Prokofiev, Vaughan Williams a Holst v Košiciach

23. 10. 2025

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Vokálny súbor Gregoriana, Tomáš Brauner, Thomas Leleu

Prokofiev – Vaughan Williams – Holst

Prvý koncert B cyklu aktuálnej sezóny ŠFK priniesol exkluzívny program a nemálo prázdnych stoličiek v hľadisku. Veď tuba ako sólový nástroj je stále obrovskou raritou a ani Holstove Planéty sa nedajú považovať za kasový trhák. A čo si budeme nahovárať, aj Prokofievova Klasická symfónia je viac určená pre intelektuálnych fajnšmekrov než pre masy. Koncert uprostred sychravej jesene sa začal práve poslednou spomenutou skladbou, pričom pred orchester sa postavil jeden z jeho stálych hosťujúcich dirigentov, Košičanom dobre známy Tomáš Brauner.

Pätnásťminútová skladba, jeden z ikonických výtvorov neoklasicizmu, dokáže poriadne preveriť zdatnosť každého orchestra, najmä pre svoju priezračnú čistotu faktúry a mnohé skryté finesy v partitúre. Brauner a košickí filharmonici sa však s týmito nástrahami vyrovnali so cťou. Koncepcia dirigenta bola pomerne robustná, občas by som privítal viac decentnosti, ale vďaka plnokrvnej muzikalite a veľkorysosti dynamického spektra sme počuli energickú a frapantnú Klasickú s elegantne zaokrúhlenými frázami a s dôstojne vyrovnanou zvukovosťou. V poslednej časti veselá svižnosť a švih, v Gavotte nespútaný šarm.

Ako som už naznačil, v druhom čísle programu sa k slovu dostala sólová tuba. V Koncerte f mol od Ralpha Vaughana Williamsa (mimochodom, je to prvé koncertantné dielo pre tubu a orchester) sa predstavil francúzsky virtuóz Thomas Leleu. Skladba mala tradičnú trojčasťovú schému, našťastie, iba na ploche trinástich minút. Stále si totiž myslím, že usilovať sa stvárniť na tube sólistickú figuratívnu ekvilibristiku aj vo vyšších polohách je predsa len trochu neprirodzené, priečiace sa funkcii tohto nástroja. Nechcem nič ubrať zo šokujúcej pohotovosti prstov a pľúc Leleua, ale zo stránky hudobnej výpovede ma tento výkon príliš neoslovil.

Vaughan Williams narábal najmä s ostinátnymi motívmi a rytmami v krajných častiach, prípadne s rozospievanou kantilénou v strednej časti, no o prílišnej invenčnosti a nápaditosti by som nehovoril. Čo sa týka interpretačných aspektov, najmä v strednej časti sa mi zdalo, že sólista nedýcha spolu s orchestrom. Vznikala drobná asynchrónia, jeden z aktérov „utekal“ za druhým a žiadaná harmónia sa vytrácala. Rýchlym figúram v hlbokých registroch chýbala dokonalá zrozumiteľnosť, čo je vinou azda aj akustiky sály. Leleu sa v každom prípade stretol s vrelou rezonanciou obecenstva a ani v tomto prípade sme neboli ukrátení o prídavok, dych vyrážajúcu improvizáciu zakončenú bravúrnou reminiscenciou témy Montiho Čardáša.

Povestná čerešnička na torte – bez irónie – prišla v druhej polovici večera v podobe suity Planéty Gustava Holsta. Je to monumentálna sedemčasťová kompozícia, paradoxne však nezahŕňa našu vlastnú planétu. Je tiež odrazom záujmu skladateľa o astrológiu a v tomto zmysle opisuje psychologické charakteristiky siedmich planét. Ide o úchvatnú, novátorskú, monumentálnu hudbu na ploche asi päťdesiatich minút, plnú inštrumentačnej nádhery a výrazových kontrastov, ktorá, v neposlednom rade, inšpirovala aj kinematografický priemysel. Tomáš Brauner podal svedectvo o svojom dirigentskom majstrovstve a orchester ukázal, že prívlastok „svetový“ nemusí byť len reklamným sloganom.

Každá zo siedmich planét dýchala osobitými farbami, dostalo sa im živej interpretačnej aktualizácie, spontánnosti a bezprostrednosti. V Marse dominovala „barbarská“ ostinátna monotónnosť, vo Venuši nežná expresivita, v Jupiterioslnivá hravosť, v Saturne rozvážna kontemplatívnosť a tak ďalej. Veľkým stavebným líniám nechýbal ucelený jednotiaci „tmel“ v podobe rozhodného a mnohovravného gesta a nadhľadu, menším frázam a úsekom zasa agogická a dynamická vybrúsenosť. Treba pochváliť aj mnoho vynikajúco zvládnutých sól najmä v drevách, ale aj dve harfy sa zaskveli na výške svojich schopností. Orchestrálny aparát bol prítomný v zriedkavo mohutnom obsadení: šesť lesných rohov, päť hráčov na bicích, štyri trúbky... Všetky tie náročné polyrytmické a bitonálne štruktúry zazneli v plnej sile a kráse.

Koncert ukázal, že odvaha dramaturgie a interpretačná istota Štátnej filharmónie Košice sa môžu stretnúť v mimoriadne pôsobivom súzvuku – a že aj v sychravej jeseni možno zažiť hviezdnu noc.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)