Pappano a LSO: majstrovstvo bez hraníc

30. 9. 2025

Bratislava, Reduta
BHS

London Symphony Orchestra, Sir Antonio Pappano, Seong-Jin Cho

Šostakovič – Prokofiev – Beethoven

V posledný septembrový večer zaznel v  Redute koncert, ktorý svojou  interpretačnou presvedčivosťou prekonal už beztak vysoký festivalový štandard tohtoročných BHS. London Symphony Orchestra sa predstavil pod taktovkou fenomenálneho Sira Antonia Pappana spolu so sólistom Seungom-Jinom Chom. Už samotné rozostavenie orchestra – so sekciou druhých huslí po pravej strane od dirigenta – naznačovalo detailne premyslený zvukový koncept, ktorý sa naplno prejavil v  priebehu večera.

Briskný začiatok Symfónie č. 9 Es dur op.  70 Dmitrija Šostakoviča okamžite nastolil atmosféru odľahčenej irónie a  energickej brilantnosti. Pappano viedol orchester s  veľkorysými a  výraznými gestami, na ktoré orchester reagoval s precíznosťou a  prirodzenou hudobnou vitalitou. Figurácie jednotlivých nástrojov zaznievali s  pozoruhodnou ľahkosťou a  čistotou aj napriek intenzite hudobného prejavu. V  elegantnom Moderate orchester zvolil omnoho komornejší tón, aby nechal vyniknúť dialógom dychových nástrojov. Dirigentovi sa podarilo dosiahnuť vyvážený priezračný zvukový prejav, v  ktorom hudobné napätie vychádzalo skôr z  vnútornej koncentrácie než z dynamických kontrastov. V  záverečných troch častiach, nadväzujúcich attacca, sa orchester spočiatku predstavil v  energickom Preste. V  ňom nadviazal na  groteskne ironickú energiu z  úvodu a  ešte väčšmi prezentoval svoju dokonalú rytmickú presnosť v  rýchlych figuratívnych behoch a  ostro rytmizovaných motívoch jednotlivých sekcií. Largo pôsobilo ako temná chorálová predohra k  záverečnému Allegrettu, ktoré celú symfóniu uzavrelo v  duchu ironicky ľahkej hravosti. 

Po neutíchajúcom potlesku sa pozornosť publika upriamila na Koncert pre klavír a  orchester č. 2 g mol op. 16 Sergeja Prokofieva v  podaní popredného kórejského sólistu Seong-Jin Choa. Po dramatickom orchestrálnom úvode sa Andantino rozvinulo do napätého dialógu medzi introspektívnou lyrikou orchestra a  krehkými vnútornými monológmi sólistu. Tie vyvrcholili do monumentálnej klavírnej kadencie, v  ktorej sólista naplno prezentoval svoje interpretačné majstrovstvo. Pappano s  orchestrom reagovali s  mimoriadnym citom pre zvukovú proporčnosť, čím umožnili klavíru zostať centrom napätia aj v  momentoch najväčších gradácií. Skutočnou interpretačnou výzvou pre sólistu sa bezpochyby stalo až strhujúce Scherzo – Vivace, v  ktorom Seong-Jin Cho dokázal aj napriek neľútostnému tempu udržať nepretržitý tok šestnástinových nôt s  neuveriteľnou ľahkosťou. Po strhujúcej rytmickej strohosti nastúpilo Intermezzo s  celkom odlišnou poetikou. Jeho ťaživý charakter sa niesol v  kontrastoch, v  ktorých sólista prechádzal od úsečných dialógov s  orchestrom k  ironickým gestám. Dynamický i  dramaturgický vrchol predstavil orchester so sólistom až v záverečnom Finale. V ňom sa naplno prejavila ich vzájomná súhra, rytmická disciplína a  pozoruhodná výrazová jednota vrcholiaca do  extatického záveru. 

V  druhej časti koncertu nasledovalo predvedenie jedného z  najikonickejších diel klasického repertoáru. Symfónia č. 5 c mol op. 67 Ludwiga van Beethovena zaznela v  podaní LSO s  pulzujúcou energiou, ktorá znovu potvrdila jej nadčasovosť. Pappano viedol orchester v  úvodnom Allegro con brio s  neúprosnou rytmickou presnosťou a  s  citom pre rozsiahlu gradáciu, pričom udržiaval neustále napätie medzi naliehavosťou „osudového“ motívu a  jeho orchestrálnymi kontrastmi. Mimoriadne pôsobivo vyzneli violončelá, ktoré v  spodných registroch dodali orchestrálnemu zvuku hutnosť a  „chlad“, akoby priamo zhmotňovali hlas osudu. Naproti tomu v  druhej časti Andante con moto niesli spolu s  violovou sekciou hlavnú tému s  noblesnou spevnosťou. Scherzo nadviazalo na búrlivú povahu prvej časti, tentoraz však orchester gradoval až po prelomový okamih prechodu do finále. V  ňom sa naposledy rozžiaril v  triumfálnom Allegre s brilantnou oslavou víťazstva. Pod Pappanovou taktovkou zaznela záverečná časť s  neúnavnou energiou, ktorá celý koncert uzavrela v  duchu katarzie. 

Dokonalú súhru a  profesionalitu orchestra azda najlepšie podčiarkol moment vo finále Beethovenovej symfónie – keď sa koncertnému majstrovi počas finále roztrhla struna, kolegyňa mu v  priebehu niekoľkých chvíľ dokázala pomôcť tak, aby mohol koncert dohrať na svojom nástroji. London Symphony Orchestra a  Sir Antonio Pappano predviedli presvedčivý výkon, ktorý nielen potvrdil ich svetovú úroveň, ale zároveň nastavil latku festivalového interpretačného štandardu mimoriadne vysoko.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)