Mark Kroll: Johann Nepomuk Hummel
Mark Kroll
Johann Nepomuk Hummel
Preklad: Ivan Koska
Hudobné centrum 2024
O Johannovi Nepomukovi Hummelovi (1778–1837), rakúskom hudobnom skladateľovi a rodákovi z Prešporku, klaviristovi a dirigentovi v epoche medzi klasicizmom a romantizmom, sme mali už od 19. storočia množstvo informácií v čiastkových štúdiách, publicistických článkoch a recenziách súčasníkov, v memoároch i životopisoch. No iba nedávno sa podarilo tieto informácie spojiť do uceleného obrazu a kriticky ich vyhodnotiť v podobe prvej rozsiahlej monografie z pera amerického pedagóga a interpreta Marka Krolla v knihe Johann Nepomuk Hummel. A Musician’s Life and World (Scarecrow Press 2007). Publikácia prešla v spolupráci s Hudobným centrom zásadnou revíziou a doplnením a vyšla v tomto vydavateľstve ako druhé, rozšírené a faktograficky odborne revidované vydanie, najskôr v angličtine (2022) a v slovenskom preklade Ivana Kosku v r. 2024.
Krollova kniha nadväzuje na prvý životopisný portrét J. N. Hummel, der Mensch und Künstler (1934), ktorého autorom bol rakúsky novinár a historik Karl Benyovszky, pochádzajúci z Prešporku rovnako ako Hummel. Benyovského obsiahla monografia má pre Krollov hummelovský výskum prioritný význam, no vo svojej dobe mohla vychádzať len z nemeckých a francúzskych prameňov a nemeckej literatúry 19. a začiatku 20. storočia, ktoré boli svojím diapazónom neporovnateľné so stavom bádania v nedávnej súčasnosti. Na rozdiel od Benyovszkého mapuje americký muzikológ Kroll ako prvý systematicky aj anglosaské (britské a americké) materiály a využíva aj poľské pramene.
Krollova monografia má 13 kapitol rozdelených na podkapitoly. V 1. kapitole Svety Johanna Nepomuka Hummela podáva autor bohatý obraz o rodinnom hudobnom zázemí spätom s Bratislavou a okolím, čerpajúc z Benyovszkého, ako aj z biografického náčrtu bratislavského archivára a hudobného kritika Johanna Batku z r. 1887. Krollova monografia cituje aj príspevky slovenskej muzikológie k hummelovskému výskumu (Z. Nováček, Z. Hrabussay, M. Štefková).
Heuristicky cenným príspevkom recenzovanej monografie je stretnutie Hummela s Mozartom vo Viedni (v 2. kapitole „Moderný nemecký Mozart“), keď bol v r. 1787–1789 ako deväť- až jedenásťročný Mozartovým žiakom. Hummel bol potom ako skladateľ uchovávateľom mozartovského kultu v 19. storočí. Aj Haydn bol jeho učiteľom a tútorom a Hummel sa stal Haydnovým nástupcom v kapele kniežaťa Esterháziho v Eisenstadte (3. kapitola „Milovaný papá“: Hummel, Haydn a Esterházi).
Weimar bol najvýznamnejším postom v Hummelovej kariére, na ktorom zotrval od r. 1819 až do svojej smrti (1837). Nad kultúrnym aj hudobným životom vo Weimare mal kuratelu J. W. Goethe, u ktorého býval Hummel častým, vysoko ceneným hosťom a hral uňho na domácich koncertoch. Goethemu je venovaná 8. kapitola Weimarský Orfeus. Hummel bol súčasťou elity kultúrneho sveta vo Weimare, elity skladateľov aj literátov. Aj vďaka nemu sa Weimar stal významným nemeckým hudobno-kultúrnym centrom.
Kroll čerpá z korešpondencie medzi Goethem a Hummelom, ale aj z Goetheho denníkov a z memoárových kníh významného nemeckého skladateľa a klaviristu, Hummelovho žiaka Ferdinanda Hillera vo Weimare. Hillerove spomienky sú pre Krolla jedným z najvýznamnejších pramenných materiálov.
Hummelova klavírna škola (Ausführliche theoretisch-practische Anweisung zum Piano-Forte-Spiel, 1828) bola povestná, inšpiratívna pre R. Schumanna, F. Chopina i F. Liszta. (9. kapitola Hummel a jeho žiaci: „Podrobný teoreticko-praktický návod“). Krollova monografia je do veľkej miery zameraná na mapovanie kariéry Hummela ako klavírneho virtuóza, jeho koncertných ciest po celej Európe (6. kapitola Hummel na cestách: priekopník koncertných turné). Na svojom koncerte vo Varšave v r. 1828 sa spoznal s F. Chopinom. Obaja klaviristi voči sebe prechovávali vzájomný veľký rešpekt a uznanie a Hummel mal hlboký vplyv na Chopinov klavírny štýl (analýza a porovnanie Hummelových a Chopinových klavírnych skladieb v 12. kapitole „Klobúk dole, páni...“ Hummel a Chopin).
Autor venuje pozornosť aj vzťahom Hummela s Beethovenom, Schubertom, Schumannom a Lisztom a objavuje paralely medzi komornou hudbou Hummela a Schuberta (Hummelove klavírne Septeto op. 117 a Schubertove Klavírne kvinteto A dur op. 114 „Pstruh“).
M. Kroll zaznamenáva po Hummelovej smrti celkový úpadok umelcovej slávy (13. kapitola Hummelov odkaz: hudba a človek) a nezaslúžené upadnutie do zabudnutia. Hummelova hudba sa dnes hrá len zriedkavo a väčšina z nej je takmer neznáma. Kroll pátra po príčinách, ktoré spočívajú v tom, že Hummel bol v skladateľskom prejave hlboko ovplyvnený svojimi učiteľmi Mozartom a Haydnom, a preto bol romantikmi označovaný ako epigónsky, štýlovo archaický skladateľ, zostávajúci v tieni výbojov novátorskejších romantikov, ale napríklad aj Beethovena, s ktorým bol hlboko osobne spriaznený (stál pri jeho smrteľnej posteli) a nevyhnutne s ním porovnávaný.
Hummel bol v dejinách hudby akoby „zle načasovaný“. Kroll (spolu s Benyovszkým) v tejto súvislosti cituje jasnozrivú hypotézu z biografickej encyklopédie Biographie universelle des musiciens (1867–1870) francúzskeho muzikológa 19. storočia Françoisa-Josepha Fétisa: „Ak by sa bol Beethoven narodil o dvadsaťpäť rokov neskôr, Hummelovi by prenechal nespornú slávu najvýznamnejšieho inštrumentálneho skladateľa svojej doby.
Kroll sa vo svojej monografii usiluje akoby o určitú korekciu tradovaného obrazu Hummela ako epigóna. Napriek statusu skladateľa, ktorý nedosiahol vo svojom prejave najvyššie méty beethovenovskej, schubertovskej či chopinovskej originality a progresu, sa Kroll snaží vrátiť Hummelovi čestné miesto v dejinách hudby, otvára priestor k aktualizácii a znovuoživeniu Hummelovej hudby. Publikácia prináša množstvo doteraz neznámych skutočností a tým obohacuje a zásadne rozširuje náš pohľad na Hummela. Okrem bohatej obrazovej prílohy obsahuje aj úplný zoznam skladateľových diel.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)