Hudba Modre po dvadsiatykrát

Festival Hudba Modre patrí k už tradičnej kolekcii letných podujatí. Myšlienka naň vyklíčila pred vyše dvadsiatimi rokmi, o jej kultiváciu sa zasadil a do reálnej podoby ju zdatne priviedol violončelista Ján Slávik spolu s členmi Moyzesovho kvarteta a Bergerovho tria. V  súčasnosti už piaty rok podujatie umelecky a dramaturgicky plynie pod egidou erudovaného Ladislava Fančoviča.

Tohtoročný festival prebiehal počas troch dní (22. 8.–24. 8.) v atraktívnych priestoroch nádvoria Kaštieľa a Nemeckého evanjelického kostola. Okrem pôvodných pilierových súborov – Moyzesovho kvarteta a Bergerovho tria – programový profil obohacuje aj príťažlivý sound tradičného jazzu a swingu, ktorým briskne vládne obľúbená formácia Fats Jazz Band. So svojím výživným muzikantským prejavom plným drajvu sýtila vďačné publikum v prvý večer.

Aktuálny ročník nezotrval len pri jedinom jubileu, ďalšie náležalo „stálici“, päťdesiatročnému Moyzesovmu kvartetu. Jeho produkcia s opulentným hudobno-verbálnym programom (slovo: I. Malachovská) naplnila druhý festivalový večer. 

Nie celkom neočakávaným vrcholom modranského trojdňového múzického hodovania bol posledný z večerov; protagonistami boli Bergerovo trio (J. Eliáš – klarinet, J. Slávik – violončelo a L. Fančovič – klavír, saxofón) a skvelý trubkár Stanislav Masaryk. 

Program, ktorý ponúkol záver modranského festivalu, potešil. Kvitovala som jeho vysokú profesionalitu v každom smere: komplexnú interpretačnú vybavenosť členov ansámblu a ich perfektnú a senzitívnu hudobnícku harmóniu, no aj dramaturgickú zostavu s dôvtipným výberom skladieb, reflektujúcim skúsenosti aj erudíciu zostavovateľov programu. Ten nemal znaky rozptylu či zjednodušenia, ponúkol napospol hodnotné skladby v  elitnom interpretačnom uchopení. 

Po úvodnej ukážke z kulantného romantizujúceho rukopisu Ernsta von Dohnányiho (Sonáta pre violončelo a klavír) zaznela pôvabná koncízna Sonatína pre trúbku a klavír od Bohuslava Martinů, v  ktorej zažiaril trubkár. Masarykova tónotvorba, frázovanie, technická brilantnosť a muzikalita sú dokonale zomknuté segmenty, ktoré vnímame a  prijímame so samozrejmosťou, no s  o  nič menším rešpektom a obdivom.

Exceloval taktiež v obľúbenom trubkárskom „glanznumere“, trojčasťovej Sonáte od Jeana Hubeaua, ktorú naplnil veľkorysou koloristikou, okorenil príznačným espritom a dával na obdiv lesk svojho ušľachtilého nástroja. Pôvodne inštruktívna skladba nás vďaka interpretačnej imaginácii previedla mimovoľným oblúkom od archaických alúzií po zamatovo clivé až zmyselne tvarované jazzové reliéfy.

V programe nemohla chýbať vtipná, až obsedantne šarmantná Silhouette od J. Iršaia, v tejto inštrumentálnej verzii ešte znásobená farbami brilantného klarinetu (J. Eliáš) a príchuťou buffóza barytónsaxofónu (L. Fančovič). Invenčný dramaturgický obsah vygradoval (azda paradoxne) v „obrodeneckom“ svete hudobníka, českého autora Františka Škroupa, ktorého máme vo vedomí fixovaného najmä ako autora českej hymny Kde domov můj. Len málokto (na rozdiel od  vynaliezavých dramaturgov) si povšimol aj celkom periférnu komornú časť tvorby skladateľa. A tak k milým prekvapeniam večera patrilo Trio Es dur v autentickom obsadení klarinet, violončelo, klavír. Zaznelo s neopakovateľným nasadením, s  oddanosťou vábnym, národne kolorovaným romantickým melódiám, s iskrou aj úsmevným nadhľadom. Slovom, optikou vlastnou interpretom zdatným, znalým a delikátne cítiacim…

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 07-08/2025.)