NEXT 2025

Festival novej a experimentálnej hudby NEXT sa za dve a pol dekády premenil takmer na inštitúciu. Je to aj pochopiteľné – okrem prezentácie noviniek zo sveta žánrovo ťažko zaraditeľnej hudby a zvukového umenia má aj vzdelávaciu funkciu, čím sa v našich podmienkach stal nezastupiteľným, priam esenciálnym podujatím. Aj jeho uplynulý 26. ročník, tradične usporiadaný na prelome novembra a decembra, bol okrem intenzívnych estetických zážitkov naplnený informáciami o umení, ktoré nie je až natoľko periférnym, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať…

Akuzmatické entrée 

Odkedy existuje teoretická reflexia experimentálnej hudby a zvukového umenia, existuje aj snaha o upozorňovanie na vlastné korene, na minulosť žánru, hoci akokoľvek nedávnu v porovnaní s ostatnými žánrami. John Cage sa hlásil k experimentalizmu Erika Satieho, Peter Niklas Wilson vo svojich úvahách odkazuje na prvých predstaviteľov free jazzu, ktorým boli žánrové limity už pritesné. U nás môžeme s dávkou hrdosti poukazovať na dedičstvo bratislavského Experimentálneho štúdia Československého rozhlasu, Smolenických seminárov a súboru Hudba dneška. 

Otvárací koncert NEXT-u (26. 11.) sa udial vo veľkom štýle, záujemcovia čakali v rade, ktorý sa tiahol ďaleko za hlavný vchod do rozhlasového vestibulu, ochotne znášajúc nie práve prívetivé novembrové teploty. Bolo aj na čo čakať: vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu bolo inštalované Acousmonium, multikanálová ozvučovacia sústava zapožičaná z parížskeho inštitútu INA GRM (Institut National Audiovisuel, Groupe de Recherches Musicales). 

Je to realizácia ideí o priestorovej projekcii hudby, ktoré v 40. a 50. rokoch minulého storočia v rôznych podobách predostreli skladatelia Varèse, Xenakis či Stockhausen; pri rozkvete elektroakustickej a konkrétnej hudby bola aj čiastočným riešením problému absentujúceho interpreta na pódiu. Akuzmatická hudba sa napokon stala prevažne frankofónnym fenoménom, podobne ako neskôr spektralizmus – a je pravdepodobné, že je to dôsledok typicky francúzskej citlivosti na zvukový aspekt hudby. 

Môj prvý kontakt s akuzmatickým prostredím sa odohral pred mnohými rokmi počas festivalu ISCM v Bruseli. Zvuk sofistikovane krúžiaci v priestore štúdia so zabudovanými reproduktormi najrôznejších tvarov aj frekvenčných rozsahov bol takmer luxusným zmyslovým zážitkom, nevyhol som sa však občas dojmu, že fascinácia tvorcov technickými možnosťami sústavy prekonáva ich invenčný vklad. Možno je to iba predsudok, no nevedel som sa mu ubrániť v okamihu, keď som zaujal svoje miesto v hľadisku. 

Sýtočerveným svetlom zaliate rozhlasové štúdio sa takmer zaplnilo návštevníkmi niekoľkých generácií, výzorovo zjavne odlišných od návštevníkov bežných koncertných produkcií. NEXT má svoje stabilné publikum a za tie roky dozrel, no (našťastie) nezostarol. Pohľad pútalo panoptikum reproduktorov toho najrozmanitejšieho dizajnu, rozostavené na pódiu, po stranách, vzadu aj uprostred hľadiska, neďaleko mixážneho pultu. Tie vďaka svojmu exotickému vzhľadu asociovali dva stromy uprostred rajskej záhrady – dávali tušiť, že sú nielen na pohľad vábne, ale aj ich ovocie bude (potenciálne) chutné… 

Dramaturgia bola citlivo vyváženou zmesou zľahka nostalgického retra, súčasnej elektronickej hudby a fúzie akuzmatického systému s akustickými nástrojmi, resp. ľudským hlasom. Zastúpené boli rôzne estetiky aj rôzne obdobia vzniku skladieb, čo bolo možné len privítať. 

