Pesaro v znamení rarít
Hudobné nebo, divadelný l’art pour l’art
Spomedzi Rossiniho raritných titulov je Edoardo e Cristina tým najraritnejším – za ostatných stoosemdesiat rokov ho uviedol len rossiniovský festival vo Wildbade (r. 1997 v scénickej, r. 2017 v koncertnej podobe). Doposiaľ ho sprevádzala povesť jedného zo slabších opusov skladateľa, zrejme i preto, že v duchu dobovej praxe použil pre veľkú časť čísiel hudbu z predchádzajúcich opier. Dej sa odohráva „vo vzdialenej minulosti“ vo Švédsku a jeho epicentrom je milostný príbeh armádneho veliteľa Edoarda a kráľovej dcéry Cristiny, ktorí sú tajnými manželmi a rodičmi synčeka Gustava. Kráľ Carlo chce Cristinu vydať za škótskeho princa Giacoma. Keď je tajomstvo milencov odhalené, Carlo ich nechá uväzniť, no Edoarda vyslobodí priateľ Atlei. Vzápätí sa Edoardovi na čele armády podarí odraziť nečakaný útok Rusov, a tak dojatý Carlo viac nestojí v ceste dcérinmu rodinnému šťastiu.
Prvá pesarská inscenácia v štyridsaťštyriročnej histórii festivalu znamenala pre opus vzácnu umeleckú satisfakciu, a to najmä vďaka inštrumentálne farebnému, dramaticky vygradovanému, energiou sršiacemu hudobnému naštudovaniu Jadera Bignaminiho a vynikajúcim speváckym výkonom pätice interpretov. Objavom ročníka sa stala tridsaťdvaročná talianska sopranistka Anastasia Bartoli (Cristina), majiteľka objemného, prekrásne koncentrovaného a mäkko vedeného, ako hustý med tečúceho hlasu. Festivalová stálica, mezzosopranistka Daniela Barcellona, naplnila nohavicovú postavu Edoarda tmavým mezzosopránom, ktorý ani v zrelom veku nestráca pružnosť a farebnosť, i javiskovou a osobnostnou charizmou. Trojicu veľkých partov uzatvoril tenorista Enea Scala (Carlo) s impozantne tmavými hĺbkami a kovovo razantnou vysokou polohou. Kvalitatívne nezaostali ani predstavitelia dvoch menších postáv: tridsaťštyriročný petrohradský rodák Grigory Shkarupa (Giacomo) disponuje nielen krásnym sonórnym basom, ale aj veľkolepým javiskovým zjavom a výraznými hereckými dispozíciami, Matteo Roma (Atlei) prezentoval perspektívny lyrický tenor príťažlivého timbru.
Z vokálneho hľadiska išlo o jedno z najstrhujúcejších predstavení, aké som za dvanásť doposiaľ navštívených ročníkov zažila, preto jeho hodnotu nedokázala znížiť ani egocentricky efektná, na divadelnú logiku rezignujúca režijná zložka. Stefano Poda – režisér, scénický i kostýmový výtvarník, choreograf a svetelný dizajnér v jednej osobe – siahol po známom prostriedku javiskového oživovania starých príbehov: metafore múzea. Dvadsiatka takmer nahých tanečníkov a tanečníc evokujúcich oživené sochy (ich „neživí“ kolegovia vypĺňali regály, ktoré tvorili bočné steny javiska) pôsobila spočiatku dynamizujúco, no choreografia sa časom stala únavnou a pantomimickým kreáciám (strach, radosť, boj, utrpenie) chýbali motivácia i pointy. Podobne efektne, ale bez logického zdôvodnenia boli koncipované kostýmy sólových postáv – napriek ich rozdielnemu stavu aj pozícii v dramatickej situácii pre ne Poda používal rovnakú, s belobou sôch kontrastujúcu farebnosť a strih dlhých plášťov. Ak aj režisér sledoval vo svojej inscenácii nejakú ideu, ostala dokonale utopená v hypertrofovanej artistnosti výtvarnej a choreografickej zložky.
Festivalovo angažovane – tentoraz na tému
lesbickej lásky
Kým po vokálnej stránke si pesarský festival nekompromisne stráži pozíciu mekky štýlového rossiniovského belcanta, tak v divadelnej zložke sa snaží uspokojiť nielen konzervatívnych divákov, ale aj tých, ktorí uprednostňujú spoločensky aktuálne výklady. V nedávnej histórii sme zažili protiteroristického Mojžiša v Egypte (2011, Graham Vick), komunistického Viliama Tella (2013, Graham Vick), psychoanalytickú Jazernú pani (2016, Damiano Michieletto), ekokritické Obliehanie Korintu (2017, La Fura dels Baus) či Otella (2022, Rosetta Cucchi). Tento rok na moderne rezonujúcu strunu zahral francúzsky režisér Arnaud Bernard v inscenácii hudobnej drámy Adelaide di Borgogna.
