Pamäť v tónoch: Paľovci v Žiline
10. 9. 2025
Žilina, Nová Synagóga
K. Paľová, M. Paľa
Berger – Kmiťová – Paľa – Enescu
Prvé septembrové dni priniesli v Žiline – okrem návratu do školských lavíc – hneï dva komorné recitály. V galerijne profilovanom priestore Novej synagógy si publikum najskôr vypoèulo sólový recitál belgického klaviristu Daana Vandewalleho (3. 9.), ktorý predstavil hudbu Alvina Currana. Doslova malý zázrak na severe Slovenska! Navyše, skladba Inner Cities 15, venovaná priamo Vandewallemu, tu zaznela v slovenskej premiére.
O týždeň neskôr patril večer manželskému tandemu Kataríny Paľovej a Milana Paľu, ktorí naplnili tie isté priestory hudbou slovenských autorov a dielom Georgea Enesca. Napísať, že obaja patria medzi najvyššiu interpretačnú ligu, dnes znie ako klišé, no ich výkon potvrdil, že iné slová hľadať netreba.
Zastrešujúcou témou koncertu bolo slovo MEMORY – dramaturgia postavená na štyroch dielach, ktoré rôznymi spôsobmi reflektujú pamäť: osobnú, historickú i detskú. Koncert otvorilo Adagio pre Jana Branného Romana Bergera, skladba plná vzdychov a bolesti kriviacej tvár. Bola hudobnou spomienkou na skladateľovho priateľa, neprávom väzneného v 50. rokoch, príbehom s tragickým záverom. Bergerova hudba nadobudla podobu drámy, ktorá sa napokon premieňa do pokojných a zmierlivých záverov. Estetika diela poskytla Milanovi Paľovi štedrý priestor pre množstvo tónových detailov a plačlivé vibrato, zatiaľ čo jeho manželka priniesla do tejto stelesnenej bolesti svetlo objektivity. Bola pevným bodom, ktorý viedol k zmiereniu – krásna symbióza dvoch odlišných elementov.
Nasledovala premiéra diela Violin Memory od Jany Kmiťovej v novej verzii pre husle a klavír (2009/2025). Spolupráca s Milanom Paľom je pre jej tvorbu kľúčová – samotná autorka o ňom hovorí ako o inšpirácii, bez ktorej si už svoju prácu nedokáže predstaviť. Violin Memory vyrastá z kontrastu krátkeho úderného motívu vo fortissime, prerušeného pizzicatom a pravidelným osminovým pohybom. Táto „pamäťová bunka“ sa ďalej rozvíja do rôznych podôb, ktoré interpretačná nespútanosť a originalita manželov Paľových naplnili konečnou podobou. Po hĺbavom, plačlivom Bergerovi priniesla Kmiťovej skladba kontrast – posun k objektivizujúcej estetike súčasného zvuku. Vyzdvihol by som aj výkon Kataríny Paľovej, ktorá sa pohotovo pohybovala v členitom teréne klavírneho partu, plného klastrov či tlmených strún. Chapeau!
Vrcholom večera bola nesporne premiéra skladby Lament Milana Paľu, ktorý sa predstavil nielen ako interpret, ale aj ako skladateľ. V diele siahol po introspektívnom jazyku plnom temných harmónií, ktoré vyjadrujú psychickú eróziu a rozpad vnútornej reality. Podľa jeho slov „Lament nie je len žalospevom, je to aj záznam duševného otrasu a neutíchajúcej bolesti.“ Hudobný tok balansoval medzi vnútorným krikom a márnym hľadaním útechy. Ak sme pri Paľovej hre zvyknutí na krajné výrazové polohy, tu zašiel ešte ďalej. Ako poslucháč som mal pocit, že načúvam niečomu posvätnému, mimo tohto profánneho sveta. Vo veľkom dramaturgickom oblúku sa tento mág úplne rozdal.
Slová chvály si však zaslúži aj jeho manželka: klavírny part pozostával z krátkeho harmonického gesta rytmizovaného predrazenými notami, ktoré postupne narastalo a vytváralo pevný referenčný bod. Klavír tu pôsobil ako osud, pevne odbíjajúci čas, zatiaľ čo husle rozprávali spletitý a bolestný príbeh života. Paľovej dynamický rozptyl a schopnosť rozmanito diferencovať kvalitu jednotlivých tónov – hoc aj v desaťzvukoch – vo mne veľmi zarezonovali. Som presvedčený, že sme boli svedkami premiéry jedného z najsilnejších komorných diel slovenskej hudby za posledné roky.
Koncert uzavrelo dielo Impressions d’enfance op. 28 Georgea Enesca. Táto desaťdielna suita premieňa skladateľove detské spomienky na sériu hudobných obrazov, v ktorých husle a klavír komunikujú, preberajú si motívy a vytvárajú farebný zvukový celok. Čo dodať na záver? Z duše neznášam porovnávania v hudbe, no počuť v tesnej následnosti Vandewalleho a Paľovcov ma presvedčilo, že naše umenie nezaostáva – práve naopak! Milan Paľa je husľový mág, čarodejník vťahujúci poslucháčov hlbšie a hlbšie do hudby. Žasol som aj nad tónovou kvalitou hry Kataríny Paľovej a zároveň som sa pristihol pri otázke, prečo ju častejšie nepočuť v úlohe sólistky s orchestrami. Takto robustný a pritom svetlý tón som ešte nepočul – je to jej jedinečný rukopis.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 09/2025.)