Pre výrobcu je praktické byť priemerným hráčom
Mladý výrobca cinkov PATRIK SABO je, zdá sa, jediným svojho druhu u nás. Cink ho vábil svojím zvukom, históriou, ale aj tajomstvami opradenou výrobou už od študentských čias. Kvalifikáciu muzikológa a hudobného historika výdatne uplatňuje nielen vo svojej nástrojárskej dielni, ale aj pri najmodernejšom výskume cinku v medzinárodných tímoch. Do rozprávania o svojom nástroji ma vtiahol už veľakrát, a preto som vedela, že sa raz stretneme aj na redakčnom čete.
ANDREA SEREČINOVÁ: Ako ste sa dostali k výrobe takého unikátneho historického nástroja, akým je cink?
PATRIK SABO: O nástroji ako takom som sa dozvedel na prednáškach dejín hudby počas štúdia na katedre muzikológie. Histórii cinkov na našom území som sa venoval v rámci záverečnej práce a konzultoval som pritom s mladým výrobcom Andrewom Hallockom, s ktorým som sa zoznámil na výstave výrobcov historických nástrojov vo Viedni. Stali sa z nás blízki priatelia a Andrew ma postupne vťahoval do sveta výroby. Dlhý čas som bol len tichým pozorovateľom bez ambície stať sa výrobcom, ale po skončení doktorandského štúdia sa mi otvoril časový priestor na nové odborné projekty. Impulzom bola tiež kniha o organárovi Martinovi Šaškovi, ktorú vydalo Hudobné centrum. Náhodou som ju zobral do ruky a Šaškov príbeh ma fascinoval. Ako človek z regiónu dokázal vybudovať veľmi kompetitívnu dielňu. Imponovala mi aj interdisciplinarita a všestrannosť, ktorá je v tomto remesle nevyhnutná...
AS: Viem, že na nástroji aj hráte. S akými ambíciami?
PS: Na cinku hrám asi od roku 2013. Dlho som s ním bojoval a fakticky som nebol schopný konzistentne zahrať čo i len jednoduchšiu skladbu. Vinu som kládol náročnosti nástroja a nedostupnosti učiteľov. Po veľmi dlhom čase som pochopil, že kameňom úrazu je, že som nikdy formálne neštudoval hru na hudobnom nástroji. Na cinku som si síce vybudoval nátisk a vedel som zahrať tóny s krásnym zvukom, no nevedel som pohotovo čítať, organizovať si cvičenia.
AS: Do akej miery sa prelínajú vaše hráčske schopnosti so samotnou výrobou? Je znalosť hry pre výrobcu výhodou? A naopak – pomôže detailná znalosť nástroja pri štúdiu hry?
PS: Úprimne, to je otázka, ktorú si kladiem aj ja sám. Neviem už rozoznať, ako vplýva výroba na hranie alebo naopak. Jediné, čo vnímam, je pomerne rýchly progres v oboch sférach. Do istej miery je pre výrobcu celkom praktické byť len priemerným hráčom. Skúsený hráč totiž dokáže kompenzovať nedokonalosti nástroja do takej miery, že si ich potom neuvedomuje ako výrobca. Je to tak trochu aj moja obava, či časom nestratím tento „cit priemerného hráča“. Rovnako pre hranie nie je produktívne, ak človek namiesto cvičenia musí tráviť hodiny v dielni. Keď cvičím, vyčítam si, že nevyrábam. Keď vyrábam, vyčítam si, že necvičím...
AS: To je dilema nadaných a činorodých ľudí! Chcete sa ako cinkista prepracovať na profesionálnu úroveň?
PS: Nie, rád by som cink študoval a vedel na ňom hrať na vysokej úrovni, ale láka ma skôr hrať pre radosť. Užívam si prácu doma v dielni.
AS: Aké má cinkista na Slovensku príležitosti zahrať si len tak pre radosť?
