Jubilujúce skladateľky na BHS
26. 9. 2026
Bratislava, Reduta
Bratislavské hudobné slávnosti
Milan Paľa, Eva Slobodník Šušková, Pavol Oravec, Robert Holota, Júlia Stahl Novosedlíková, Mucha Quartet
Kroupová – Szeghy
Bratislavské hudobné slávnosti zaradili do programu prvého festivalového víkendu aj tento rok dvojportrét skladateliek, tento raz jubilujúcich – Oľgy Kroupovej a Iris Szeghyovej. Komorné pásmo obsahovalo rôznorodé kompozície a sumarizovalo poetiku autoriek.
Oľga Kroupová a Iris Szeghy majú k Slovensku podobný vzťah. Obe žijú v zahraničí, obe však zostali s domácou scénou v úzkom kontakte. Väčšina účinkujúcich tak ich hudbu neinterpretovala prvý raz, čo bolo iste prínosom. Skladby totiž vyžadovali skúsenosť s novším hudobným jazykom, hoci jubilantky nemožno označiť za experimentátorky.
Prvá polovica venovaná Oľge Kroupovej prezentovala technicky precíznu autorku, pre ktorú je zvukovosť a hutnosť faktúry až formotvorným princípom. V tom nezaprie náklonnosť k orchestrálnym kompozíciám. Jej jazyk má evidentnú intelektuálnu oporu, zároveň ale tiež ambíciu sprostredkovať hlboké a často ťaživé pocity človeka.
Do akej miery prišlo v Redute k prenosu týchto stavov duše? Bez pochýb strhujúcou bola úvodná „óda“ na najhlbšiu kvintu huslí Quintessenz, ktorú Milan Paľa vystaval sugestívne a vo fascinujúcich farbách. Premiérované piesne La Noche Oscura na básne svätého Jána z Kríža však boli iným svetom. Autorka tematizuje fenomén svetla a temnoty a samotná kompozícia je taká komplexná, ako jej námet. Dominujú disonancie, nespevné intervaly, diskontinuita. Interpreti (spieval Pavol Oravec, na klavíri hral Ondrej Olos) sa v množstve podnetov zorientovali spoľahlivo. Obzvlášť vo vokálnom parte však chýbal technický i výrazový nadhľad. Ten by Oravcovi azda umožnil zvýrazniť kontrasty piesní či previesť poslucháča zložitým dielom skrze zrozumiteľnejšie frázovanie.
Lepší dojem som mala z Comments on Plath Poems pre hoboj a sláčikové kvarteto (Robert Holota a Mucha Quartet). Kroupová v diele vzdáva poctu spisovateľke Sylvii Plathovej. Bolo zrejmé, že ani v tomto prípade nebola hudba pre interpretov vždy „intuitívna“, hoci je prehľadnejšia než piesne. Kvinteto však spolu dokázalo komunikovať a oprieť sa napríklad o autorkinu motivicko-tematickú prácu.
O Iris Szeghyovej sa často hovorí, že lavíruje medzi hudbou minulosti a súčasnosti. Jej časť portrétu dokázala, že súvzťažnosť týchto rovín u nej nevedie k epigónstvu, ale k osobitému štýlu. Staršia hudba totiž autorke prepožičiava atraktívnu striedmosť a priamočiarosť, ktorú dokáže ešte vyostriť napríklad rozšírenými technikami.
Žalm na báseň Paula Celana je príkladom tohoto prístupu. Autorka k textu pristupuje ako k modlitbe, občas sa šepká, občas znie v prostej melódii. Eva Slobodník Šušková je pre takú skladbu ako stvorená: výborne deklamovala, dôverovala napohľad ostrej juxtapozícii mrmlania a spevu a dokázala úplne sama ovládať čas a priestor.
Rovnako suverénne vystúpenie s celkom iným dopadom predviedla klaviristka Júlia Stahl Novosedlíková. Hrala skladbu Perpetuum mobile, nekompromisnú k sólistke aj k nástroju. Pôvodne vznikla pre preparovaný klavír a bolo mi ľúto, že sme ju nepočuli v tejto podobe. Stahl Novosedlíková sa totiž nezľakla žiadneho extrému (pevný „úhoz“ ju podržal úplne všade) a s preparáciou by bol efekt určite ešte šokujúcejší. Obe interpretky potom svoje kvality spojili v zádumčivej autorkinej juvenílii Prosté a ťažké na básne Milana Rúfusa.
Na záver sa vrátil Mucha Quartet so Sláčikovým kvartetom č. 2 „Goldberg“. Spojenie starého a novšieho je tu zrejmé, Szeghy vychádza z Goldbergových variácií. Výsledok ale neznie vyslovene neobarokovo, použitie ricochet a flažoletov zasadzuje skladbu do tradície 20. storočia, (nielen) modálne náznaky pripomenú Bartóka. Mucha Quartet sa diela zhostilo výborne, s citom pre všetky jeho nuansy.
Gratulačný dvojportrét tak bol dôstojnou poctou dvom rozdielnym umelkyniam – a azda aj pripomienkou toho, že by diela ženských autoriek iste obstáli ako bežná súčasť dramaturgie ďalších, nielen festivalových, koncertov.