Dokáže komplexná hudba znieť prístupne?

Album LIMBO ukrajinskej speváčky, dirigentky a performerky VIKTORIIE VITRENKO patrí jednoznačne medzi moje „best of 2025“. Vyrastá z myšlienky prezentovať súčasnú komponovanú hudbu podobne, ako to robia v oblasti pop music Elton John, Lady Gaga či Tom Odell – interpretka sa sama sprevádza na klavíri, je solitérkou na pódiu.

Nenechajte sa zmiasť – LIMBO prináša silné a  krásne skladby v excelentnej interpretácii. Navyše, ide o diela, ktoré reflektujú závažné a aktuálne témy. Umenie tu neostáva len estetickým dekorom na chvíle oddychu, ale zlieva sa s našou realitou, stáva sa jej zrkadlom, liekom proti osamelosti a nositeľom súcitu. S Viktoriiou sme sa rozprávali o úlohe umenia v časoch krízy, o emocionálnych a fyzických výzvach spojených s vystupovaním v  extrémnych podmienkach aj o zložitých etických otázkach kultúrneho vyjadrenia v tieni vojny.

Tvoj najnovší album prináša nahrávky výrazných a silne emotívnych skladieb. Je venovaný flautistke a aktivistke Marii Kalesnikavovej, ktorá pred pár rokmi priniesla iskru nádeje do bieloruského autoritárskeho režimu. Dnes si za to odpykáva nespravodlivý, politicky motivovaný trest vo väzení. Čo bolo hlavným impulzom na vznik albumu a aké myšlienky sa doň premietli?

LIMBO vzniklo počas pandémie v roku 2021, keď som počas lockdownu sedela vo svojej izbe v Nemecku a nemohla som ani spievať, ani hrať na klavíri. Susedia búchali na stenu vždy, keď som začala. Bola to depresívna situácia, ktorá na mňa vytvárala veľký psychologický tlak. Keď je hudba – spev a hra – tvojím životom a niekto ti ju zrazu vezme, cítiš sa uväznený medzi vlastnými stenami. Tento pocit fyzického uväznenia som si premietla do situácie Marie Kalesnikavovej, ktorá už vtedy sedela vo väzení v Minsku a čelila vykonštruovanému vyšetrovaniu. Mojou ambíciou bolo preniesť tento stav medzi do hudby: si živý, ale nežiješ svoj život; smieš existovať, ale nesmieš napĺňať ani svoje potreby, ani slobodu. Tretím impulzom pre projekt bola otázka, ktorá už vtedy visela vo vzduchu – či Rusko napadne Ukrajinu. Práve tento medzistav, neistota a liminálne priestory ma priviedli k presvedčeniu, že nastal čas tento projekt rozvinúť.

Ako sa pôvodná myšlienka pretavila do konkrétnej podoby projektu?

Nápad som predstavila Christine Fischerovej z  festivalu súčasnej hudby Eclat v Stuttgarte. Aj ona poznala Mariu, spolupracovala s ňou ešte pred jej prezidentskou kampaňou v Bielorusku. Pre tento festival sme spoločne rozpracovali celý koncept ako javiskové predstavenie. Od začiatku som však vedela, že samotná hudba je natoľko silná, že ju možno uvádzať aj koncertne, bez scénického rámca. Podľa môjho názoru ide v rámci súčasnej hudobnej scény o veľmi unikátny formát.

Projekt pracuje s veľmi náročnými témami. Ako sa dajú také hlboké a bolestivé emócie preniesť do hudby bez toho, aby stratili svoju silu? 

Kľúčovou otázkou, ktorú som si kládla, bolo, ako na javisku sprostredkovať tento medzistav, túto úplnú osamelosť a totálnu izoláciu. A  z  toho vyplynulo, že musím byť jedinou interpretkou. Nápad, že budem spievať a zároveň sa sprevádzať na klavíri, prišiel okamžite. Ako dirigentka na to mám technické zázemie. A potom prišla ďalšia otázka: ako prezentovať súčasnú hudbu inak? Dokáže komplexná hudba znieť prístupnejšie? Takto sa zrodil formát „singer-songwriter“ v prostredí súčasnej hudby.

