Nová slovenská hudba v Žiline: tradícia a vízia

20. 11. 2025

Žilina, Dom umenia Fatra
Nová slovenská hudba

ŠKO Žilina, Marián Lejava, Milan Paľa, Roman Patkoló

Jaďuďová – Mišíková – Lejava – Haľamová – Krška

Sympatickou, inovatívnou črtou našej pravidelnej prehliadky najnovšej tvorby slovenských autorov je jej decentralizácia. Koncerty pod titulom Nová slovenská hudba už nie sú situované výlučne do bratislavských sál, ale aktivizujú sa aj ďalšie, geograficky vzdialenejšie centrá – Košice a Žilina.

Štátny komorný orchester Žilina operatívne, hoci dosť netradične, venoval jeden z koncertov abonentného cyklu slovenským novinkám. Nedá sa však povedať, že by takto ladená produkcia nejako markantne poznamenala návštevnosť. Žilinský orchester sa priebežne venuje interpretácii noviniek z domácej tvorby, publikum ich akceptuje, o záujem sa pričinili aj lákavé mená sólistov, ktorí majú svojich obdivovateľov a garantujú zážitok. Ďalším atraktívnym prvkom koncertu bola dramaturgia, v ktorej prevládli skladateľky, dokazujúc, že kompozičná profesia už dnes vôbec nie je maskulínnou výsadou. Navyše, tituly troch dámskych skladieb dávali tušiť, že nepôjde o tematicky zaťažujúce celky, skôr o impresie s optimistickou príchuťou.

Už úvod pohladil idylickou a fotogenickou „cestopisnou“ suitou, v ktorej sa autorka Tereza Jaďuďová nechala invenčne viesť inšpiračnými osloveniami, najmä prírodnými krásami tajuplného Severu. Na skladbe Škandinávska suita oceňujem jej úprimnosť, čistú bezkonfliktnú priamosť, nápaditú prácu s orchestrom a jeho farebnými možnosťami, schopnosť artikulovať línie, transparentné, no pritom pevne tvarované, zakotvené v spoľahlivej, tradičnej estetike. Éterickým duchom boli prestúpené aj čisto sláčikové Šedokruhy od Barbory Mišíkovej, ktorá sa obrátila k folklórnym žriedlam ako k spoľahlivej paradigme. V pradive jej kompozičných riešení však nefigurujú a priori, ale štruktúry decentne „skúma“ a podrobuje inovačným konfiguráciám aj súvislostiam. Svoju emocionálnu abstrakciu, hudobne sformulovanú v titule O radosti a túžbe, skoncipovala Mirka Haľamová na pôdoryse päťčasťovej suity. Jej preduchovnená dikcia, zručne vypracované epizódy, sú neskrývaným výrazom apoteózy pozitívnych stránok ľudského bytia.

Rezultátom zaujímavých a atraktívnych tvorivých procesov je Skylight Suite, malá tanečná suita v starom štýle, skomponovaná pre husle a sláčikový súbor od Mariána Lejavu. Dvojčasťový celok (Ignoble Dances, Noble dances) vyrastá zo značne sofistikovaného plánu, jeho myšlienkové pozadie poslucháča provokuje celým radom otázok, šifier, ktoré suite pripisujú doslova enigmatický rozmer a – rozhodne nepatria do rodu kompozícií „na jedno počutie“. Autor tu priznáva istý prehodnocovací postup v návratoch k vlastným skladbám, rokmi graduovanými, pretavenými do aktuálnej optiky. Skladba je tak autorovou vnútornou inventúrou, ktorá vyvrela v šedých mesiacoch kovidovej izolácie, vťahujúcich mnohých tvorcov do víru zvláštnych osobnostných selekcií a sumarizovania. Krehký zvuk sláčikového ansámblu (zvuková evokácia „starých dôb“) účinne kontrastuje a komplementuje s hranične expresívnym nasadením Paľových sólových huslí, ktoré azda už zangažovanejšie ani znieť nedokážu.

Pestro koncipovaný žilinský večer zavŕšil Koncert pre kontrabas a orchester od Pavla Kršku, skomponovaný pevnou rukou, čerpajúci z overených postupov, riadiacich sa zdravou muzikantskou intuíciou. Náš skvelý, v pravom zmysle slova svetový kontrabasista, Roman Patkoló znova exceloval: pod jeho rukami a umom znel majestátny nástroj ľahučko, so zamatovou sonórnou ušľachtilosťou a vysokým stupňom duchovného porozumenia, takého príznačného pre autorov dnes už zavŕšený odkaz.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)