Keď lieta krava, politika mlčí

Bayreuthské slávnosti Richarda Wagnera otvorila 25. 7. nová inscenácia Majstrov spevákov norimberských ako muzikálovo pestrá komédia s uhladeným tónom. Produkcia vyniká remeselnou presnosťou réžie a stratou politickej brizancie, ktorú do interpretačnej tradície vniesla predchádzajúca inscenácia v réžii Barrieho Koskyho.

Farebné ako jarmočný neón, a predsa presne vykalkulované: Matthias Davids vo svojich bayreuthských Majstroch spevákoch norimberských prenáša Wagnerovu komickú operu do pestrofarebného muzikálového sveta. To, čo na prvý pohľad pôsobí ako gesto oslobodenia, sa vo svetle detailnejšej úvahy ukazuje „len“ ako neškodná interpretácia, lavírujúca na hrane banálnosti. Dirigent Daniele Gatti vtláča partitúre taliansku spevnosť a nonšalanciu, uhladzuje povrch, no psychologická hĺbka sa z hudby vytráca. Eva vo finále symbolicky odmieta rituál odovzdávania ceny pre víťaza speváckeho zápolenia a Bayreuth znova diskutuje o tom, ako naložiť s  tradíciami. Ale stačí to? 

Scéna Andrewa D. Edwardsa a kostýmy Susanne Hubrichsovej evokujú atmosféru dedinských hodov: girlandy, jarmočné svetlá, miniatúrny Kostol svätej Kataríny na konci dlhočizného „Jakubovho rebríka“ a nafukovacia krava, vznášajúca sa nad Festwiese v záverečnom dejstve. Beckmesser sa z nej snaží vypustiť vzduch just v  tom momente, keď Sachs spieva o ctihodnosti nemeckých majstrov po tom, čo sa Walther zriekne prijímacieho rituálu do cechu majstrov spevákov (Verachtet mir die deutschen Meister nicht). Režisér buduje inscenáciu na masových scénach s presnou choreografiou (Simon Eichenberger), na exaktnom vedení postáv a pedantne zvolených rekvizitách. Javiskové prvky vedome čerpajú z gramatiky muzikálu: zámerom je zviditeľniť komédiu, nie interpretovať ideologické tiene dejín recepcie.

V scénografii sa zrkadlí architektúra bayreuthského hľadiska ako apel na publikum: kruhové svietidlá auditória sú citované v interiéri speváckej sály, rady sedadiel sa menia na súčasť scénografie, zbor sa usporadúva ako publikum. Popkultúrne alúzie – od citátov historických cechových kostýmov až po postavy politikov a moderátorov béčkových televíznych šou – sa mihajú ako farebné akcenty, nikdy však nie ako lacné komentáre.

Dramaturgia Christopha Wagnera-Trenkwitza má jasnú štruktúru: ťažisko sa presúva od akcentovania národnokultúrneho sebauvedomenia k reflexii remesla, pravidiel a invencie. Lekcia o „svätých nemeckých zákonoch umenia“ vyznieva ako hravá meditácia o profesijnej etike. Keď Eva odmietne reťaz pre víťaza, vráti medailu a odchádza s Waltherom – nejde o deštrukciu dramaturgie opery, ale o decentné presunutie perspektívy.

Za takúto odľahčenosť však inscenácia platí daň. Kto hľadá intelektuálnu britvu režisérskeho divadla, bude produkciu vnímať ako príliš krotkú. Niektoré tableaux, napríklad polnočná bitka Norimberčanov, skomponovaná ako fúga a inscenovaná ako groteska, balansujú na hrane frašky. V druhom dejstve však myšlienky tradície, poetických pravidiel speváckeho cechu a vlastnej invencie na seba narážajú dramaturgicky logicky a divadelne živo. Dramaturgickým pradivom tu nie je ironizovanie tém predlohy, ale ich priepustnosť. To, že sa pozornosť diváka často zastaví na pestrofarebnom povrchu, je zámerom – aj za cenu, že uniknú jemnejšie nuansy.

Vynára sa tak kontrast s predchádzajúcou inscenáciou v réžii Barrieho Koskyho. Jeho Majstri speváci z r. 2017 mali politickú brizanciu: Beckmesser ako karikatúra, polnočná bitka ako protižidovský pogrom ústiaci do norimberského súdneho tribunálu, Wagner a jeho rodina postavení na scénu ako symbolická konfrontácia s  nacistickou minulosťou. Kosky urobil z inscenácie politický akt, ktorý otriasol Bayreuthom a  pritom mal švih. Davids tieto vrstvy odsunul bokom a inscenácii radšej navliekol efektný muzikálový kabát, ktorému Daniele Gatti ušil hladký legátový lem.