Do sféry sympatického retra jednoznačne spadal úvod koncertu: E15 Petra Kolmana (1974) je reprezentatívnou vzorkou archívu bratislavského Experimentálneho štúdia. Možno ho považovať za kompozičnú etudu, exploráciu možností ponúkaných technológiou, ktorá bola vtedy poruke v socialistickom Československu. Myslím si, že dvanásťminútové dielko dodnes obstojí aj v medzinárodnom porovnávaní; jeho materiál (umocnený úpravou pre viackanálovú sústavu) pôsobí hravo, kreatívne a nechýba mu dávka vtipu. Je zároveň veľmi jednoduchý: body, rastre, pásma – kombinované a permutované ešte bez pomoci počítačov, analógovo, strihaním a lepením kilometrov mg pásov, manipulované pomocou frekvenčných filtrov, ktoré boli k dispozícii. V kóde sa znenazdajky zjavuje granulovaný a zvukovo deformovaný citát z pomalej časti Beethovenovej Deviatej. 

V tom okamihu mi červeno nasvietené organové píšťaly rozhlasového štúdia asociovali útroby Beethovenovho mozgu a psychedelickým závojom sa predierajúcu známu melódiu ako možné zobrazenie toho, ako asi mohla znieť v hlave chorého a hluchého skladateľa, keď sa ju snažil zachytiť v notovom zápise. Raz darmo, priekopníci našej experimentálnej hudby boli prevažne akademicky vzdelanými skladateľmi, chceli byť priekopníkmi rovnako ako vo svojom čase Beethoven. No dokázal toto prepojenie pochopiť mladý poslucháč, ktorého hudobno-zážitkový svet tvorí čosi, čo je na míle vzdialené Beethovenovi…? 

Do skupiny rozkošného retra spadala aj úvodná skladba druhej polovice večera, La Roue Ferris Bernarda Parmegianiho, vytvorená pre akuzmatické prostredie v r. 1971. Živé, na žiarivé frekvencie bohaté panoptikum „mikrobeatových“ pásiem a slučiek s náhlymi vpádmi disonantných klávesových klastrov znelo osviežujúco, kategórie humoru a kreativity neobišli naprázdno ani tu. Myslím si, že k plnému zážitku sa však bolo treba mentálne preniesť aspoň päť dekád dozadu a predstaviť si ono nadšenie, ktoré mohli mať poslucháči v čase vzniku skladby, keď boli s niečím podobným konfrontovaní po prvý raz. 

Esteticky oveľa bližšie chápaniu aj očakávaniam mladého publika boli zaiste vystúpenia dvoch hudobníkov a zvukových umelcov prítomných v štúdiu a v reálnom čase ovplyvňujúcich svoju produkciu. Prvým z nich bol v Amsterdame pôsobiaci Švéd BJ Nilsen, ktorý prezentoval svoj najnovší album True than Nature (2025). Nilsen inklinuje k dronovému dark ambientu (do pozornosti dávam jeho starší album Second Childhood, vytvorený v spolupráci s Hildur Guðnadóttirovou), zvukový „dizajn“ jeho temného materiálu je vyladený s priam chladnou severskou dokonalosťou a sám osebe je zážitkom. Prenasledovala ma však otázka, či mu až tak pomohla multikanálová sústava, či by jeho hudba nevyznela bezprostrednejšie v strohejších klubových priestoroch. 

Ešte naliehavejšie sa hlásila pri vystúpení Drewa McDowalla, výraznej postavy umeleckého undergroundu Glasgowa. Jeho set bez názvu podľa mňa nepotreboval luxus Acousmonia; je možné, že pre mňa osobne jeho zaujímavosť znižovalo využívanie v podstate konvenčnej harmónie, dobre uplatniteľnej v hudbe pre klubovú scénu, no hlavne to, že som v ňom nedokázal objaviť takmer nič, čo by ma vtiahlo do imerzívneho zmyslového zážitku na hranici zmeneného stavu vedomia. A dovolím si predpokladať, že podobne nenaplnené ostali očakávania väčšej časti publika. 