PS: V mojom rodnom meste, v Trnave máme malý, v podstate amatérsky súbor starej hudby Musica Donata Tyrnaviensis. Občas hrávam na omšiach, s väčšou skupinou hudobníkov sa stretávame v Česku na kurzoch... Ale áno, amatérska sféra je v tejto oblasti u nás veľmi poddimenzovaná. No v zahraničí sa o potrebe amatérskej scény už hovorí aj medzi profesionálmi. Napríklad môj známy, argentínsky cinkista Gustavo Gargiulo, mi nedávno povedal, že ho v poslednej dobe viac inšpiruje koučing amatérskych súborov než angažmány vo veľkých európskych projektoch. Taliansky virtuóz David Brutti sa mi tiež posťažoval, že v Taliansku – v porovnaní s Nemeckom – chýba amatérske zázemie. Na druhej strane, nemecká cinkistka a pedagogička Jenny Heilig sa mi sťažovala (!) na priveľký záujem o hru starej hudby zo strany detí v Haane. V triede ma okolo 25 žiakov a už to vraj ledva zvláda. Jeden z tamojších študentov je 9-ročný chlapec, ktorý dokáže prima vista improvizovať basso continuo na Schützove chorály...
AS: To je fascinujúca informácia, keďže u nás je cink stále raritným nástrojom. Vráťme sa však k vašim začiatkom výroby cinku. Stali ste sa učňom v dielni Andrewa Hallocka? Je to dnes bežný spôsob, ako sa k nástrojárskym zručnostiam v oblasti dobových nástrojov dostávajú záujemcovia v zahraničí?
PS: Áno, informácie sa získavajú skôr týmto spôsobom. Mnohí začnú aj úplne od nuly, a to je oveľa náročnejšie a zdĺhavejšie. Mňa Andrew nasmeroval, a tak zabránil mnohým začiatočníckym omylom. Zároveň si však dával veľký pozor, aby mi nedával riešenia „na tácke“, aby som hľadal svoje vlastné. Bola to dobrá stratégia, pretože obaja rozmýšľame úplne odlišne. Neraz sa skutočne hádame a presviedčame jeden druhého. Momentálne sme už na rovnocennej úrovni a každý z nás má iné silné stránky. Základom však zostávajú modely, ktoré Andrew Hallock vyvíjal asi dekádu. No napríklad v Gente je škola, kde sa vyučuje výroba historických nástrojov, takže je aj pár možností študovať nástrojárstvo inštitucionálne.
AS: Na cink sme v istej dobe „zabudli“, jeho používanie a výroba sa na čas prerušili. Preto je dnes hľadanie informácií potrebných na jeho výrobu druhom nástrojárskej archeológie, vrátane využitia exaktných vied a moderných technológií. Vy sám s tým máte skúsenosti...
PS: Participujem na výskumnom projekte Haute école de Musique v Ženeve, ktorý sa zameriava na repertoár pre cink vo vzťahu k historickým cinkom. Vyberáme najreprezentatívnejšie exempláre a následne ich v spolupráci s múzeom tomograficky nasnímame industriálnym CT skenerom. Mám na starosti vytvorenie presných meraní týchto nástrojov. Vďaka tomografii získavame veľmi presné 3D modely originálnych nástrojov s presnosťou na 62 mikrónov a vyrábame identické repliky podľa mimoriadne presnej SLA metódy živicovej 3D tlače. Momentálne tieto repliky prakticky skúšame. Je to z funkčného hľadiska to isté, ako keby sme hrali na nástroji v múzeu, čo už dnes nie je povolené...
AS: Viem, že dnes už je viacero vašich nástrojov v rukách zahraničných cinkistov, na vašom nástroji hrá napríklad renomovaný český cinkista Richard Šeda. Čo ste museli urobiť pre to, aby ste sa dostali do povedomia?
