Hamlet ako psychologický triler

Po takmer troch rokoch strávených v provizórnych priestoroch ponúkla viedenská operná scéna Theater an der Wien nielen vysoký komfort zrekonštruovanej budovy na Naschmarkte, ale najmä vyberané dramaturgické lahôdky. Napríklad Belliniho Normu, ktorou dala „mat“ svojej slávnejšej sestre Wiener Staatsoper (jej súbežná inscenácia diela sa stretla s menšou odozvou), raritne uvádzaný Prokofievov komický opus Zásnuby v kláštore či najnovšie svetovú novopremiéru opery Ambleto od barokového skladateľa Francesca Gaspariniho, žiaka Arcangela Corelliho a učiteľa Domenica Scarlattiho. 

Gaspariniho Ambleto je najstaršou opernou verziou príbehu presláveného Williamom Shakespearom. No hoci alžbetíncova dráma vznikla o sto rokov skôr, Gaspariniho operu neovplyvnila. V r. 1705, keď Apostolo Zeno a Pietro Pariati písali jej libreto, totiž neexistoval žiadny zahraničný preklad Shakespearovho Hamleta – a trojica Talianov angličtinu neovládala. Vychádzali teda z rovnakej látky ako Shakespeare, z dánskych kroník Gesta Danorum. Základná zápletka – princ predstierajúci šialenstvo, aby pomstil mŕtveho otca –, je v oboch dielach totožná. No Gaspariniho Hamlet, na rozdiel od toho Shakespearovho, strýka Claudia (otcovho vraha a nového manžela svojej matky Gertrúdy) nezabije, ale ho zajme a odsúdi na smrť. 

Partitúru  Ambleta postihol podobný osud ako mnoho diel starého dáta – zachovala sa v neúplnej podobe, chýbajú najmä recitatívy. Ako však usúdil Raffaele Pe, renomovaný taliansky kontratenorista, hudobník, neúnavný objaviteľ a propagátor zabudnutého barokového repertoáru, táto skutočnosť nemohla byť prekážkou oživeniu prekrásnej Gaspariniho hudby. Spoločne so špecializovaným súborom La Lira di Orfeo, ktorý založil v r. 2015, a s režisérkou a libretistkou Ilariou Lanzinovou dali Ambletovi novú podobu, v ktorej sa prepája očarenie starou muzikou s traumatizovaným duchom dnešnej doby. Chýbajúce recitatívy sú v potrebných momentoch, kde by bola bez nich oslabená logika či psychologické motívy deja, nahradené reprodukovaným prednesom pasáží zo Shakespearovej drámy. Odhliadnuc od týchto činoherných vložiek, plynú vokálne čísla ako virtuózne pásmo, vypäté scény sú pointované generálnymi pauzami alebo dokomponovanými elektronickými klastrami.

Slobodu ponúknutú neúplnou partitúrou využila Lanzino naplno – nielen v zmysle novej dramaturgie diela, ale aj zmenenej idey deja. Viedenský Ambleto nie je ani jedinou notou politickým divadlom, neriešia sa tu sprisahania či boj o moc. Je to krutá rodinná dráma, aká sa môže udiať kdekoľvek, kedykoľvek a komukoľvek. Starý Hamlet neumrel jedom z rúk brata Claudia – ako prezrádza krátka scénická reminescencia, bol to ťažko chorý muž (možno onkologický pacient?), o ktorého sa manželka a brat obetavo starali. Senzibilný mladý Hamlet sa teda nemstí za jeho vraždu, o rozum prichádza v dôsledku posttraumatického šoku spôsobeného stratou otca a matkinho rýchleho sobáša. Ani Gertrude nie je žiadnou intrigánkou a spoluvinníčkou manželovej smrti, ale ženou, ktorá sa do švagra zaľúbila v tej najnevhodnejšej chvíli. Rozklad Hamletovej osobnosti je postupný, no neodvratný. Nezabráni mu ani milovaná Ophelia – dynamická mladá žena, temperamentne bojujúca so snúbencovou stupňujúcou sa melanchóliou a statočne odolávajúcou jeho čoraz príkrejším a agresívnejším výkyvom nálad. 

