Divadlo moci a vrstiev času
Medzi leskom barokového divadla a pohľadom súčasnosti sa v Bayreuthe rozohral dialóg napätí. Bayreuth Baroque Opera Festival (4. 9. – 14. 9.) priniesol tohto roku Cavalliho operu Pompeo Magno, koncert Terra Mater a vokálny večer Julie Lezhnevovej a Franca Fagioliho ako tri podoby súčasného čítania barokového hudobného divadla.
Keď si v r. 1748 markgrófka Wilhelmine nechala postaviť svoje operné divadlo, išlo o kultúrno-politické gesto: Bayreuth sa mal zaradiť do európskej siete hudobných centier, v ktorých sa spájali moc, reprezentácia a umelecké vízie. O takmer tri storočia neskôr sa Markgräfliches Opernhaus Bayreuth neprezentuje iba ako nádherne zreštaurované miesto zapísané v zozname UNESCO, ale aj ako scéna festivalu, ktorý znovu prehodnocuje ideu barokového divadla. Bayreuth Baroque Opera Festival 2025 jasne ukázal, že historická interpretačná prax nie je múzejným samoúčelom, ale priestorom, v ktorom spolu zápasia zvuk, telo a súčasný pohľad.
Tento programový rámec sa premietol hneď do otváracej premiéry. Uvedením opery Pompeo Magno od Francesca Cavalliho sa intendant Max Emanuel Cenčić opäť pustil do oživovania repertoárových tieňov. Dielo z r. 1665, ktoré v bežnom opernom obehu prakticky nefiguruje, si vyžaduje nielen muzikologickú erudíciu, ale aj jasný umelecký postoj. Bayreuthská inscenácia sa pokúsila nájsť rovnováhu medzi historizujúcim gestom a súčasnou javiskovou citlivosťou.
Scéna Helmuta Stürmera sa rozvinula ako palácová architektúra s benátskymi odkazmi: oblúkové fasády, teplé farby, okrídlený lev sv. Marka ako heraldické centrum. Kostýmy Coriny Grămoșteanuovej citovali dvornú eleganciu s jemnou iróniou: brokáty, drapérie, štylizované brnenia. Samotné barokové divadlo sa stalo spoluúčinkujúcim: využitie proscénia, proscéniových lóží a flexibilných portálových otvorov prepojilo architektúru markgrófkinho operného domu s inscenačnou poetikou.
Cenčićova réžia sa vyhla lacným aktualizáciám. Vznikla hybridná podoba – medzi opulentným obrazovým tableau a pohyblivým vedením postáv. V spleti postáv a intríg – Pompeo, Mitridate, Servilio, Sesto, Giulia – nedominuje psychologická introspekcia, ale kontrastné konštelácie moci, vášne a zrady. Tam, kde iní režiséri siahajú po aktualizačných politických gestách, Cenčić dôveruje vlastnej teatrálnej sile diela.
Hudobné naštudovanie v rukách Leonarda García-Alarcóna a Cappelly Mediterranea bolo presné a energické. Dirigentov prístup bol rytmicky pružný, harmonicky čitateľný a bohatý na farebné nuansy. Zobcové flauty, trombóny, sláčiky a perkusie vytvárali jemnú textúru, ktorá vokálne línie podopierala a dýchala s nimi. Ritornely nepôsobili ako vyplnenie priestoru medzi áriami, ale ako dramatické kĺby.
V centre vokálneho ansámblu stál Cenčić ako Pompeo – vládca, ktorý nevsádza na heroickú pózu, ale na chladnú mocenskú autoritu. Jeho hlas niesol eleganciu frázovania, hoci už nie tú žiarivosť z minulosti. O to silnejšie vystúpila jeho interpretačná skúsenosť. Nicolò Balducci ako Sesto zaujal nielen lyrickou svietivosťou a pohyblivou agogikou, ale aj elegantne pružným držaním tela podľa katalógu barokových afektov, Mariana Flores ako Issicratea priniesla teplý, pevne vedený soprán, ktorý najviac zažiaril v lamentačných pasážach.
Vynikla aj súhra vedľajších postáv: Alois Mühlbacher (Amore/Farnace) s jasným timbrom a hravou iróniou, Valerio Contaldo (Mitridate) so štýlovou čistotou, Sophie Junker a Valer Sabadus s jemnou eleganciou a presnosťou.
Inscenácia však občas nedokázala udržať rovnováhu medzi vizuálnou nádherou a vnútorným napätím. Niektoré konfliktné situácie vyzneli na pozadí scénickej výpravnosti plocho. Scénický jazyk bol silný v priestorovej kompozícii, menej v dramatickej kondenzácii. Napriek tomu išlo o presvedčivé znovuzrodenie diela, ktoré potvrdilo, že baroková opera nemusí byť múzejným exponátom.