Historická freska situovaná do obdobia okolo r. 950 n. l. patrí k najzriedkavejšie uvádzaným Rossiniho dielam. Popri technicko‑výrazovej náročnosti partov možno hľadať príčinu aj v schematickom a plochom librete Giovanniho Schmidta. Po neprirodzenej smrti mladého talianskeho panovníka Lothara prebieha boj o jeho trón. Jedným zo záujemcov je Berengario, ktorý po vladárovej smrti spravoval krajinu spolu s kráľovskou vdovou Adelaide. Teraz by chcel moc legitimizovať prostredníctvom sobáša Adelaide so svojím synom Adelbertom. Adelaide sa odmieta podriadiť spupnému šľachticovi. Obracia sa na cisára Ottoneho a za pomoc mu sľubuje ruku i právo na taliansky trón. Opera sa odvíja na pozadí mocenských sporov, no jej jadrom je vzťah Adelaide a Ottoneho, ktorý sa z pôvodného racionálneho záujmu oboch strán zmení na milostné puto.
Prvé uvedenie opusu na pesarskom festivale (2011) sa do histórie zapísalo strhujúcim hudobným naštudovaním Dmitryho Jurowského a skvostnými speváckymi výkonmi Jessiky Prattovej (Adelaide) a Daniely Barcellonovej (Ottone), nie však štýlovo nečistou réžiou Pier’Alliho. Pri súčasnom uvedení sa garde obrátilo a pozornosť na seba strhla väčšmi divadelná než spevácka zložka. Z dvojice ústredných predstaviteliek siahla na top festivalové méty interpretka mužskej roly Varduhi Abrahamyan, disponujúca krásnym, mnohovrstvovým mezzosopránom tmavého timbru a vzorne ovládajúca náročný rossiniovský štýl; menej už sopranistka Olga Peretyatko, ktorej hlas je vo výškach žiarivý a technicky istý, no v strednej a nižšej polohe nemá dostatok farby a objemu pre dramatický koloratúrny part. Nijako zvlášť neoslnili ani ďalší interpreti, s výnimkou Reného Barberu (Adelberto) – majiteľa impozantného, v celom rozsahu kovového a pevného spinto tenoru. Dirigentskú taktovku prebral na poslednú chvíľu asistent Enrico Lombardi, ktorý pohotovo a kompetentne zaskočil za Francesca Lanzillottu, zraneného pri autonehode.
Podobne ako Stefano Poda vo svojej muzeálnej inštalácii Edoarda a Cristiny, aj Arnaud Bernard použil v Adelaide di Borgogna známy režijný princíp – divadlo v divadle. V jeho koncepcii sa však z neho nestala klišeovitá, opozeraná barlička, ale veľmi vtipne využitý, s dielom nijako sa nebijúci, k originálnej (aj keď nie prekvapujúcej) pointe spejúci spiritus movens.
Bernardova inscenácia sa začala odvíjať ako skúškový proces festivalovej produkcie, komplikovaný primadonskými maniermi, lajdáckym prístupom, ale najmä škrípajúcimi medziľudskými vzťahmi. Hlavný a pre dej podstatný konflikt sa udial ešte počas predohry, pri príchode umelcov na skúšku. Predstaviteľa Adelberta, príliš vášnivo sa vítajúceho s radodajnou baletkou, nachytala jeho životná partnerka, predstaviteľka Adelaide, a vystrúhala mu žiarlivú scénu. Predstaviteľka nohavicovej postavy Ottoneho sa jej s účasťou ujala a ich spoločná šatňa sa zmenila na psychologickú poradňu. Ako sa čoskoro ukázalo, prikladanie polienok do ohňa priateľkinej nenávisti voči mužskému pokoleniu malo zištný podtext: mezzosopranistka bola zaľúbená do sopranistky a pomalými, dobre cielenými krôčikmi ju priviedla ku coming outu.
Kým sa tak stalo, odohral sa celý rad vtipných mizanscén a gagov. Niektoré z nich sa vysmievali z „hercokracie“: Ottone sa odmietala obliecť do nepohodlného brnenia, neskôr sa jej nepáčili čižmy, problém s akceptáciou kostýmov mali aj zboristky. Ďalšie výjavy si brali na mušku nedostatok profesionality: predstaviteľ Irolda bol síce premotivovaný, ale netalentovaný tenor neovládajúci part, inšpicienti nepripravili potrebné rekvizity, interpreti nepočúvali pokyny režiséra a počas vokálnych výstupov riešili osobné problémy a animozity, tí nevystupujúci vyrušovali a klebetili pri automate na kávu. Predstaviteľ Berengaria bol ešte väčším Casanovom než Adelberto, na každú skúšku si doviedol novú milenku, čo iritovalo predstaviteľku jeho manželky Eurice (evidentne aj ona patrila medzi niekdajšie basbarytonistove trofeje).
