Harmónia hudby a svetla v Novej synagóge
17. 5. 2026
Žilina, Nová synagóga
Žilinský miešaný zbor, Cantica Collegium Musicum Martin, Detský zbor Žiliňáčik, Štefan Sedlický
Zborový koncert pod taktovkou Štefana Sedlického v žilinskej Novej synagóge prinášal prísľub nevšedného hudobného zážitku. Očakávania umocňovala prítomnosť etablovaných telies – Žilinského miešaného zboru a zboru Cantica Collegium musicum Martin, ktorých renomé už presiahlo hranice regiónu i celého Slovenska. K tejto zostave sa tentoraz pripojil aj Detský zbor Žiliňáčik pod vedením zbormajsterky Barbory Brosovej Lipkovej.
Priestor Novej synagógy sa po svojej rekonštrukcii vyprofiloval ako ideálne miesto pre rôznožánrové kultúrne podujatia, ktoré aj napriek medializovaným problémom spojených s Fondom na podporu umenia neutíchli, práve naopak, preukazujú svoju životaschopnosť. Potvrdil to aj projekt Harmónia hudby a svetla dirigenta Štefana Sedlického, ktorý túžil od otvorenia zrekonštruovaného priestoru vytvoriť tu so svojimi zbormi nezabudnuteľný koncert. Jeho vízia sa naplnila v nedeľný podvečer 17. mája.
Pár dní pred koncertom bolo k dispozícii už len niekoľko voľných vstupeniek, čo je v kontexte zborovej hudby skôr ojedinelý jav. Hoci je Žilina vďaka workshopom, súťažiam a koncertom medzinárodného festivalu Voce magna dlhoročnou mekkou zborového umenia u nás, publikum na týchto podujatiach zvyknú tvoriť predovšetkým samotní aktéri. Nová synagóga však bola nakoniec vypredaná do posledného miesta vďaka záujmu širokej verejnosti.
Hneď pri vstupe do sály zaujalo netradičné usporiadanie priestoru. Sedadlá lemovali stredovú uličku a pohľady divákov z oboch strán smerovali práve do nej. Na konci uličky stálo pódium s pultom pre dirigenta a zo strán ho dopĺňali dve menšie scény – jedna pre klavír s akordeónom a druhá vyhradená pre saxofón. Pódiá sa tak ocitli mimo zorného uhla publika, ktoré malo vnímať len zvuk a hru svetla v priestore. Reflektory menili farby a boli namierené z rôznych uhlov na chór, napĺňajúc dramaturgický a priestorový zámer Štefana Sedlického. Úvodné slovo o súzvuku svetla a hudby vtiahlo poslucháčov do deja a požiadavka neprerušovať jednotlivé kompozície potleskom zabezpečila, že sa koncert zmenil na kontinuálne plynúce dielo s jedinečnou atmosférou.
Večer otvoril Magnificat Corneho van Pletzena. V ňom dostal priestor detský zbor Žiliňáčik, ktorý po svojom úvodnom vstupe prenechal priestor hlavným telesám večera. Členovia Žilinského miešaného zboru a martinského zboru Cantica Collegium musicum zaujali priestor na troch stranách chóru synagógy. Sedlického hra svetla a zvuku sa šírila z viacerých bodov súčasne, vďaka čomu sa poslucháč ocitol v centre otvoreného zvukového priestoru.
Dramaturgia koncertu bola zameraná výlučne na sakrálnu tvorbu, plynule prepájajúc starú hudbu so súčasnou. Renesančné a barokové kompozície (William Byrd: Beata viscera, Claudio Monteverdi: Christe adoramus te, Antonio Lotti: Miserere a Crucifixus) sa prelínali s dielami autorov 20. a 21. storočia (Knut Nystedt: Immortal Bach, Frank Ticheli: Earth Song či Corne van Pletzen: Magnificat). Viaceré zo spomínaných opusov zazneli v úpravách Štefana Sedlického. Osobitným momentom bolo uvedenie skladby Otče náš za účasti autorky, Anny Kurekovej. Jej výraznú typickú melodiku svojím výkonom podporila sólistka Slávka Sizonová. Vrcholom dramaturgie bola premiéra kompozície Lumen in nobis od prítomného Petra Špiláka. Dielo vzniklo pre túto príležitosť na podnet dirigenta, ktorého požiadavkou bola možnosť pracovať so spevákmi v priestore. Dirigent sa rozhodol uviesť prvú časť diela v priebehu koncertu, druhou časťou monumentálne uzavrel celý večer.
Aj keď účinkujúce zbory tvoria prevažne amatérski speváci, preukázali vysokú úroveň hlasovej kultúry, intonačnej istoty a výrazovej farebnosti, vďaka čomu sa celkový prejav v mnohých momentoch blížil štandardom profesionálnych vokálnych produkcií. Hlavná zásluha patrí práve dirigentovi, ktorého premyslené rozmiestnenie telies v priestore vytváralo aj efekt polychórie.
Dôležitým, priam kľúčovým prvkom koncepcie bola inštrumentálna zložka, ktorá mala za úlohu pomocou ritornelových vstupov organicky prepájať jednotlivé skladby do jednoliateho celku. Boris Lenko vo svojich klavírnych a akordeónových improvizáciách plynule nadväzoval na motívy a témy opusov. Z hľadiska celkovej dramaturgie však častejšie využívaný klavír neposkytoval priestoru takú podmanivú a honosnú atmosféru ako zvukovo priliehavejší akordeón. Pri prípadných reprízach by stálo za zváženie prenechať tento hudobný priestor výlučne akordeónu. Saxofonista Andrei Simanchuk v inštrumentálnych medzihrách striedal sopránový, tenorový a barytónový saxofón, pričom neostal len pri improvizáciách na motívy zborov. Jeho sóla rafinovane obohatili zakomponované citáty z rôznych diel, napr. Griegovho Peera Gynta, Bachovho Prelúdia z druhej violončelovej suity či citát Šostakovičovho kryptogramu D-S-C-H. Spomínané momenty pôsobili prirodzene, akoby komponované priamo pre tento účel...
Zborový večer v Novej synagóge možno bez zveličenia označiť za mimoriadne zaujímavý a na domácej hudobnej scéne ojedinelý projekt. Inovatívny koncept Štefana Sedlického prepojiť interpretáciu sakrálnej hudby s premyslenou priestorovou akustikou sa ukázal ako vydarený ťah. Netradičný zážitok potvrdil, že zborové umenie dokáže v kreatívnom spracovaní ponúknuť výnimočné momenty.