PS: Netvrdil by som, že som sa dostal do povedomia. Možno sčasti, ale osloviť profesionálnu komunitu je určite dlhšia cesta. Rozhodne tomu pomáha proaktívnosť aj vo výskume, nadväzovanie kontaktov, cestovanie za dôležitými umelcami, účasť na medzinárodných kurzoch. Každou cestou sa veľa dozviem, niečo nové sa naučím, ale zároveň sa aj niekto dozvie o mne. Mnoho záujemcov však prichádza vďaka internetovej stránke, takže mať dobre optimalizovanú stránku na vyhľadávanie je v tomto smere dôležité. No a v neposlednom rade sú to priam až osobné vzťahy so zákazníkmi. Pre mňa je najväčším potešením pozitívny ohlas. Keď mi ľudia napíšu, že im nátrubok odo mňa okamžite výrazne zlepšil techniku hry alebo že až teraz sa cítia pri hre na cinku pohodlne.
AS: Sláčikové nástroje majú spoľahlivé vzory pre výrobcov, napríklad v podobe talianskych nástrojov z obdobia baroka, ktorých funkčnosť, ale aj estetiku preverili stáročia. Ako je to s cinkom, ktorého používanie od čias renesancie nebolo kontinuálne? Do akej miery napodobňujete historické nástroje, ktoré sú dnes k dispozícii – a sú vôbec spoľahlivým zdrojom pre dnešného výrobcu?
PS: Kým sláčikové nástroje vyzrievajú, tak drevené dychové nástroje sa vekom a používaním ničia. Už pri flautách vidíme výrazné dopady a potrebu opravovať historické modely. Pri cinkoch je tento problém ešte z rôznych dôvodov výraznejší. Pri plechových dychových nástrojoch je tiež situácia jednoduchšia. Vytvoríte presnú kópiu a viete nástroj prelaďovať výmenou určitých segmentov. Cinky majú vo svojej vrchnej časti veľmi úzke vŕtanie a práve táto časť je najviac poznačená vodou kondenzovanou z dychu. Na tomografických snímkach vidíme presne, ako je drevo vo vrchnej časti vypučené a spôsobuje zrejme zníženie vrchného registra. V iných prípadoch vidíme dodatočné zásahy, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou neboli realizované výrobcom. Doposiaľ sa v profesionálnych kruhoch hovorí, že všetky historické cinky jednoducho neladia a nemá zmysel na nich hrať. Najnovšie výsledky nášho výskumu ukazujú veľmi perspektívne vlastnosti, napr. cinku z Múzea hamburskej histórie (Museum für Hamburgische Geschichte), ktorý podľa všetkého pochádza z Wolfenbüttelu, kde v tých časoch viedol kapelu Michael Praetorius.
AS: Ak sa zachované dobové nástroje pre spomenuté deformácie nepovažujú za hrateľné a vhodné predlohy pre výrobu, aké praktické riešenia volia dnešní výrobcovia?
PS: Nie všetky podľahli opotrebeniu alebo deformácii, mnohé sa zachovali vo výbornom stave. Problém skôr spočíva v ich pochopení. Hráč potrebuje viac času na identifikáciu ladenia a potrebných hmatov, ktoré nenájdeme ani v historických hmatových tabuľkách. Praktické riešenia vychádzajú skôr z vlastného vývoja nástrojov, resp. historické predlohy sa upravujú tak, aby zodpovedali očakávaniam.
AS: Čo je pri výrobe cinku najnáročnejšie?
PS: Jeho vývoj a dizajn. Všetko ostatné je relatívne jednoduchšie. V rámci jeho vyhotovenia je stresujúce lepenie alebo aj balenie do kože. Iné časti práce si zase vyžadujú trpezlivosť a presnosť. Čoraz viac ma však trápi iná vec. Po vniknutí do problematiky cinkov cítim trochu sklamanie, keď pozorujem laxnosť a nezáujem určitej časti hráčov o hľadanie historického zvuku a dobovej charakteristiky cinkov. Veľa sa rozpráva o historickej poučenosti, ale neraz sa stretnem skôr s historickou ignoranciou. Samozrejme, o tom sa nehovorí a hráči radi prezentujú svoje nástroje a hru v dobových kontextoch. Niektorí profesionáli priamo povedia, že ich historická zvukovosť jednoducho nezaujíma. Vedia, že hrajú na výrazne modifikovaných nástrojoch a mnohí sa ani nepokúšajú pochopiť historické predpoklady. Sú pre nich de facto otravné, pretože oni potrebujú hrať v dnešnej praxi, dnešným poslucháčom a najmä pod dnešnými dirigentmi.