Výber skladateľov bol, prirodzene, zásadným rozhodnutím. Ako si k tejto úlohe pristupovala?

Ako prvú som oslovila Allu Zagaykevychovú, s  ktorou som už spolupracovala, a chcela som objednať nové dielo, reflektujúce otázku ruskej invázie. Páčil sa mi jej nápad použiť básne mladej doneckej poetky Iye Kivovej, ktorá od roku 2014 žije vo svojom osobnom limbe. (Na jar 2014, po anexii Krymu Ruskom, vypukli v Doneckej a  Luhanskej oblasti proruské ozbrojené povstania, pozn. red.)

Ďalej som pozvala poľskú skladateľku Agatu Zubelovú, ktorá je tiež speváčkou – vedela som, že vytvorí krásne vokálne línie, kľúčové pre piesňový projekt. Následne som sa obrátila na priateľa Maxima Shalygina, autora nádherného vokálneho cyklu Songs of Holy Fools, ktorý nikdy predtým nezaznel v pôvodnej podobe pre speváčku a klavír. Jeho premiéra je súčasťou  projektu.

Ďalším bol nemecký skladateľ Sven-Ingo Koch, ktorého piesne na básne Jana Wagnera som si okamžite zamilovala. Poslednou skladateľkou bola Ying Wang – návrh Christine Fischerovej. Nechcela som sedieť stále za klavírom a potrebovala som niekoho, kto by napísal viac performatívne dielo. Ying, ktorej otca odsúdili na 14 rokov v čínskom pracovnom tábore za kultúrny odpor, do projektu vniesla práve tento rozmer.

Ste s Mariou Kalesnikavovou v kontakte? Umožňuje to bieloruský režim?

Nie. Viem, že moju korešpondenciu nikdy nedostala. Režim tvrdí, že nechce nikoho vidieť, čo je, samozrejme, nezmysel. Len nedávno mohol jej otec konečne prísť na návštevu. Rok a pol bola úplne izolovaná a nikto ani nevedel, či je vôbec nažive. Nie sme teda v kontakte, keďže nesmie prijímať žiadne správy.

Liminalita, ústredná téma LIMBA, predstavuje fenomén osobného, kultúrneho či estetického prechodu. Pomohla ti práca s touto témou nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s traumou vojny?

Vnímam to ako svoju povinnosť a zároveň zmysel umeleckej práce – vytvoriť priestor, v ktorom je možné otvorene a autenticky vyjadriť seba samého. Či už ide o traumu, výkrik, odpor alebo obyčajnú reakciu na realitu. Nemyslím si, že mi to doslova pomáha vyliečiť všetky rany, ale rozhodne to pomáha spracovať veľmi ťažkú situáciu. A to nehovorím len o Ukrajine – stav úzkosti v podstate neustále trvá od leta 2020.

Keď sa pri spievaní sama sprevádzaš na klavíri, mení to tvoje vnímanie hudobného času alebo zosilňuje emócie prežívané na pódiu?

Veľa som premýšľala o tom, ako budem cítiť izoláciu, prázdnotu a zraniteľnosť. Program je práve o  tom – o dovolení si zlyhať na javisku, kde som úplne sama. To považujem za najvyššiu pravdu, ktorú môžem ako umelkyňa niekomu odovzdať. Najmä v kontraste s klasickou hudbou, kde musí byť všetko dokonalé.

Pýtala som sa samej seba: ako máme reagovať, ak vo vnútri zomierame, kričíme alebo sa rozpadáme? V takých chvíľach nie je možné reagovať dokonalými zvukmi. Je pre mňa dôležité túto zraniteľnosť ukazovať – program trvá viac ako hodinu a som tam len ja, spievam, hrám na klavíri, niekedy používam extrémne vokálne techniky či kvázi folklórne výkriky z  Ukrajiny. Z emocionálnej stránky je to veľmi náročné, udržať si rovnakú intenzitu nie je jednoduché.