Prirodzene, nemožno vynechať zmienku o dvoch dámach, ktoré večer ozvláštnili nielen svojou fyzickou prítomnosťou na pódiu, ale aj interakciou nástrojovej hry s možnosťami akuzmatického prostredia. Trocha konvenčnejšiu podobu nástrojovej hry do svojho vystúpenia zahrnula skladateľka a performerka Félicia Atkinson, ktorá sa posadila za koncertné krídlo. Jej meditatívne spracovanie textov a inšpirácií pochádzajúcich od americkej výtvarníčky Georgie O’Keeffeovej bolo nežnou, v najlepšom zmysle ženskou reflexiou procesu tvorby – zvukovo pestrou, no nie prehustenou, s dostatkom času na vnímanie a vstrebávanie počutého, farebne prepracovanou, s jemne expresívnym zapojením ženského hlasu. Pre mňa išlo o vítanú zmenu, príjemné vybočenie zo štýlového rámca dramaturgie večera. 

Last but not least: Michaela Turcerová, slovenská skladateľka a saxofonistka. Stretli sme sa pred vyše desiatimi rokmi pri nahrávaní albumu Dispersion Elliotta Sharpa v Košiciach a od tých čias Michaela prešla zaujímavou dráhou, ktorá jej zabezpečila neprehliadnuteľnú pozíciu na scéne súčasnej experimentálnej hudby na Slovensku. IN FLUX[50] bolo vyše dvadsaťminútovým skúmaním fyzickej interakcie saxofónu s akuzmatickou sústavou, s priestorom štúdia, s očakávaniami publika, ale tak trocha aj s históriou voľnej improvizácie, v ktorej má saxofón nezastupiteľné miesto. Začala sa z úplného ticha, akoby váhavo, prieskumom zvuku na hranici počuteľnosti – a rozrástla sa postupne do imaginárnej kmeňovej hudby s využitím (najmä) perkusívneho potenciálu saxofónovej mechaniky či expresivity ľudského dychu. 

V tejto rituálnej „kmeňovej hudbe“ dávalo prepojenie s multikanálovým ozvučením absolútny zmysel, našlo tu dokonalé využitie. A to ešte neprišli na rad reálne, pomocou hubice, plátku a dychu tvorené saxofónové tóny a multifóny. Michaela si ich nechala v zálohe na záverečné fázy svojho vystúpenia, akoby zámerne chcela držať poslucháčov v napätí. Prečo nie, načasovanie je jednou z kľúčových stratégií pri tvorbe akejkoľvek hudby. Najmä v rukách skúseného performera, akým Michaela Turcerová nepochybne je, dokáže mať neobyčajnú silu. A ak som na tomto mieste niekoľkokrát vyjadril pochybnosť o nevyhnutnej potrebe „prehnať“ hudbu luxusným filtrom multikanálovej sústavy, tak v tomto prípade išlo o zásah do čierneho. 

ROBERT KOLÁŘ 

Hluk ako spoluhráč 

Prvý koncertný večer v domovskom priestore NEXT-u, bratislavskej A4, prebehol vo štvrtok 27. 11. Krátko po príchode počujem z davu priznanie: „Vôbec neviem, čo tu dnes/tento rok hrá, ale určite to bude dobré.“ Vypestovať u návštevníctva takúto mieru dôvery je pečiatkou dva a pol dekády pôsobenia na scéne a dôkazom toho, koľkokrát v minulosti už „inštitúcia“ NEXT nesklamala. Očakávania každopádne nie sú nízke. 

Večer otvára medzinárodný Ensemble of Futurist Noise Intoners koncertom na experimentálnych nástrojoch intonarumori – akustických hlukových modulátoroch, vyrobených podľa návrhu talianskeho futuristu Luigiho Russola. Zoskupenie uvádza výber skladieb rôznych autorov a autoriek – od zvučných mien ako Peter Ablinger až po diela dvoch mladých domácich skladateliek: ví-ví-ví Evy Sajanovej a trapezius Aleksandry Gudkovej, ktoré vznikli na objednávku festivalu. 

