Rituál zvuku: Poppe a Feldman v A4
13. 12. 2025
Bratislava, A4 – priestor súčasnej kultúry
EnsembleSpectrum, Talvi Hunt
Poppe – Feldman
Na Luciu sa v našich zemepisných šírkach zvyklo chodiť od domu k domu a pierkami z kútov vymetať zlých duchov. Zhodou okolností na Luciu pripadol aj posledný koncert EnsembleSpectrum v roku 2025 a zhodou okolností mal aj zľahka rituálny nádych.
Umelecký vedúci ansámblu Matej Sloboda si na spoluprácu prizval estónsku klaviristku a špecialistku na interpretáciu súčasnej hudby Talvi Hunt (aktuálne pôsobí na vysokej škole v Luzerne), aby spolu pripravili celkom nevšedný projekt.
Rundfunk (2018) Enna Poppeho je partitúra, ktorá si žiada deviatich hráčov na syntetizátoroch a je symbolickou poctou rozhlasu – médiu, ktoré zmenilo charakter súčasnej hudby a najmä poskytlo živnú pôdu pre vznik elektroakustických štúdií, doslova laboratórií na experimentovanie so zvukovou matériou. Je to akoby prierez dejinami synteticky generovaného zvuku, so všetkou hravosťou a úsmevnosťou – a možno aj ľahkým závanom irónie, smerovaným k dnes módnej vlne retra –, ale zároveň masívnou trojčasťovou symfonickou formou (áno, skladateľom je Nemec…), pripomínajúcou chvíľami Brucknera. Približne hodinovou dĺžkou, technikou rozvíjania, organovou sadzbou…
Rundfunk nie je virtuóznym dielom z hľadiska požiadaviek na klávesovú techniku; zručnosti nadobudnuté počas konzervatoriálnych hodín povinného klavíra zužitkovali napríklad aj klarinetisti ansámblu. Obdivuhodná však bola miera koordinácie všetkých deviatich členov tímu, rozsadeného do polkruhu za hradbou zariadení s klaviatúrami a lesom káblov. V Poppeho rytmických štruktúrach a mikrotonálnych posunoch medzi súzvukmi išlo priam o zázrak muzikantskej logistiky.
Pravda, zaúčinkoval tu aj škriatok, približne minútu po začiatku vedúca súbor zastavila a začalo sa odznova až po odstránení technického problému. No bol to vari jediný zo zlých duchov, ktorého bolo treba vymiesť, ďalej sa už z kútov sály liala skvelo pripravená zvuková hostina. (Pri rozostavení reproduktorov má Rundfunk nezanedbateľný priestorový rozmer, je to jedna z podstát jeho estetického účinku.) V pomalej strednej časti s chorálom preznievajúcich akordov sa zdalo, že chronologický čas s imanentným hudobným časom splynuli do čohosi dokonale fluidného…
Po dlhšej prestávke, vyhradenej zásadnej prestavbe pódia aj auditória a družným debatám v bufete o poschodie vyššie, nadobudol večerný (presnejšie, nočný) rituál oveľa komornejšie a intímnejšie dimenzie. Hralo sa výlučne akusticky, akoby v obývačke, potiahnutej čiernym súknom, osvetlenej jemnými okrovými odtieňmi izbových lámp a veľmi decentne prézentných reflektorov, počet interpretov sa zredukoval na symbolickú trojicu, publikum bolo usadené v trocha familiárnejšej vzdialenosti od hracej plochy.
Crippled Symmetry (1983) patrí do záverečnej tvorivej fázy Mortona Feldmana a pre svoje organické rozvíjanie si žiada časovú plochu približne 90 minút. No je to celkom oprávnené. Väčšinou štvortónové patterny, mnohonásobne opakované, posúvané, varírované, sa rozplývajú v bezčasí a v nekonečnom priestore rezonancií vibrafónu, zvonkohry (Lenka Novosedlíková), klavíra a čelesty (Matej Sloboda), medzi ktoré vstupuje magický hlas priečnej flauty a ešte magickejší hlas basovej flauty (Katarína Turčinová). Bez symfonického rozvíjania, bez drámy, bez dynamických vĺn. Len čistá existencia v čase a priestore, neobyčajne krehká, vznášajúca sa akoby vo vzduchoprázdne, no bezpodmienečne vyžadujúca absolútnu koncentráciu na strane interpretov a bezhraničnú otvorenosť a uvoľnenosť na strane poslucháča. Napriek pokročilej hodine symbióza magicky zafungovala na oboch stranách. Všetkým, ktorí v ten večer sedeli a stáli na pódiu, patrí obdiv za odvahu a mimoriadnu fyzickú aj mentálnu výdrž.