Na javisku svadba, v zákulisí kar

Hoci Figarova svadba patrí k Mozartovým najpopulárnejším operám, v Banskej Bystrici si jej predchádzajúcu inscenáciu spred štyridsiatich piatich rokov pamätá iba seniorská generácia divákov. Avšak nielen tejto skutočnosti idú na vrub vypredané premiérové večery. Do Štátnej opery publikum jednoducho chodí. Žiaľ, momentálne nie je isté, či bude mať kam a na čo.

Figarova svadba mala pôvodne uzatvárať predchádzajúcu sezónu, napokon ju finančná mizéria odsunula na úvod tej aktuálnej. V nej sa jej nechcene ušla exkluzívna pozícia: bude nielen prvou, ale aj poslednou premiérou, na ďalšie projekty (dokonca ani na reprízy tých starších) divadlo nemá peniaze. Ako „bonus“, doslova pár hodín pred zdvihnutím opony, priniesol riaditeľ Šimon Svitok z ministerstva kultúry verdikt o prepustení pätnástich zamestnancov. Medzi nimi sa ocitla aj dlhoročná dramaturgička Alžbeta Lukáčová, bilancia jej banskobystrických spoluprác sa skončila na čísle 83.

Kým v kuloároch panovala v premiérový večer skôr pohrebná atmosféra, na javisku to hýrilo svadobnou veselosťou. Režisérka Dana Dinková uchopila Mozartovu buffu v štýle bláznivej „dverovej komédie“ (z angl. door-slamming comedy). Tento žáner evokuje scénická výprava, ktorej dominujú reálne i fiktívne dvere, aj režijné naplnenie jeho kánonov. Zrozumiteľne vystavanými, jasne pointovanými mizanscénami podčiarkla Dinková fraškovitosť sujetu, decentne naznačujúc aj jeho sociálny a feministický aspekt. Spád deja akcelerovala hojnými tanečnými a pantomimickými číslami, no najmä dôslednou hereckou prácou na jasne profilovaných, v prípade intrigánov (Marcellina, Bartolo, Basilio, Curzio) karikovane hyperbolizovaných postavách. 

Oba princípy – veľa pohybu a činoherné nároky na operné herectvo – patria k charakteristickým znakom Dinkovej rukopisu. Ak sa vo Figarovej svadbe predsa našli chybičky krásy, spočívali hlavne v predimenzovaní prvej menovanej zložky. Choreografické vsuvky občas rušili – najmä vtedy, keď na seba strhávali pozornosť pri sólových vokálnych číslach. Inokedy zase iritovali – predovšetkým trojica komorných transvestitov, ktorých prvoplánová, klišéovitá afektovanosť má potenciál uraziť jedným šmahom obe strany názorového spektra.

Odhliadnuc od týchto výhrad, Figarova svadba je kvalitnou inscenáciou, ktorej nechýba divadelný názor ani remeselná zručnosť ho realizovať. Z núdze, diktovanej perspektívou zájazdových predstavení počas plánovanej rekonštrukcie Národného domu, dokázali inscenátorky urobiť priam cnosť. Scénografia Lucie Šedivej je maximálne jednoduchá, zato plne funkčná. Jej vizuálna nevtieravosť umožňuje vyniknúť excentrickým kostýmom s rozpoznateľným podpisom Ľudmily Várossovej. V oblečení mozartovských postáv sa i tentoraz prepojili dobové strihy s významovou farebnosťou krásnych materiálov, to všetko osviežili pointujúce detaily. Kostýmy sú raz decentne modernizujúce (takmer súčasné tričko „revolučnej“ postavy Figara), inokedy vtipné (monochromatické kvetinkové šaty vidieckych dievčat, „harlekýnovský“ háv pojašeného Cherubína), ale tiež eroticky šteklivé (sukne prezrádzajúce výstuže krinolín a odhaľujúce nohy nositeliek) či rafinovane efektne (vínovočervená róba Grófky). V čase, keď na slovenských operných javiskách dominujú exhibície z módnych mól bez divadelného nervu, sú kostýmy Figarovej svadby holdom starému dobrému kumštu.