Výsadou nového pohľadu na vec či problematiku, nezaťaženého nánosmi skúseností, je schopnosť pristúpiť k danej veci celkom ináč a nečakane. Obe autorky uchopili nástroje a materiál z celkom iných perspektív než ostatní prezentovaní skladatelia. Eva Sajanová z intonarumori namiesto masívnych hlukových plôch vydolovala hravé, bohato vrstvené rytmické štruktúry, zatiaľ čo Aleksandra Gudkova použila nástroj ako objekt, okolo ktorého sa sústredilo takmer rituálne fyzické nasadenie performerov. Ich dotyk – terapeutický, nie muzikálny (performeri masírovali najprv seba navzájom a nakoniec aj nástroj) – premenil intonarumori na perkusívny objekt a dočasne ho povýšil na člena ansámblu, hranica medzi hudobníkom a neživým objektom sa na niekoľko minút zotrela. 

Koncert patril jednoznačne k najlepším v tohtoročnom programe: zvukovo, aj ako mimoriadne zábavná lekcia z hudobnej histórie. A tiež užitočná – časť návštevníctva bola viditeľne zneistená tým, na čo sa vlastne pozerá. Žiaľ, situáciu zo začiatku neuľahčoval svetelný dizajn, ktorý v prvej časti koncertu nástroje pravdepodobne nedopatrením nenasvecoval. Neoboznámenej časti publika tak značne sťažil možnosť porozumieť dianiu. 

Z prvej polovice 20. storočia do prvej polovice 21. premostila večer spolupráca britského gitaristu a multiinštrumentalistu Freda Fritha a britsko-talianskej perkusionistky Valentiny Magalettiovej. Koncert bol jednou z tohtoročných festivalových objednávok. Dvojica spolu fungovala miestami vyváženejšie, miestami menej – viac priestoru ostávalo Frithovi, možno aj na škodu veci, keďže Magaletti je mimoriadne pútavá bubeníčka. O to silnejšie však vynikli spoločné momenty, v ktorých obaja hrali „na doraz“. Tých bolo síce menej, no boli ohurujúce. 

Audiovizuálno-choreografická performance Second Self kanadskej umelkyne Myriam Bleau a taiwansko-kanadskej choreografky Nien-Tzu Weng stavala na vyšperkovanej vizuálnej estetike a technickej precíznosti. Poznávacie znaky typické pre veľké mediálne produkcie, aké zdobia pódiá prestížnych zahraničných festivalov formátu Ars Electronica či Transmediale, však samy osebe nestačili. Bez možnosti nazrieť do detailov technického riešenia a bez schopnosti udržať pozornosť diváka iba silou vizuality zostala performance len mierne neuspokojivou technologickou exhibíciou. 

Štvrtkový večer uzavrel sólo koncert fínskeho barda ironického disca a housu Jimiho Tenora. Generácia štyridsiatnikov, vychovaných kanálmi MTV Europe a Viva Zwei, si ho iste pamätá z druhej polovice 90. rokov, keď sa jeho meno spájalo s renomovanými vydavateľstvami Warp a Sähkö. O 30 rokov neskôr starnúci Tenor ostáva verný roli žoviálneho majstra elektrokabaretu s jedinou funkciou: pobaviť publikum – čo k akcii tohto formátu zrejme patrí. 

Budúcnosť gitary 

Od sobotného rána bude festival putovať po rôznych bratislavských scénach, no v piatkový večer (28. 11.) ešte ostávame v „black boxe“ A4 a NEXT z neho žmýka maximum. Highlightom večera a zároveň jedným z vrcholov festivalu bolo jednoznačne londýnske trio MOIN, ktorého členmi sú publiku už známa Valentina Magaletti, Joe Andrews a Tom Halstead, priekopníci urputne dystopickej elektroniky, známi z projektu Raime. Žánrovo sa pohybujú od postrockových polôh ďalej, výrazne sa opierajúc o gitaru a bicie, no predstava konvenčnej gitarovej kapely by bola zavádzajúca. Všetkým, ktorí by pochybovali, dokazujú, že to, čo voláme „gitarová hudba“, nie je ani v 21. storočí zďaleka vyčerpané. 

Druhým z vrcholov večera bola slovenská hudobníčka, interpretka a vizuálna umelkyňa Lénok, mimo pódia Lenka Adamcová. V súčasnosti študuje na Institute of Sonology v Haagu a minulý rok vystúpila na prestížnych festivaloch CTM a Rewire (ako prvá slovenská umelkyňa). Na NEXT-e sa predstavila s novým autorským projektom Femmilies, vytvoreným na objednávku festivalu. Na prvý pohľad skromný live set, vystavaný na notebooku, elektronike, terénnych nahrávkach a hlase, sa rozvinul do mimoriadne presvedčivého a uceleného predstavenia. Zvukovo sa pohyboval od koketovania s kmeňovými a rituálnymi polohami cez ambientné plochy až po posttranceové klubové pasáže. Napriek žánrovej rôznorodosti koncert pôsobil súdržne a vnútorne logicky – a ako celok bol mimoriadne presvedčivý. 