Bernardova koncepcia ironizovala tiež starooperné klišé – tu zhmotnené v kašírovaných dvojrozmerných kulisách (scéna Alessandro Camera) a patetickom herectve, ku ktorému viedli spevákov pantomimické postavy režiséra a jeho asistenta. Tí sa na konci generálky, ku ktorej skúškový proces dospel, zrútili – ich inscenácia sa rozpadla. Ottone si počas svadobnej scény vyzliekla mužský kostým, rozpustila vlasy, navliekla Adelaide prsteň a sprevádzané jasajúcim zborom utiekli z javiska, na ktorom ostali pokorení heterosexuálni muži. Odhliadnuc od tohto plagátovo aktivistického záveru, Bernardovej inscenácii sa nedal uprieť vtip, nápaditosť a dynamika, aj keď všetky atribúty išli neraz na úkor hudobno‑vokálnej zložky opery a jej emocionálneho vyznenia. Nuda to však v žiadnom prípade nebola.
Festivalový vrchol v réžii mladých
Neodmysliteľnou stálicou festivalového programu je Cesta do Remeša: v dvoch predstaveniach hudobne čarovnej drammy giocoso sa prezentujú najúspešnejší absolventi interpretačných kurzov Accademie Rossiniana. Sviežu poloscénickú koncepciu, ktorú v r. 2001 premiérovo naštudoval Emilio Sagi, od r. 2002 až doposiaľ realizovala Elisabetta Courir. Tento rok ju vystriedal Matteo Anselmi a – už i dovtedy mimoriadne vydarenej – divadelnej podobe dodal nový, svieži esprit. Reprezentanti európskej smotánky, ktorí cestou do Paríža pre nedostatok koní uviaznu vo wellness hoteli Madame Cortese, aj zamestnanci kúpeľného domu dostali pod jeho rukami ostrejšie rezané charaktery, milostné zápletky sa vynárali zreteľnejšie a pointy žiarlivých výstupov vyznievali ešte vtipnejšie než doposiaľ.
Bezpochyby i preto, že na javisku komorného Teatra Sperimentale, ktoré nahradilo tradičný priestor Teatra Rossini (po vlaňajšom zemetrasení je narušená statika divadla), sa stretlo výnimočne kvalitné a vyrovnané obsadenie. Viaceré mená si treba zapamätať. Na prvom mieste Martinu Russomanno (Corinna), majiteľku vrúcneho, malinovo hustého, znelého sopránu s podmanivo nostalgickým timbrom, a Paola Neviho (Cavalier Belfiore) s medovo sladkým, žiarivým tenorom a výnimočnými herecko‑pohybovými dispozíciami. Ale tiež Seray Pinar a Saori Sugiyama (Melibea) s príťažlivo tmavými, technicky istými mezzosopránmi, Valeria Morelliho (Barone di Trombonok) s farebným, pružným barytónom, javiskovo výrazné a vokálne agilné sopranistky Vittorianu de Amicis (Contessa di Folleville) a Sabrinu Gárdez (Madama Cortese) či talentovaných basistov Edoarda Martineza a Giuseppe Toaiu (Don Profondo) a Omara Cepparolliho (Don Prudenzio).
Namiesto obvyklej recenzentskej pointy ponúkam dobrú správu: príležitosť vychutnať si svieži rossiniovský koktail majú aj necestujúci diváci, obe predstavenia Cesty do Remeša sú totiž na nasledujúcich šesť mesiacov sprístupnené na bezplatnej online platforme Opera Vision.
Hodnotu vokálne strhujúceho predstavenia inscenácie Edoardo e Cristina nedokázala znížiť ani egocentricky efektná, na divadelnú logiku rezignujúca režijná zložka.
Gioachino Rossini
Edoardo e Cristina
Dirigent: Jader Bignamini
Scéna, kostýmy, svetlo, choreografia, réžia: Stefano Spoda
Zbormajster: Giovanni Farina
Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI
Recenzované predstavenie 17. 8.
Gioachino Rossini
Adelaide di Borgogna
Hudobné naštudovanie: Francesco Lanzillotta
Dirigent: Enrico Lombardi
Scéna: Alessandro Camera
Kostýmy: Maria Carla Ricotti
Svetlo: Fiammetta Baldiserri
Zbormajster: Giovanni Farina
Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI
Recenzované predstavenie 19. 8.
Gioachino Rossini
Il viaggio a Reims
Dirigent: Andrea Foti
Kostýmy: Pepa Ojanguren
Svetlo: Fabio Rossi
Scéna a réžia: Emilio Sagi
Réžia obnovenej inscenácie: Matteo Anselmi
Recenzované predstavenia 16. 8. a 18. 8.
Pesaro
Rossini Opera Festival 2023