Hudobný odkaz piaristov v pocte Ladislavovi Kačicovi
8. 6. 2025
Svätý Jur, Kostol Najsvätejšej Trojice
Dni starej hudby
Musica aeterna, Lenka Máčiková
Hasse – Caldara – Brentner...
V minulom roku zosnulý muzikológ Ladislav Kačic (1951–2024) patril medzi osobnosti, ktoré najvýznamnejšou mierou prispeli k budovaniu povedomia o hudobnej kultúre na území Slovenska v období baroka a klasicizmu. Jeho práca sa okrem iného zameriavala na mapovanie hudobnej tvorby rehoľných rádov, najmä františkánov a piaristov, ktorých činnosť bola významná pre hudobnú kultúru nášho územia hlavne v 18. storočí. Dôkazom rozsahu činnosti týchto rádov sú aj zbierky nôt zachované v archívoch.
Pamiatku Ladislava Kačica si Musica aeterna a jej umelecký vedúci Peter Zajíček uctili aj koncertom na tohtoročných Dňoch starej hudby. Vybrali si diela z bohatej zbierky hudobnín piaristov z Podolínca a Svätého Jura. Okrem skladieb známych talianskych alebo nemeckých autorov sa v zbierke nachádzajú aj českí, poľskí a domáci autori. Súbor so sopranistkou Lenkou Máčikovou uviedol a odpremiéroval niekoľko árií a duchovných skladieb Johanna Adolfa Hasseho (1699–1789), Antonia Caldaru (1671–1736) a českého skladateľa Johanna Josepha Ignaza Brentnera (1689–1742), ktoré boli doplnené premiérovými uvedeniami zaujímavých husľových koncertov zo zbierky pátra Ferdinanda Pankiewicza z r. 1749. Interpretované troj- a štvorčasťové koncerty predstavovali typické príklady komponovania v talianskom štýle a obsahovali jeho príznačné prvky zo stránky formovej i motivickej. Zjavná bola inšpirácia najmä Arcangelom Corellim či Antoniom Vivaldim, prípadne aj niektorými z ich rovesníkov. Z kompozičnej stránky pôsobili najprepracovanejšie dva koncerty v molových tóninách: e mol a g mol.
Priniesť na koncertné pódiá neznámy repertoár je výzva, ktorej sa Musica aeterna zhostila s obrovskou dávkou kompetentnosti. Kvality súboru, a to hlavne jasné a premyslené zachytenie charakterov jednotlivých skladieb a motívov podľa znalosti afektovej teórie, sú domácemu publiku dobre známe. Len škoda, že daždivé počasie nehralo do karát ladeniu sláčikových nástrojov s črevovými strunami, a tak niekedy členovia súboru bojovali s ladením. Výkon sopranistky Lenky Máčikovej bol príjemne lyrický a hlavne spoľahlivý. Jej zvučný hlas sa zvonivo rozliehal v priaznivej akustike kostola, virtuózne pasáže zvládala bravúrne. Zaujímalo by ma, ako by daný repertoár vyznel v podaní operne neškolenej speváčky alebo detského speváka. Určite by to ukázalo ešte ďalší rozmer toho, ako mohla takáto hudba znieť v podmienkach piaristických školských kruhov.
Koncert nadväzoval na prácu Ladislava Kačica v odhaľovaní bohatosti kultúry nášho územia. Myslím si, že uviesť takýto repertoár, v ktorom sa priamo odráža taliansky hudobný jazyk prvej polovice 18. storočia, bolo mimoriadne dôležitým počinom najmä v dnešnej dobe, keď sa zámerne maže povedomie o historických kultúrnych prepojeniach medzi naším – v minulosti často mnohonárodným – územím a zvyškom Európy.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)