Mahler a Poulenc v symfonickom dialógu

25. 9. 2025

Bratislava, Reduta

BHS

Slovenská filharmónia, Emmanuel Villaume, Vincent Dubois

Poulenc – Mahler 

Siedma symfónia Gustava Mahlera, interpretačne, ale aj percepčne náročné dielo, neprehovára k  poslucháčovi tak bezprostredne ako napríklad melodická opojnosť jeho Tretej, Piatej alebo Šiestej symfónie. Obzvlášť sa to týka prvých troch častí s  ich čudesne zvláštnym, tajomne, trudnomyseľne a  niekedy až desivo znejúcim motivickým materiálom a  harmóniami. Dovolím si povedať, že Slovenská filharmónia podala v  tento večer fantastický a presvedčivý výkon. Z  hráčov bolo cítiť angažovanú a  srdečne oddanú umeleckú spoluprácu s  charizmatickým francúzskym dirigentom Emmanuelom Villaumeom, niekdajším šéfdirigentom orchestra. 

Umelec dokázal dať kolosálnemu Mahlerovmu opusu jasnú koncepciu skvelo podčiarkujúcu jeho sugestívnu výrazovú hĺbku a  s  nadhľadom rešpektujúcu jeho zložitú tektonickú výstavbu. Dirigent hráčov inšpiroval strhujúcim prejavom mimiky a  presným, veľkým a  výrazným gestom. O poetickej štvrtej časti diela (Nachtmusik II – Andante amoroso) sa údajne skladateľ vyjadril ako o  prechádzke nočnou Viedňou, kde z  ulíc, domov,  parkov či z  budovy opery zaznievajú rôzne melódie.

Zvláštnu náladu tejto časti umocňuje použitie dvoch pre symfonický orchester netypických nástrojov – gitary (Róbert Holota) a  mandolíny (Stanislav Palúch). Pôvabná nálada v  závere časti vyústila do až kúzelnej atmosféry. Skladateľ však v  symfónii použil popri nadštandardne rozšírenej sekcii plechových i  drevených dychových nástrojov aj ďalšie zaujímavé nástroje, napr. tenorový roh (Albert Hrubovčák) a  pestrú paletu bicích nástrojov vrátane kravských zvoncov. Finále symfónie svojím majestátne oslavným radostným optimizmom prudko kontrastovalo s  predchádzajúcimi štyrmi časťami a  v  súlade s  partitúrou vyznelo ako strhujúca oslava života.

Ešte pred Mahlerom však zaznel Koncert pre organ, sláčikový orchester a  tympany g mol op. 36 Francisa Poulenca s  popredným francúzskym virtuózom Vincentom Duboisom, titulárnym organistom Katedrály Notre Dame v  Paríži. Emocionálne sýte dielo skladateľ dokončil v  r. 1938 a,  podobne ako Mahlerova symfónia, vyjadruje pocity a stavy vnútornej neistoty a nepokoja, obáv, temných nálad a dramatického zápasu. Skladba však obsahuje aj rozsiahle plochy rezignácie, hlbokého rozjímania i hľadania východiska. Orchestru i  sólistovi sa podarilo tieto nálady vystihnúť vrchovatou mierou. Dielo súvisí s  vnútorným prerodom a zmenou skladateľovej duchovnej orientácie. Keďže mám ešte v  čerstvej pamäti uvedenie tohto skvelého diela v  intímnejšom vyznení so Slovenským komorným orchestrom a  organistom Jaroslavom Tůmom v  tej istej sieni a  na tom istom organe (2. 3.), nedá sa vyhnúť porovnávaniu. 

Sláčiková sekcia SF disponuje v  porovnaní s  SKO približne 4- až 5-násobným počtom hráčov. Je logické, že takýto sýty zvuk orchestra inšpiroval Duboisa k  dynamicky robustnej registrácii hneď v  úvode i  na ďalších miestach, kde sa žiada silný zvuk organa. Svojou brilantnou hrou umocnil dramatický ťah emocionálne vypätých rýchlych pasáží a  dal ich do ešte väčšieho kontrastu k meditatívnym úsekom, ktoré v  diele časovo prevažujú. Avšak ani týmto pasážam sólista ani orchester neubrali nič na ich poetickej jemnosti a  opojnej kráse zvuku. Part tympanov stvárnil (rovnako ako v  marci) Kiril Stoyanov s  neomylným citom pre výrazové vyznenie celého interpretačného aparátu a  dokonalým zmyslom pre správny okamih.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)