Sklamaním bol, naopak, sľubne vyzerajúci koncert nemeckého hudobníka Andiho Otta, ovenčeného „kreditom“ z legendárneho inštitútu STEIM (Studio for Electro-Instrumental Music) v Amsterdame. Práve tu vyvinul Otto svoj autorský nástroj fello – elektronickú extenziu sláčika, prepájajúcu violončelo s počítačom do hybridného nástroja. Vystúpenie sa však, žiaľ, zredukovalo na hudobne pomerne nezaujímavú prezentáciu technických možností nástroja. 

Výrazne odlišným vstupom do dramaturgie večera, ale aj celého festivalu bola audiovizuálna performancia A Forbidden Distance uzatvárajúca piatkový živý program. V spolupráci taliansko-austrálskej filmárky Rebekky Salvadoriovej, írskeho hudobníka Eomaca a iránsko-kanadského dua Saint Abdullah ustúpila tradičná koncertná situácia filmovo koncipovanému, obrazovo aj zvukovo veľkoryso spracovanému rozprávaniu o realite vysídlených rodín, migrujúcich v ostatných dekádach z Blízkeho východu do Severnej Ameriky. Viac než koncertom bolo toto dielo zvukovo-obrazovou esejou s mimoriadne aktuálnym naratívom. 

Zvuk moci 

Je sobota ráno (29. 11.) a pred Štúdiom 12 na Jakubovom námestí postáva atypický hlúčik ľudí. Popri „štandardnej“ klientele NEXT-u – známych tvárach z predošlých večerov – sú tu osoby v objemných páperových bundách, teniskách a šiltovkách, pôsobiace akoby práve dorazili z príliš dlhej párty. Dôvod: o desiatej ráno tu vystúpi zásadná postava londýnskej klubovej scény, producent Kode9, ktorý začiatkom milénia formoval prelomový dubstepový zvuk a s ním súvisiacu kultúru. Okrem tejto „nočnej“ persóny má však aj plnohodnotnú „dennú“ identitu: v civilnom živote, vystupujúc pod vlastným menom Steve Goodman, pôsobí ako teoretik a esejista. Je autorom knihy Sonic Warfare, v ktorej sa venuje zvuku ako nástroju kontroly, a na NEXT-e je hlavným hosťom celodenného sympózia Listen, Empty, Occupy: On Weaponisation of Sound. Sympózium prebieha v dramaturgii kurátora a umelca Jána Solčániho a okrem Goodmana hostí aj Gasciu Ouzounianovú, teoretičku zvukových štúdií pôsobiacu na Oxfordskej univerzite, a v Bazileji usadeného baškirského umelca, používajúceho alias HMOT (vlastným menom Stas Sharifullin). Prednášky a diskusia sa dotýkajú zvuku ako nástroja moci v ozbrojených konfliktoch – jeho schopnosti vytvárať atmosféru strachu, dezorientácie či slúžiť ako kanál kontroly populácie. Reč je aj o zvuku v koloniálnych praktikách, od „čistenia“ miest od nežiaducich zvukov, spolu s ktorými miznú aj slumy a getá ohrozujúce establishment, po udržiavanie etnickej a kmeňovej pamäte na kolonizovaných územiach prostredníctvom piesní, príbehov a rituálov. 

Sympózium by vydalo na samostatnú reportáž a patrilo jednoznačne medzi najsýtejšie a najdôležitejšie časti festivalu. Za pozornosť stojí, mimochodom, aj fakt, že Steve Goodman nevystúpil v Bratislave s touto témou po prvý raz. Už v roku 2005 hosťoval na festivale Multiplace. V tom čase sme si mysleli, že po vojne v krajinách bývalej Juhoslávie sa stal ozbrojený konflikt – a jeho zvukové prejavy – na európskom kontinente navždy minulosťou. Na sklonku roku 2025, vo štvrtom roku ruskej invázie na Ukrajinu, nehovoriac o každodenných záberoch z reality genocídou zdecimovanej Palestíny, pojmy sonic harm, dronofóbia či atmoteror nadobúdajú novú a mrazivú naliehavosť. 