V úplne inom tóne sa niesol koncert Terra Mater – Nature in Music. Christina Pluhar a jej súbor L’Arpeggiata preskúmali spojenie obrazov prírody, afektovej poetiky a súčasných reflexií – koncept, ktorý bol esteticky príťažlivý, no dramaturgicky nie bez trhlín. Program spájal barokové árie a inštrumentálne skladby s modernými presahmi a priniesol speváčku s výnimočným hlasovým rozsahom: švédsku mezzosopranistku Malenu Ernmanovú.
Pluharová opäť potvrdila, že historické nástroje nemusia znieť len nostalgicky. Výsledkom bola jasná artikulácia, teplé farby a priezračná štruktúra. Ernmanová ukázala vokálnu pružnosť: jemne sa niesla v Orlandiniho Muore del cigno, zatiaľ čo v Händlovej Crude furie degli orridi abissi siahla po dramatických hraniciach. Prechod medzi lamentom a virtuozitou pôsobil prirodzene a presvedčivo.
Kriticky však treba podotknúť, že programový rámec – téma prírody a ľudskej zodpovednosti – bol načrtnutý len povrchne. Aj moderné prídavky (Let čmeliaka Rimského-Korsakova, Nature Boy edena ahbeza) pôsobili štýlovo nejednoznačne: pre niekoho most, pre iných narušenie celku. No hudobné jadro koncertu malo silu samo osebe: precízne, dychajúce, bez pózy.
Skutočným vokálnym magnetom festivalu bol spoločný večer Julie Lezhnevovej a Franca Fagioliho s Orchestre de l’Opéra Royal de Versailles pod taktovkou Stefana Plewniaka. To, čo v podobných galavečeroch často skĺzne do exhibície orientovanej na efekt, sa tu premenilo na sústredený dialóg dvoch výnimočných hlasov.
Lezhneva ohúrila krištáľovou čistotou tónu, bezchybnou intonáciou a závratnou technickou istotou. Fagioli zas priniesol svoj teplý, oblý timbre a dramatickú intenzitu. Repertoár (duetá a árie od Händla, Porporu a Cavalliho) bol zostavený tak, aby sa ich hlasy vzájomne dopĺňali, nie konfrontovali. Výsledkom bola rovnováha medzi intimitou a brilantnosťou, medzi speváckou disciplínou a emóciou.
Plewniakovo vedenie orchestra bolo decentné, citlivé a pružné. Duetá žiarili priezračnosťou, sóla mali charakter a jasnú formu. Žiadna akrobacia pre efekt, ale vokálne partnerstvo. Publikum dostalo ukážku festivalovej filozofie: technická brilancia v službe hudby, nie na jej úkor.
V širšom kontexte ukázal tohtoročný festival jasný profil: Bayreuth Baroque stavia na precíznej dramaturgii a odvahe siahnuť po raritách. To v sebe samozrejme nesie i riziká – nie každá inscenácia ustojí rovnováhu medzi formou a obsahom – no práve v tom spočíva sila festivalu.
Pompeo Magno bol jasným statementom: teatrálna, virtuózna, miestami prehustená inscenácia. Terra Mater skúmala napätie medzi barokovou zvukovou poéziou a súčasným diskurzom – nie bez trenia, no s jasným hudobným rukopisom. Večer Lezhneva – Fagioli zosobnil vokálnu excelentnosť bez efektnej exhibície.
Bayreuth tak zostáva aj na poli historicky poučenej divadelnej a hudobnej interpretácie miestom, kde baroková opera nie je štýlovou spomienkou, ale živou estetickou praxou. Medzi výpravnosťou a presnosťou, historickou pedantnosťou a divadelnou zmyslovosťou vznikajú priestory, ktoré provokujú a podnecujú diskusiu. Práve tento produktívny rozpor dáva festivalu jeho osobitú identitu.
Francesco Cavalli
Pompeo Magno
Hudobné naštudovanie a čembalo: Leonardo García-Alarcón
Réžia: Max Emanuel Cenčić
Scéna: Helmut Stürmer
Kostýmy: Corina Grămoșteanu
Dramaturgia: Max Emanuel Cenčić, Fabián Schofrin
Pompeo Magno: Max Emanuel Cenčić
Issicratea: Mariana Flores
Mitridate: Valerio Contaldo
Amore/Farnace: Alois Mühlbacher
Sesto: Nicolò Balducci
Giulia: Sophie Junker
Servilio: Valer Sabadus
Cappella Mediterranea
4. 9. 2025 (premiéra)
12. 9. 2025 (recenzovaná repríza)
Christina Pluhar
& Malena Ernman
Terra Mater
Natur in der Musik
L'Arpeggiata
7. 9. 2025
Julia Lezhneva
& Franco Fagioli
Duetti ed Arie
Dirigent: Stefan Plewniak
Orchestre de l'Opéra Royal de Versailles
10. 9. 2025
Bayreuth
Bayreuth Baroque Opera Festival
Markgrófsky operný dom
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)