Len čas je arbitrom

Existuje viera v talent a existuje viera v remeslo, disciplínu a vo vášeň. A celkom určite existuje aj prienik medzi týmito svetmi. Veriaci z toho druhého sveta si to sami robia ťažším, tí prví sa dokážu uspokojiť s čírym a zbytočne nehĺbavým obdivom. Snaha každodenne sa usilovať o to byť menej priemerným je zrejme jedným zo spoločných menovateľov. Talent mnohým lichotí, zatiaľ čo ostatných ospravedlňuje. Neveriť v jeho existenciu je voľba.

Ale potom je tu Georges Bizet.

Zomrel pred 150 rokmi, mladý, vo veku, keď sa mnohí ešte len zľahka prepracúvajú k opatrnému vylaďovaniu vlastného života a kreatívneho úsilia. K ustanoveniu toho, čo vlastne svetu chcú povedať. On už mal za sebou dielo, ktorého úspechu sa síce nedožil, ale ono samo zanechalo v dejinách západnej hudby nezameniteľnú stopu.

Kto vlastne píše takú nadčasovú hudbu? Kto píše melódie, ktoré prežívajú stáročia a ich krása sa zdá byť taká neodolateľná, že človek má pocit, ako by boli už dávno a „odvždy“ jeho súčasťou? Talentovaný génius? Účelovo alebo nevedome prehliadaný velikán? Bežný človek so štipkou vkusu, dôsledne remeselne rozvinutého do formy a obsahu?

Genialita nie je cnosťou a nie je ani šťastím. Nie je ničím. Iba ak individuálnou predstavou nekonkrétnych hraníc, ktorou kategorizujeme úchvatné umelecké počiny. Bizet počas svojho života nebol hviezdou a dokonca ani známym umelcom. Napokon, ako mnohí iní v dejinách. Opera Carmen bola nepochopená a v istom zmysle dokonca zatracovaná – opäť, ako diela mnohých pred ním i po ňom. Svet opery, väčšinou averzívny voči nástrahám kreatívnej krásy a provokácie, nie celkom vedel, čo si o tejto opere myslieť. Kontroverzná? Príliš hrubá a odvážna? Vykrádajúca Wagnera? S odpudivými postavami a nevhodnou scénografiou? Čas to všetko overil.

Bizet zomrel tri mesiace po premiére a nikdy vlastne nezistil, čo daroval svetu hudby a divadla. Ale my to vieme. Počujeme to. Aj storočie a pol po tom všetkom. Takže talent možno predsa len existuje. Možno nie nevyhnutne ako vrodený dar či božská iskra, ale ako vzácna, neústupná nevyhnutnosť. Sila derúca sa na povrch. Niečo, čo sa musí prejaviť, a ak to človek nepustí von, môže ho to zničiť. Alebo ak to urobí ako Bizet, môže ho to prežiť. Žil krátko, ale podľa všetkého hĺbavo. A ak neveríme v talent, potom môžeme veriť aspoň v hĺbku, ktorá je v remesle, disciplíne a vo vášni. Alebo v ochotu a pripravenosť okolia takúto hĺbku nachádzať a ponárať sa do nej.

Otázka totiž ani nestojí tak, či Bizet bol neobjavený a geniálny talent, ale či sa v ňom niečo zrodilo a on tomu dal priestor vyjsť. A my dnes vieme, že napriek odmietnutiu, napriek osobným útrapám a existenciálnej úzkosti z utekajúceho času, ktorá je človeku taká vlastná a je mu hnacou silou, toho bolo veľa. Ponúkol svetu niečo také živé, že o tom hovoríme aj po takom dlhom čase. A to je naša súčasná lekcia: život nie je dostatočne dlhý na plytvanie čímkoľvek, čo v nás potichu drieme.

Aj keď to niečo nie je práve geniálne, aj keď vám za to nikto nezatlieska a dokonca ani keď neveríte v talent. Čas je arbitrom.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)