Už v predohre pred spustenou oponou sú plechy citeľne stlmené, bubny i tympany potlačené – výsledok pôsobí ako zvukové podhodnotenie, ktoré uberá hudbe na lesku. Gatti sa usiluje o ušľachtilý tón, no v scéne obuvníckej dielne sa tento prístup obracia proti nemu: monológy totiž nie sú ariózne verdiovské čísla, ale komplexné psychologické konštrukty s dramaturgicky významnými vnútornými zlomami postáv ukotvenými v hudbe. Práve tu chýba Gattiho naštudovaniu jemná agogika, psychologická prenikavosť a schopnosť viesť orchestrálnu textúru tak, aby speváci dýchali s orchestrom. Namiesto toho sa melodické línie splošťujú, dynamika často necitlivo stúpa a spevákov orchester prekrýva. Hladký prúd hudby bez psychologickej ostrosti (s omamnými sláčikmi) a  interpretačnej odvahy však komplexnej partitúre Majstrov spevákov nepristane.

Aj u Davidsa stojí v centre inscenácie Hans Sachs. Georg Zeppenfeld ho formuje na pokojnom timbre, autoritatívne, ale bez patetického hromobitia. Jeho monológ Wahn Wahn, überall Wahn dýcha humorom i melanchóliou, sebairóniou i  reflexívnym echom. Michael Nagy kreuje Beckmessera suchým vtipom a  rytmickou presnosťou – nie je len karikatúrou, ale skutočným charakterom. Michael Spyres spieva Walthera s  leskom a plynulou linkou, jeho „Preislied“ rozvíja v bezpečných pianách s  architektonickou eleganciou. Christina Nilsson tvorí Evu kultivovaným tónom, žiarivým v hornej polohe a pevne ukotveným v strede. No priveľmi uzavreté vokály znižujú zrozumiteľnosť a  uberajú postave na účinku. Matthias Stier ako David presviedča artikuláciou. Christa Mayer nie je mladistvá Magdaléna, ostrejší timbre jej mezzosopránu pôsobí pri Davidovi priam matersky. 

V bayreuthskom kontexte nie je táto inscenácia programovou revolúciou, ale akousi medzibilanciou. Namiesto kritickej reflexie veľkých tém nastupuje škola videnia a počúvania: pravidlá ako skúška, remeslo ako zručnosť, ktorá sa zaobíde bez hlasných tónov. Davidsova inscenácia sa skôr pýta, ako si umenie získa autoritu bez autoritatívnosti – a odpovedá čitateľnosťou remesla.

Tretie dejstvo ukazuje, že ľahkosť unesie aj vážnosť. Faktúra známeho kvinteta Selig, wie die Sonne meines Glückes lacht je priehľadná, bez mystifikačnej hmly, Gattiho taktovka podporuje ansámblové číslo čistou artikuláciou v  plastickom, dynamickom oblúku. Stolzingova „majstrovská skúška“ je posunutá do súčasnosti s jemným humorom, nie s priamym komentárom. Evin návrat medaily nie je patetickým oslobodením, ale realistickým gestom: kto miluje umenie, môže odmietnuť cech – a  predsa ho rešpektovať.

Po predstavení zostáva zmiešaný pocit. Nie každý gag zafungoval, neobstála ani každá režisérska pointa. Politická vrstva nacionalizmu a meštianskeho pátosu sa tu nevyjavuje s temnou silou ako u Koskyho. Kde však Davids neprovokuje, presviedča remeselnou disciplínou: načasovaním a kultúrou gesta jednotlivých postáv. Možno v tomto spočíva tichá provokácia inscenácie: staviť na precíznosť namiesto veľkej symboliky.

A preto sa u týchto Majstrov spevákov natíska myšlienka, ktorá siaha za popovú pestrosť Davidsovej režijnej poetiky: budúcnosť tradície sa neurčuje podľa hlasitosti jej obhajcov, ale podľa kvality otázok, ktoré si kladie. Táto inscenácia sa na ne pýta s úsmevom, čím núti publikum vážne sa zamyslieť nad odpoveďou.

Richard Wagner 

Majstri speváci norimberskí

Hudobné naštudovanie: Daniele Gatti

Réžia: Matthias Davids

Scéna: Andrew D. Edwards

Kostýmy: Susanne Hubrich

Dramaturgia: Christoph Wagner-Trenkwitz

Svetlo: Fabrice Kebour

Choreografia: Simon Eichenberger

Zbormajster: Thomas Eitler de Lint

Hans Sachs: Georg Zeppenfeld

Sixtus Beckmesser: Michael Nagy

Walther von Stolzing: Michael Spyres

David: Matthias Stier

Eva: Christina Nilsson

Magdalene: Christa Mayer

Bayreuth

Festspielhaus

25. 7. 2025 (premiéra)

2. 8. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)