Pappano a LSO: majstrovstvo bez hraníc
30. 9. 2025
Bratislava, Reduta
BHS
London Symphony Orchestra, Sir Antonio Pappano, Seong-Jin Cho
Šostakovič – Prokofiev – Beethoven
V posledný septembrový večer zaznel v Redute koncert, ktorý svojou interpretačnou presvedčivosťou prekonal už beztak vysoký festivalový štandard tohtoročných BHS. London Symphony Orchestra sa predstavil pod taktovkou fenomenálneho Sira Antonia Pappana spolu so sólistom Seungom-Jinom Chom. Už samotné rozostavenie orchestra – so sekciou druhých huslí po pravej strane od dirigenta – naznačovalo detailne premyslený zvukový koncept, ktorý sa naplno prejavil v priebehu večera.
Briskný začiatok Symfónie č. 9 Es dur op. 70 Dmitrija Šostakoviča okamžite nastolil atmosféru odľahčenej irónie a energickej brilantnosti. Pappano viedol orchester s veľkorysými a výraznými gestami, na ktoré orchester reagoval s precíznosťou a prirodzenou hudobnou vitalitou. Figurácie jednotlivých nástrojov zaznievali s pozoruhodnou ľahkosťou a čistotou aj napriek intenzite hudobného prejavu. V elegantnom Moderate orchester zvolil omnoho komornejší tón, aby nechal vyniknúť dialógom dychových nástrojov. Dirigentovi sa podarilo dosiahnuť vyvážený priezračný zvukový prejav, v ktorom hudobné napätie vychádzalo skôr z vnútornej koncentrácie než z dynamických kontrastov. V záverečných troch častiach, nadväzujúcich attacca, sa orchester spočiatku predstavil v energickom Preste. V ňom nadviazal na groteskne ironickú energiu z úvodu a ešte väčšmi prezentoval svoju dokonalú rytmickú presnosť v rýchlych figuratívnych behoch a ostro rytmizovaných motívoch jednotlivých sekcií. Largo pôsobilo ako temná chorálová predohra k záverečnému Allegrettu, ktoré celú symfóniu uzavrelo v duchu ironicky ľahkej hravosti.
Po neutíchajúcom potlesku sa pozornosť publika upriamila na Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol op. 16 Sergeja Prokofieva v podaní popredného kórejského sólistu Seong-Jin Choa. Po dramatickom orchestrálnom úvode sa Andantino rozvinulo do napätého dialógu medzi introspektívnou lyrikou orchestra a krehkými vnútornými monológmi sólistu. Tie vyvrcholili do monumentálnej klavírnej kadencie, v ktorej sólista naplno prezentoval svoje interpretačné majstrovstvo. Pappano s orchestrom reagovali s mimoriadnym citom pre zvukovú proporčnosť, čím umožnili klavíru zostať centrom napätia aj v momentoch najväčších gradácií. Skutočnou interpretačnou výzvou pre sólistu sa bezpochyby stalo až strhujúce Scherzo – Vivace, v ktorom Seong-Jin Cho dokázal aj napriek neľútostnému tempu udržať nepretržitý tok šestnástinových nôt s neuveriteľnou ľahkosťou. Po strhujúcej rytmickej strohosti nastúpilo Intermezzo s celkom odlišnou poetikou. Jeho ťaživý charakter sa niesol v kontrastoch, v ktorých sólista prechádzal od úsečných dialógov s orchestrom k ironickým gestám. Dynamický i dramaturgický vrchol predstavil orchester so sólistom až v záverečnom Finale. V ňom sa naplno prejavila ich vzájomná súhra, rytmická disciplína a pozoruhodná výrazová jednota vrcholiaca do extatického záveru.
V druhej časti koncertu nasledovalo predvedenie jedného z najikonickejších diel klasického repertoáru. Symfónia č. 5 c mol op. 67 Ludwiga van Beethovena zaznela v podaní LSO s pulzujúcou energiou, ktorá znovu potvrdila jej nadčasovosť. Pappano viedol orchester v úvodnom Allegro con brio s neúprosnou rytmickou presnosťou a s citom pre rozsiahlu gradáciu, pričom udržiaval neustále napätie medzi naliehavosťou „osudového“ motívu a jeho orchestrálnymi kontrastmi. Mimoriadne pôsobivo vyzneli violončelá, ktoré v spodných registroch dodali orchestrálnemu zvuku hutnosť a „chlad“, akoby priamo zhmotňovali hlas osudu. Naproti tomu v druhej časti Andante con moto niesli spolu s violovou sekciou hlavnú tému s noblesnou spevnosťou. Scherzo nadviazalo na búrlivú povahu prvej časti, tentoraz však orchester gradoval až po prelomový okamih prechodu do finále. V ňom sa naposledy rozžiaril v triumfálnom Allegre s brilantnou oslavou víťazstva. Pod Pappanovou taktovkou zaznela záverečná časť s neúnavnou energiou, ktorá celý koncert uzavrela v duchu katarzie.
Dokonalú súhru a profesionalitu orchestra azda najlepšie podčiarkol moment vo finále Beethovenovej symfónie – keď sa koncertnému majstrovi počas finále roztrhla struna, kolegyňa mu v priebehu niekoľkých chvíľ dokázala pomôcť tak, aby mohol koncert dohrať na svojom nástroji. London Symphony Orchestra a Sir Antonio Pappano predviedli presvedčivý výkon, ktorý nielen potvrdil ich svetovú úroveň, ale zároveň nastavil latku festivalového interpretačného štandardu mimoriadne vysoko.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)