponujúci objemným, mužným materiálom. Pohybovo pružný Austrálčan Alasdair Kent naplnil part Dorvila jasným, občas však málo koncentrovaným lyrickým tenorom, ako výrazný prísľub festivalovej budúcnosti sa uviedla talentovaná mezzosopranistka Mara Gaudenzi v role škaredého kačiatka Lucilly. Hudobné poňatie mexického dirigenta Ivána Lópeza-Reynosa bolo temperamentné a živé, ale podobne ako speváckej zložke naštudovania by mu chvíľami nezaškodilo viac „fajnovosti“ a delikátnejšieho muzicírovania.
Obliehanie Korintu ako kolízia hodnôt
Historická dráma Le siège de Corinthe sa na pesarské javisko dostala v novej inscenácii len deväť rokov po tej predchádzajúcej, pri príležitosti 200. výročia jej parížskej premiéry. Predpokladám, že dôvodom, prečo sa „neoprášila“ predchádzajúca produkcia z r. 2017, bola jej vysoko problematická divadelná podoba. Inscenátori z katalánskeho umeleckého združenia La Fura dels Baus vtedy situovali historickú tragédiu z 15. storočia na šikminu s dezénom vysušenej, popukanej zeme, medzi stovky prázdnych plastových fliaš: ich ambíciou bolo vyslať varovné posolstvo o svete hynúcom v boji o vodu a reflektovať vyostrujúcu sa utečeneckú krízu. Nedostali sa však ďalej než k provokatívnemu obalu, do ktorého zabalili staré operné klišé a spievanie na rampe.
V r. 2026 prizval pesarský festival k inscenovaniu Rossiniho v poradí tridsiatej šiestej opery (a zároveň prvej skomponovanej vo francúzštine) svojho preferovaného režiséra Davida Livermoreho. Tvorba umelca, ktorý začínal ako operný spevák, sa vyznačuje záľubou v moderných technológiách a spektakulárnou vizuálnosťou. Týmto princípom ostal verný aj v Obliehaní Korintu s dejom, ktorý sa odohráva krátko po dobytí Konštantínopolu Turkami. V centre príbehu stojí láska medzi tureckým dobyvateľom Mahometom II. a gréckou princeznou Pamyrou v konflikte s jej morálnym záväzkom voči vlasti. Popri neraz gýčovitých projekciách a bujarej svetelnej réžii siahol Livermore po princípe múzea, režijnej barličke často využívanej pri inscenovaní historických opier. Z tohto postupu vyplynulo eklektické prepojenie pseudohistorických kostýmov Grékov s modernými oblekmi Turkov, aj viaceré „scudzujúce“ herecké momenty (grécky vodca Cléomène odvezený na podstavci ako muzeálny exponát a podobne).
Nová inscenácia Obliehania Korintu mala napriek radikálne odlišnej výtvarnej poetike styčný moment s futuristicko-apokalyptickou víziou La Fura dels Baus v ekologickom apeli. U Livermoreho sa demonštroval zdevastovaným morom vyplavujúcim odpadky či počmáranými stenami dobytého paláca, ktorý sa strácal v kope špiny. A hoci aj tentoraz sa aktuálne posolstvo vylupovalo z krikľavej škrupiny pomerne ťarbavo, pointa bola silná: starú kultúru nezničila horda barbarov, ale banda pyšných, tupých fešákov a dámičiek s mobilmi, moderní ľudia bez úcty a rešpektu.
Hudobné naštudovanie mal pevne v rukách 66-ročný rossiniovský špecialista Carlo Rizzi na čele výborne hrajúceho orchestra Teatro comunale di Bologna. Hviezdou obsadenia sa stala Vasilisa Berzhanskaya (Pamyra), ktorej rezonantný hlas aj po prechode z mezzosopránového do sopránového odboru najkrajšie znie v nižšej a strednej polohe, no s prehľadom zvládla i koloratúrny rozmer partu. Maxim Mironov bol objemom neveľký, zato koncentrovaný a štýlovo vzorný Néoclès s neohrozenými výškami, Matteo Roma ako Cléomène sa prezentoval šťavnatým timbrom a vyrovnanými registrami. Postavu Mahometa II. spieval príjemným, hoci pomerne krátkym basom disponujúci rumunský basista Adrian Sâmpetrean, v hereckej zložke až mrazivo autenticky stvárňujúci charakter toxického, neurotického narcisa. Popri speváckych výkonoch si osobitnú zmienku zaslúži vynikajúca baletná scéna v druhom dejstve kombinujúca prvky klasického i moderného tanca (choreografia Erika Rombaldoni), ktorá nepôsobila ako francúzskym diktátom vynútená baletná vsuvka, ale výrazovo a psychologicky najprepracovanejšia časť inscenácie.