Hlas je ako nástroj najpravdivejším odrazom emócií. Nehovorím, že vždy zlyhávam, ale neustále sa pohybujem na tenkej hranici. Keď som album nahrávala, na piaty deň som sa skutočne zrútila. Myslela som si, že už nedokážem pokračovať. Nahrávala som na Ukrajine, neďaleko Kyjeva, a denne som prechádzala cez Irpiň a Buču. Videla som zhrdzavené autá, zničené domy, prázdnotu a izoláciu – a  uvedomila som si, že presne toto musím preniesť aj do nahrávky. Ak zlyhám alebo sa zrúti môj hlas, chcem, aby to bolo počuť.

Pred pár rokmi sme si len sťažka vedeli predstaviť, že naše základné istoty budú až takto „nahlodávané“. Všímam si, že napriek súčasnej situácii sa mladí ľudia od politickej reality často dištancujú. Akoby dúfali, že problémy jednoducho pominú, ak si ich nebudú všímať. Akú úlohu zohráva dnes umenie v politickom priestore a  ako vnímaš umelcov, ktorí si tieto témy nevšímajú? 

Táto otázka sa netýka len mladšej generácie – vidím to aj medzi ľuďmi v mojom veku. Mnohí nemeckí umelci sa venujú iným témam, akými sú rodová rovnosť, práva LGBTQ+ či rôzne aspekty demokracie – čo sú, samozrejme, dôležité témy, ktoré netreba podceňovať. A každý má právo mlčať.

Ak sa však s niektorými problémami stretnete osobne a cítite potrebu vyjadriť svoj nesúhlas či postoj, umenie je na to správnym médiom a priestorom. Stále verím, že umenie vytvára bezpečné prostredie – aj keď ním verejne vyjadrujete svoj politický názor. Práve tento priestor je podľa mňa príležitosťou a do istej miery aj povinnosťou – ak to človek cíti –, priblížiť tieto témy ľuďom, ktorých by sa inak nedotkli.

Jednou z častých reakcií na agresiu proti Ukrajine je vyraďovanie ruskej hudby z  repertoárov a programov. Ako sa pozeráš na snahy o „ban“ ruskej kultúry?

Je to veľmi ťažká a bolestivá otázka. Ako Ukrajinka podporujem úplný zákaz ruskej hudby a umenia – jednoducho preto, že vylúčenie týchto diel z medzinárodných programov môže vytvoriť priestor pre ukrajinskú kultúru alebo pre kultúry, ktoré západní dramaturgovia dlhodobo ignorovali. Táto príležitosť prezentovať ukrajinskú kultúru pre mňa znamená ešte viac než samotný zákaz. Umožňuje väčšie povedomie o našom kultúrnom dedičstve, viac spoluprác pre ukrajinských umelcov a vyššiu viditeľnosť našej tvorby. Pevne verím, že pravidelná integrácia ukrajinských diel do bežného repertoáru – nielen ako „exotických“ doplnkov – zabezpečí ich prítomnosť aj po skončení vojny.

Na druhej strane, žijem v Nemecku už trinásť rokov a mám priateľov, ktorí odišli z Ruska dávno z  politických dôvodov. Podporujú Ukrajinu, pomáhajú utečencom a chápu historické súvislosti. Je ťažké sa od nich odvrátiť len preto, že sa nezriekli občianstva.

Nedávno som sledovala diskusiu medzi riaditeľom Ukrajinského inštitútu a známym ukrajinským autorom o zákaze ruskej kultúry. Odznelo mnoho argumentov, no napokon sa zdá, že úplne zakázať ruskú kultúru – aj dočasne – nie je reálne. Preto je potrebná zmena prístupu. V tomto kontexte je mojím cieľom vytvárať väčšiu viditeľnosť pre ukrajinských hudobníkov a skladateľov, najmä ženské autorky, a  podporovať ukrajinskú tvorbu najlepším možným spôsobom.   

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)