Z kostola do klubu 

Ak na domácej scéne existuje dôvod na obavy, nestojí za ním kvalita programu, atmosféra ani úroveň produkcie – býva to diváctvo. NEXT mohol byť vo svojom 26. ročníku aj v tomto ohľade spokojný. Dva z piatich dní boli vypredané a sobotný podvečer to dal pocítiť mimoriadne. Držitelia permanentky mohli byť pred dvojkoncertom v koncertnej sieni Klarisky skutočne radi, ak prišli načas. Mnohí to nestihli a do sály sa dostali až na druhý z koncertov. 

Do posledného miesta zaplnená sála čakala na vystúpenia slovenskej hudobníčky a vokalistky Adriany Morn a palestínskej umelkyne Bint Mbareh. Adriana Morn je umelecké meno v Prahe pôsobiacej Andriány Vančovej, známej aj pod pseudonymom timmi. Jej koncert zapôsobil suverenitou vystupovania aj širokým nástrojovým obsadením, obslúženým sólovo. V priebehu setu zazneli klavír, organ, rôzna elektronika, hlas, ale aj indický shruti box. Hudobne sa Morn pohybuje medzi dronovými plochami, náznakmi minimal music až po odkazy na Arva Pärta, pričom materiál obaľuje do ligotavej, miestami až popovo prístupnej formy. Slovensko je krajinou, ktorej nezávislá scéna si obľúbila (a, treba poznamenať, dokáže vyprodukovať) výrazné ženské hudobnícke osobnosti. Ak by popri iných, možno až príliš stráviteľných postavách, opäť raz prišiel hlad po sofistikovanejšom dobrodružstve (naposledy ho nasýtila Adela Mede), stálo by za to pristaviť sa práve pri Adriane Morn. 

Bint Mbareh viedla počas festivalu hlasový workshop re-choir, určený pre „hudobne netrénované telá“, no performance v Klariskách odohrala sama, bez živých vokálov, z laptopu. Hlas však ústredným motívom ostal. Mbareh sa vo svojej tvorbe venuje palestínskym ľudovým vokálnym skladbám a rituálom, ktoré historicky slúžili na privolávanie dažďa. Prostredníctvom nich rozpráva o rovnováhe síl, vzťahu komunít ku krajine a o boji o územie s izraelskými osadníkmi. 

Večerný program v A4 otvorilo druhé vystúpenie Freda Fritha v rámci festivalu, tentoraz s medzinárodným Workshop Orchestrom. Koncert bol výsledkom niekoľkodňovej improvizačnej dielne pod Frithovým vedením, na ktorom sa stretli slovenskí a zahraniční hudobníci. Na pódiu sa tak po jeho boku objavili postavy bratislavskej experimentálnej scény Štefan Szabó, Barbora Tomášková, Aleksandra Gudkova a iní – spolu so zahraničnými hosťami. 

Zvyšok dramaturgie večera naznačil, kam sa festival z A4 presunie ďalej: do klubu. V programe figurovali britská skladateľka a turntablistka Mariam Rezaei a rapper a „stand-up tragik“ Isaiah Hull. Prvé z vystúpení mám, zhodou okolností, možnosť porovnať s koncertom, ktorý Rezaei odohrala v lete na festivale Sanatorium of Sound v Poľsku. Intimita A4 v tomto prípade zohrala dôležitú úlohu a celkom preformátovala koncertný zážitok. Ak je výhodou vidieť na ruky klaviristu, pri turntablistoch je to nevyhnutnosť. Organizačný tím NEXT-u, našťastie, túto skutočnosť pochopil a kvôli performance zrušil tradičné rozloženie sály A4 na javisko a hľadisko. Zostal len dídžejský pult a hustý kruh ľudí z tesnej blízkosti sledujúcich, ako posúva hru na gramofónoch – ktorá je už kultúrou samou osebe – do roviny virtuóznej improvizácie. 

