Kurtág 100!
Včera sa svojich stých narodenín dožil György Kurtág. Oslavy prebehli najmä v Budapešti; kultúrne centrum Müpa pripravilo malý festival s koncertmi, premiérou dokumentárneho filmu aj panelovou diskusiou.
Rovnako ako Bartók, Ligeti alebo Eötvös, narodil sa na území dnešného Rumunska. Akoby ho to predurčovalo stať sa ďalším z medzinárodne uznaných maďarských skladateľov. Nepochybne mu v tom pomohol študijný pobyt v Paríži u Messiaena a Milhauda, no bolo to už po tragických udalostiach v Maďarsku r. 1956. Sándor Veress aj György Ligeti sa zo zahraničia nevrátili; Kurtág prišiel naspäť do Budapešti a jeho parížske impulzy boli pre tamojšiu hudobnú kultúru, sovietskou inváziou odsúdenú na roky stagnácie a provinčnosti, životodarné.
Situácia však znamenala nutnosť „vnútornej emigrácie“. Z nej pramení aj väčšina jeho hudby. Fragment, miniatúra, ponorenie sa do ticha, prerušeného chvíľkovou prudkosťou expresie. Ak do hry vstupuje text, pochádza väčšinou z diela autora, ktorý charakteristicky rezonuje s týmto mentálnym nastavením: Kafka, Beckett…
Pri všetkej zhustenej komplexnosti a expresivite (priateľ a spolužiak z Lisztovej akadémie György Ligeti ho nazval „maďarským Webernom“) je však jednou z jeho základných osobnostných čŕt hravosť. Vari jeho najznámejší klavírny cyklus nesie názov Játékok (Hry). Táto črta vždy vyžarovala aj z jeho výzoru, z očí živo hľadiacich na svet cez veľké zväčšovacie sklá, z takmer frenetických gest pri spolupráci s dirigentmi a súbormi, pri masterclassoch s mladými interpretmi či pri štvorručnej hre s už nebohou manželkou Mártou. Kedykoľvek bola reč o hudbe, alebo hudba znela, Kurtág bol okamžite vo vytržení…
Dnes je všeobecne pokladaný za jeden z najvýraznejších skladateľských hlasov druhej polovice minulého storočia a začiatku toho nášho. A pritom charakterizovať jeho kompozičný jazyk vôbec nie je jednoduché. Chýba nejaká vyhranená metóda, príslušnosť ku škole alebo smeru. Žiadny manifest alebo deklaratívna analýza vlastného hudobného jazyka.
Jednou z charakteristických konštánt je Kurtágov čulý dialóg s minulosťou. Bach, Beethoven, Schumann… Ale tiež s minulosťou, v ktorej navždy zostali osobní známi a priatelia. Vedeli by sme narátať celkom slušný počet skladieb, ktoré majú v názve in memoriam, hommage à, Grabstein a podobne. Je to vedľajší dôsledok dlhovekosti; priatelia jeden po druhom odchádzajú, ostávajú spomienky zhmotnené do hudobných miniatúr. Kľúčom k porozumeniu sa stáva poznanie kontextu, vedieť, kto je Endre Szervánszky alebo László Dobszay. Hudba sa veľmi často posúva do roviny metafory, vyžaduje veľmi špecifické percepčné nastavenie aj nezanedbateľnú súčinnosť intelektu. Toto nastavenie nie je vždy ľahké udržať…
Ak by som mal odporučiť jediné dielo – ako vstupnú bránu do kurtágovského sveta –, bol by to ani nie trinásťminútový orchestrálny triptych Stele. Napísaný bol v r. 1994 pre Berlínskych filharmonikov a Claudia Abbada, živý záznam z premiéry sa nachádza na dnes už klasickom albume, kde mu predchádza Kurtágov Grabstein für Stefan a Stockhausenove Gruppen.
Aj stély sú náhrobnými kameňmi. Keď sa utíši dráma prvých dvoch, ostáva priestor pre tiché, tajuplné údery zvonov, nasledované fragmentmi lamentu a chorálu. Sú to magické okamihy: Kurtágovi sa podarilo zachytiť ťažko vyjadriteľný pocit, akoby čas pri svojom pohybe priestorom zanechával akúsi zvukovú stopu. Opakované rezonancie v dynamike na hranici šepotu, hypnotizujúci rytmus. Je nemožné s istotou určiť, ako sa mu podarilo dosiahnuť tento efekt. Analýza harmónie, rytmu či inštrumentácie tu nepomôže, nachádzame sa už za hranicou metafory, mimo priestoru jazyka. Čistý pocit, absolútne intuitívny, stačí len načúvať so zatajeným dychom…