Cesta do Remeša – sladká čerešnička na pesarskej torte
Nádhernými áriami, duetami a ansámblami hýriace dramma giocoso Cesta do Remeša (Il viaggio a Reims) je titulom, na ktorý sa pravidelní návštevníci pesarského festivalu obzvlášť tešia. Neprekáža, že inscenáciu poznajú spamäti, keďže od r. 2001 sa každý ročník hrá tá istá. Príťažlivo jednoduchej koncepcii pôvodného režiséra a scénografa Emilia Sagiho vdychuje nový život herecky detailné vedenie Mattea Anselmiho a najmä mladé spevácke obsadenie, v ktorom sa stretávajú najlepší absolventi interpretačných kurzov Accademia Rossiniana. Práve oni na seba viažu napäté očakávania, veď nejedna zo súčasných operných hviezd začínala práve v tejto produkcii. Z tohtoročného obsadenia, v ktorom mali veľké zastúpenie mladí ázijskí umelci a umelkyne, budeme v budúcnosti zrejme ešte počuť o výborných sopranistkách Azize Omarovej (Contessa di Folleville) a Hane Ilčićovej (Madama Cortese) či už dnes k spinto odboru výrazne tendujúcom tenoristovi Dongjae Sonovi (Conte di Libenskof).
Dobrým zvykom pesarského festivalu je oznámiť program nasledujúceho ročníka ešte pred ukončením aktuálneho. A tak už dnes vieme, že sa budúci rok môžeme tešiť na nové hudobno-divadelné podoby Jazernej panny (La donna del lago) a Tancreda, ako aj na obnovené naštudovanie Adiny z r. 2018. A, samozrejme, na novú várku talentov cestujúcich do Remeša.
Gioachino Rossini
La scala di seta
Dirigent: Iván López-Reynoso
Réžia: Damiano Michieletto
Réžia obnoveného naštudovania: Eleonora Gravagnola
Scéna a kostýmy: Paolo Fantin
Svetlo: Alessandro Carletti
Dormont: Enrico Iviglia
Giulia: Hasmik Torosyan
Lucilla: Mara Gaudenzi
Dorvil: Alasdair Kent
Blansac: Iurii Samoilov
Germano: Paolo Bordogna
Orchestra del Teatro Comunale di Bologna
Pesaro
Teatro Rossini, recenzované predstavenie 19. 8. 2026
Gioachino Rossini
Le siège de Corinthe
Dirigent: Carlo Rizzi
Réžia: Davide Livermore
Choreografia: Erika Rombaldoni
Scéna: Eleonora Peronetti, Paolo Gep Cucco, Davide Livermore
Svetlo: Nicolas Bovey
Kostýmy: Gianluca Falaschi
Videodizajn: D-Wok
Cléomène: Matteo Roma
Pamyra: Vasilisa Berzhanskaya
Mahomet II.: Adrian Sâmpetrean
Néoclès: Maxim Mironov
Hiéros: Simón Orfila
Ismène: Anna-Doris Capitelli
Omar: Giuseppe De Luca
Adraste: Tianxuefei Sun
Orchestra del Teatro Comunale di Bologna
Pesaro
Audiotorium Scavolini, recenzované predstavenie 17. 8. 2026
Gioachino Rossini
Il viaggio a Reims
Dirigent: Sieva Borzak
Réžia a scénické prvky: Emilio Sagi
Réžia obnoveného naštudovania: Matteo Anselmi
Kostýmy: Pepa Ojanguren
Svetlo: Fabio Rossi
Corinna: Momoko Toyama
Marchesa Melibea: Hope Nelson
Contessa di Folleville: Aziza Omarova
Madama Cortese: Hana Ilčić
Cavalier Belfiore: Jiahui Mo
Conte di Libenskof: Dongjae Son
Lord Sidney: William Meinert
Don Profondo: Davide Sodini
Barone di Trombonok: Yurii Strakhov
Don Alvaro: Keisuke Onoda
Don Prudenzio: Kairui Liu
Don Luigino: Yukang Zheng
Delia: Kanako Tominaga
Maddalena: Martina Myskohlid
Modestina: Madina Abildina
Antonio: Taiyo Abe
Zefirino/Gelsomino: Enrico Basso
Filarmonica Gioachino Rossini
Pesaro
Teatro Rossini, recenzované predstavenie 19. 8. 2026
Rossini Opera Festival 2026 (11. 8. – 23. 8.)