Sobotu uzavrela klubová noc na petržalskom Subdecku, kde vystúpil okrem iných DJ Spinn, žijúca legenda chicagskej footwork scény. Tá sa v Bratislave dlhodobo teší mimoriadnej obľube a sumár tejto časti programu by si zaslúžil samostatný text – pravdepodobne však na stránkach iného média. 

Súčasný zvuk na súčasnom mieste 

V posledný deň (30. 11.) pozýval NEXT na programy napĺňajúce pre festival dôležitú funkciu bádania a otvárania horizontov. András Blazsek pracoval v podkroví Mirbachovho paláca vo zvukovej performance s práve prebiehajúcim západom slnka. Senzor umiestnený v okne galérie v reálnom čase zbieral dáta o teplote, vlhkosti vzduchu, tlaku a iných veličinách, a tieto následne umelec sonifikoval. Hoci zvukovo bola performancia pomerne monotónna, podstatný tu bol kontext miesta a času. Blazsek po vystúpení zhodnotil, že bratislavské uvedenie zvukovo príliš rýchlo „klesalo“. Nie náhodou, tento večer bol jedným z prvých v pocitovo nekonečných týždňoch bez slnka na konci roku 2025. V deň koncertu prišla tma skoro a zodpovedali tomu aj nižšie teploty. Okolnosti sa premietli do zvuku a v „nedokonalosti“ výsledku poukázali na pointu site-specific diela. 

Súčasťou večera bola aj performatívna zvuková inštalácia japonského umelca pôsobiaceho v Hongkongu Rya Ikeshira. Jeho projekt bug – mobilný, agresívne pôsobiaci robot vybavený smerovým reproduktorom – formou evokoval pavúka a programovo adresoval problematiku odpočúvania a permanentného sledovania populácie v hypertechnologickom svete. Nečakane zažiarila miniatúra talianskeho hudobníka Luciana Maggioreho, ktorý zaujal – a pobavil – koncertom pre prázdnu kartónovú krabicu. Podvečer v galérii opäť potvrdil schopnosť NEXT-u vystúpiť z limitov klasického koncertného formátu. Je pozitívne, že po tom, čo musel festival v dôsledku politickej demontáže bratislavskej Kunsthalle opustiť priestory tejto inštitúcie, našiel miesto v Galérii mesta Bratislavy. Tá sa aj vďaka tejto spolupráci a súčasnému zvuku profiluje ako živá, súčasná inštitúcia. 

Zrenie periférie 

Záverečný koncert festivalu sa odohral v Malom evanjelickom kostole na Panenskej ulici a patril slovenskému gitaristovi a skladateľovi Štefanovi Szabóovi. Ten premiéroval nové dielo pre organ a zbor, vytvorené na objednávku NEXT-u – a bol to vhodne obsadený a dôstojný záver. Ak má zmysel pokúšať sa o náročné podujatia pre náročné publikum v krajine s dlhodobo ťažkopádnym vzťahom ku kultúre, akou Slovensko nesporne je, potom práve záverečný koncert ukázal, čo je cesta: vytvoriť priestor, v ktorom popri veľkých zahraničných menách dostávajú priestor domáci autori a autorky, vrátane možnosti pracovať na nových dielach a na takých projektoch, ku ktorým by inak ťažko získali podmienky a publikum. 

NEXT za viac než štvrťstoročie na scéne dozrel na festival stabilne kvalitného programu a akurátnej veľkosti, na ktorom majú miesto veľké gestá, ale aj humor a neúnavná chuť mapovať rôzne bizarné zákutia a okraje. 

Pamätám si na dávnu debatu so Slávom Krekovičom; bolo to krátko po tom, čo sa A4 presťahovala z Námestia SNP do budovy YMCA. Rozprávali sme sa o tom, ako dostať ľudí na experimentálnu hudbu teraz, keď sa podnik ocitol na faktickej, nielen umeleckej periférii. Ťažké to predsa bolo už v centre! Presun na okraj však A4 prežila a aj vďaka NEXT-u dnes dokazuje, že centrum je len geografické kritérium. Periféria, okraj sú oveľa zaujímavejšie, bohatšie a vôbec vzrušujúcejšie miesta. 

EVA VOZÁROVÁ

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 01-02/2026.)