Mahler a Poulenc v symfonickom dialógu
25. 9. 2025
Bratislava, Reduta
BHS
Slovenská filharmónia, Emmanuel Villaume, Vincent Dubois
Poulenc – Mahler
Siedma symfónia Gustava Mahlera, interpretačne, ale aj percepčne náročné dielo, neprehovára k poslucháčovi tak bezprostredne ako napríklad melodická opojnosť jeho Tretej, Piatej alebo Šiestej symfónie. Obzvlášť sa to týka prvých troch častí s ich čudesne zvláštnym, tajomne, trudnomyseľne a niekedy až desivo znejúcim motivickým materiálom a harmóniami. Dovolím si povedať, že Slovenská filharmónia podala v tento večer fantastický a presvedčivý výkon. Z hráčov bolo cítiť angažovanú a srdečne oddanú umeleckú spoluprácu s charizmatickým francúzskym dirigentom Emmanuelom Villaumeom, niekdajším šéfdirigentom orchestra.
Umelec dokázal dať kolosálnemu Mahlerovmu opusu jasnú koncepciu skvelo podčiarkujúcu jeho sugestívnu výrazovú hĺbku a s nadhľadom rešpektujúcu jeho zložitú tektonickú výstavbu. Dirigent hráčov inšpiroval strhujúcim prejavom mimiky a presným, veľkým a výrazným gestom. O poetickej štvrtej časti diela (Nachtmusik II – Andante amoroso) sa údajne skladateľ vyjadril ako o prechádzke nočnou Viedňou, kde z ulíc, domov, parkov či z budovy opery zaznievajú rôzne melódie.
Zvláštnu náladu tejto časti umocňuje použitie dvoch pre symfonický orchester netypických nástrojov – gitary (Róbert Holota) a mandolíny (Stanislav Palúch). Pôvabná nálada v závere časti vyústila do až kúzelnej atmosféry. Skladateľ však v symfónii použil popri nadštandardne rozšírenej sekcii plechových i drevených dychových nástrojov aj ďalšie zaujímavé nástroje, napr. tenorový roh (Albert Hrubovčák) a pestrú paletu bicích nástrojov vrátane kravských zvoncov. Finále symfónie svojím majestátne oslavným radostným optimizmom prudko kontrastovalo s predchádzajúcimi štyrmi časťami a v súlade s partitúrou vyznelo ako strhujúca oslava života.
Ešte pred Mahlerom však zaznel Koncert pre organ, sláčikový orchester a tympany g mol op. 36 Francisa Poulenca s popredným francúzskym virtuózom Vincentom Duboisom, titulárnym organistom Katedrály Notre Dame v Paríži. Emocionálne sýte dielo skladateľ dokončil v r. 1938 a, podobne ako Mahlerova symfónia, vyjadruje pocity a stavy vnútornej neistoty a nepokoja, obáv, temných nálad a dramatického zápasu. Skladba však obsahuje aj rozsiahle plochy rezignácie, hlbokého rozjímania i hľadania východiska. Orchestru i sólistovi sa podarilo tieto nálady vystihnúť vrchovatou mierou. Dielo súvisí s vnútorným prerodom a zmenou skladateľovej duchovnej orientácie. Keďže mám ešte v čerstvej pamäti uvedenie tohto skvelého diela v intímnejšom vyznení so Slovenským komorným orchestrom a organistom Jaroslavom Tůmom v tej istej sieni a na tom istom organe (2. 3.), nedá sa vyhnúť porovnávaniu.
Sláčiková sekcia SF disponuje v porovnaní s SKO približne 4- až 5-násobným počtom hráčov. Je logické, že takýto sýty zvuk orchestra inšpiroval Duboisa k dynamicky robustnej registrácii hneď v úvode i na ďalších miestach, kde sa žiada silný zvuk organa. Svojou brilantnou hrou umocnil dramatický ťah emocionálne vypätých rýchlych pasáží a dal ich do ešte väčšieho kontrastu k meditatívnym úsekom, ktoré v diele časovo prevažujú. Avšak ani týmto pasážam sólista ani orchester neubrali nič na ich poetickej jemnosti a opojnej kráse zvuku. Part tympanov stvárnil (rovnako ako v marci) Kiril Stoyanov s neomylným citom pre výrazové vyznenie celého interpretačného aparátu a dokonalým zmyslom pre správny okamih.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)