Banskobystrický súbor nemá veľa možností kultivovať sa na chúlostivom mozartovskom repertoári, od r. 2000 pripravil iba tri naštudovania (Záhradníčka z lásky, 2006; Così fan tutte, 2012; Čarovná flauta, 2016). V tom aktuálnom hrá prím Martin Popovič, ktorý sa ku Grófovi Almavivovi vrátil po takmer štvrťstoročí od absolventského predstavenia (VŠMU 2001). Vo vzorovej mozartovskej kreácii predviedol mäkko vedený tón, technicky isté výšky i zamatovú nižšiu polohu, štýlové muzicírovanie umocnil plastickým herectvom. Je autentický v polohe starnúceho zvodcu každej sukne, ktorá okolo neho prebehne (žiadne trápne pitvorenie sa, skôr zúfalé chytanie mladosti za chvost), aj v drobnokresbe manžela prechádzajúceho krízou stredného veku: unudený stereotypom, a predsa majetnícky žiarlivý, hrešiaci aj kajúcny. Vokálne i herecké dispozície potvrdil tiež najmladší sólista banskobystrického súboru Ivan Lyvch. Napriek tomu, že jeho doménou je sonórna basová poloha, basbarytónový part Figara zvládol so cťou, rozumne narábajúc so svojím perspektívnym materiálom. 

V r. 1998 bola dievčenská Zuzanka jednou z prvých veľkých úloh košickej sólistky Michaely Váradyovej. Dnes sa – ako to v tejto opere býva –, prespievala do postavy zrelej Grófky. Jej hlas vekom príťažlivo stmavol, nabral na objeme i volumene, istým hendikepom ostáva málo prirodzené frázovanie a nie vždy zrozumiteľná dikcia. Herecky kvalitnú kreáciu Kataríny Procházkovej – temperamentnej, žensky dravej Zuzanky – problematizuje priveľké vibrato a ostrý timbre, podobná charakteristika smeruje k výkonu Denisy Hamarovej v postave Marcelliny. V uvoľnenosti a vláčnosti tónu má isté rezervy aj Orsolya Bagosi, no ako adolescent Cherubino bola jednoducho čarovná, herecky i vokálne odzbrojujúco spontánna. Na kvalite naštudovania majú zásluhu tiež predstavitelia menších postáv Ivan Zvarík (Bartolo), Peter Račko (Basilio), Andrej Vancel (Don Curzio) a Zoltán Vongrej (Antonio), osobitú pozornosť si zasluhuje sýty farebný soprán členky zboru Dariny Benčovej (Barbarina).

Dlhoročný dirigent Štátnej opery Igor Bulla je skôr výrazovo striedmym a technicky pedantným než vášnivým typom hudobníka, Mozart by mu teda mal principiálne sedieť. No hoci jeho dirigovanie prezrádzalo starostlivú prípravu, udržať pokope väčšie ansámble či finálové scény s interpretmi stojacimi mu chrbtom bolo občas nad sily všetkých zúčastnených. Vizuálne príťažlivé, ale z hudobného hľadiska vysoko rizikové riešenie opäť diktovala perspektíva prevádzky počas rekonštrukcie budovy, ktorá predpokladá hranie v priestoroch bez orchestrálnej jamy.

Aj keď, ako naznačuje perex tejto recenzie, v Štátnej opere nie je momentálne isté asi nič.

Wolfgang Amadeus Mozart

Figarova svadba

Hudobné naštudovanie: Igor Bulla

Zbormajster: Daniel Simandl

Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová

Scéna: Lucia Šedivá

Kostýmy: Ľudmila Várossová

Choreografia, pohybová spolupráca, réžia: Dana Dinková

Gróf Almaviva: Martin Popovič

Grófka Almaviva: Michaela Várady 

Zuzanka: Katarína Procházková 

Figaro: Ivan Lyvch

Cherubino: Orsolya Bagosi 

Basilio: Peter Račko 

Bartolo: Ivan Zvarík

Marcellina: Denisa Hamarová 

Don Curzio: Andrej Vancel

Antonio: Zoltán Vongrey

Barbarina: Darina Benčová 

Banská Bystrica

Štátna opera

24. 10. 2025 (premiéra)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 11/2025.)