Hamletova psychická skaza spôsobí deštrukciu dvoch rodín a vyústi do viacnásobnej tragédie. Na pohreb Opheliinho otca Polonia, ktorého Hamlet zabil v zúrivej hádke po tom, čo znásilnil Opheliu, prichádza titulný hrdina zašpinený od krvi, so šialeným výrazom v očiach a sekerou v ruke. Zvyšok inscenácie je hororovou naháňačkou, pri ktorej točiaca sa scéna odhaľuje ďalšie a ďalšie mŕtvoly. Napokon sú mŕtvi takmer všetci: Opheliin brat Laertes, strýko Claudius, členovia a členky smútočného zhromaždenia. S Opheliou sa Hamlet stretáva v spálni – tam, kde sa toľko rozprávali a milovali, tam, kde v nej násilným skutkom zhasol nádej na spoločný život. „Poď! Pozri na môj žiaľ, moja duša mi už nepatrí,“ spieva Ophelia. Hamlet púšťa sekeru a ako dieťa padá do jej čičíkavého náručia, v ktorom sa končí jeho besnenie i trápenie: Ophelia ho bez afektu, priam nežne, prepichne nožom a ďalej hojdá jeho bezduché telo. 

Lanzinovej inscenáciu pointoval rovnaký šokujúci obraz, aký ju otvoril. Vo vysvietenom výseku vertikálne členenej scény, vo vani plnej krvi ležala Ophelia, kruh príbehu sa uzavrel. No ešte nie úplne. S poslednými taktmi sa do kúpeľne vtackala po druhýkrát ovdovená Gertrude s prebitou hlavou a pripojila sa k Opheliinmu hynúcemu spevu. Ticho, tma. 

Inscenácie Theater an der Wien zvyknú bývať výnimočné nielen z hľadiska dramaturgie, ale aj hudobno-divadelnej realizácie. Ambleto nebol výnimkou. Súbor La Lira di Orfeo pod vedením koncertnej majsterky Elisy Citteriovej spojil vo svojej interpretácii technickú bravúru s bohatou výrazovosťou i strhujúcim muzikantským „drajvom“ a sexteto spevákov popri virtuóznych požiadavkách naplnilo aj nároky Lanzinovej koncepcie, nekompromisne počítajúcej s činohernými dispozíciami predstaviteľov psychologicky štruktúrovaných postáv. 

Hoci kontratenorista Raffaele Pe nemá problém ani s koloratúrami, najsilnejšou zbraňou muzikálneho umelca nie je ekvilibristická virtuozita, ale zmyselne sfarbená altová poloha a výrazové bohatstvo. To mu umožnilo nielen herecky, ale aj vokálne uveriteľne vymodelovať rúcajúcu sa Hamletovu osobnosť. S jeho tmavšie sfarbeným materiálom aj tragickým profilom postavy vhodne kontrastoval laserovo jasný kontratenor Maayana Lichta – vtipného, pohybovo nesmierne disponovaného Laerta (poznáme ho ako titulného predstaviteľa Čekovskej Orlanda). Vokálne menej zaujali trošku ťažkopádny basista Miklós Sebestyén (Claudius) a široko spievajúci barytonista Nikolay Borchev (Polonius). Naopak, ozdobou naštudovania boli obe dámy – herecky plastická, vokálne štýlová, žiarivým a zároveň mäkko ohybným sopránom obdarená Erika Baikoff (fyzicky mimoriadne príťažlivá Ophelia) a Ana Maria Labin, spievajúca Getrude s chvíľami až elektrizujúcim dramatickým nábojom.

Vzhľadom na exkluzivitu projektu nepredpokladám, že by sa Gaspariniho Ambleto zaradil bok po boku najznámejšej hamletovskej opere od Ambroisa Thomasa. Nepodarilo sa to ani (podľa môjho názoru veľmi cennej) verzii Franca Faccia skomponovanej v r. 1865, ktorú oživil festival v Bregenzi (2017), ani súčasnej kompozícii Anna Schreiera, ktorú vo svetovej premiére uviedol práve Theater an der Wien (2016). Všetky operné podoby však dokazujú, že Hamlet je látkou vyslovene opernou – či už sa zhmotní v podobe romantickej drámy alebo modernej opernej psychoanalýzy.    

Francesco Gasparini

Ambleto

Hudobné naštudovanie: Raffaele Pe

Koncertná majsterka: Elisa Citterio

Scéna: Martin Hickmann

Kostýmy: Vanessa Rust

Svetlo: Anselm Fischer

Zvuková réžia: Rupert Derschmidt

Dramaturgia: Christian Schröder

Réžia: Ilaria Lanzino

Hamlet: Raffaele Pe

Claudius: Miklós Sebastyén

Gertrude: Ana Maria Labin

Ophelia: Erika Baikoff

Polonius: Nikolay Borchev

Laertes: Maayan Licht

Súbor La lira di Orfeo

Viedeň

Theater an der Wien

6. 5. 2025 (premiéra)

17. 5. 2025 (recenzovaná repríza)

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)