AS: To ste ma zaskočili – aký iný než „dobový“ môže byť taký starý nástroj bez modernej histórie, akým je cink?
PS: „Moderný“ cink (skutočne v úvodzovkách, pretože je to kontroverzný, ale, žiaľ, pravdivý pojem) je v podstate len výsledkom doterajšieho vývoja po obnovení tradície hry na cinku v druhej polovici 20. storočia. Jeho cieľom je síce hrať historický repertoár a nasledovať historicky poučenú interpretáciu, v skutočnosti má však mnoho vlastností, nezhodujúcich sa s nástrojmi, ktoré skúmame v múzeách. Historické originály boli vytvorené v inej hudobnej praxi, teórii a estetike. V súčasnosti vnímame tón definovaný najmä výškou, dĺžkou a dynamikou. V renesančnej hudbe je vrcholom hierarchie ľudský hlas a zásadná bola farba tónu vyplývajúca z výslovnosti solmizačných slabík: tvrdá, neutrálna alebo mäkká. Renesančné nástroje, ako flauty alebo cinky, mali úlohu čo najvernejšie imitovať hlas, a preto ich hmaty a ladenie sú často organizované tak, aby zneli v požadovanej farbe. Na tóne c sa spievali mäkké slabiky (sol-fa-ut), a preto sa hrá vidličkovým hmatom, navyše, tón sa znižuje, aby sa dosiahol okrúhlejší zvuk. Ak nástroj hodnotíme z moderného hľadiska, tak sa nám zdá falošný.
AS: Často navštevujete zahraničné výstavy výrobcov historických hudobných nástrojov. Nedávno ste sa rozhodli v Bratislave zorganizovať prvé podujatie tohto druhu u nás. Ako ste spokojný s výsledkom výstavy v Dome Albrechtovcov?
PS: Pravidelne navštevujem zahraničné výstavy, najmä tie najväčšie, a to v rámci Resonanzen vo Viedni a Oude Muziek Markt v Utrechte. U nás je vo viacerých aspektoch určité prázdno. Vďaka Hansimu Albrechtovi tu máme tradíciu hry starej hudby, ale poučenú hru skorého repertoáru nie je možné plnohodnotne študovať. Chýba tu tiež podhubie amatérskych súborov s týmto zameraním, ktoré hrá mimoriadne dôležitú úlohu, aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá. S tým všetkým je spojený aj minimálny počet výrobcov historických nástrojov. Výstava výrobcov historických nástrojov je nielen o prezentovaní výrobkov. Je fórom, kde sa stretajú ľudia s potenciálnym záujmom o tento repertoár. Nadväzujú sa dôležité známosti a pre mnohých je takáto výstava prvým kontaktom s niektorými nástrojmi. Nielen ja, ale aj viacero ľudí, aj v zahraničí, ktorým nie je ľahostajné napredovanie a rozvoj komunity starej hudby na Slovensku, boli mimoriadne naklonení tejto idei. Mimoriadne ma v tom povzbudzoval skúsený holandský výrobca priečnych fláut Thijs van Baarsel, ktorého by som pokojne označil aj za spoluorganizátora. Bez jeho pomoci by sa prvá výstava u nás zrejme neudiala.
Reflexia je určite pozitívna a do veľkej miery k tomu prispel krásne zrekonštruovaný priestor Albrechtovho domu, ktorý výrobcovia a návštevníci mimoriadne oceňovali. Bolo aj zopár vyčítavých reakcií, najmä v súvislosti s nepraktickým dátumom konania či s našou nízkou kúpyschopnosťou. Úprimne povedané, nižšia prítomnosť starej hudby u nás je do istej miery indexom našej prosperity. Koniec koncov, najväčšie zastúpenie má v štátoch ako Švajčiarsko, Holandsko, Belgicko, Nemecko, Francúzsko, určite Japonsko a, prirodzene, aj Taliansko.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)