Divadlo moci a vrstiev času

Medzi leskom barokového divadla a pohľadom súčasnosti sa v Bayreuthe rozohral dialóg napätí. Bayreuth Baroque Opera Festival (4. 9. – 14. 9.) priniesol tohto roku Cavalliho operu Pompeo Magno, koncert Terra Mater a vokálny večer Julie Lezhnevovej a Franca Fagioliho ako tri podoby súčasného čítania barokového hudobného divadla.

Keď si v r. 1748 markgrófka Wilhelmine nechala postaviť svoje operné divadlo, išlo o kultúrno-politické gesto: Bayreuth sa mal zaradiť do európskej siete hudobných centier, v ktorých sa spájali moc, reprezentácia a umelecké vízie. O takmer tri storočia neskôr sa Markgräfliches Opernhaus Bayreuth neprezentuje iba ako nádherne zreštaurované miesto zapísané v zozname UNESCO, ale aj ako scéna festivalu, ktorý znovu prehodnocuje ideu barokového divadla. Bayreuth Baroque Opera Festival 2025 jasne ukázal, že historická interpretačná prax nie je múzejným samoúčelom, ale priestorom, v  ktorom spolu zápasia zvuk, telo a súčasný pohľad.

Tento programový rámec sa premietol hneď do otváracej premiéry. Uvedením opery Pompeo Magno od Francesca Cavalliho sa intendant Max Emanuel Cenčić opäť pustil do oživovania repertoárových tieňov. Dielo z r. 1665, ktoré v bežnom opernom obehu prakticky nefiguruje, si vyžaduje nielen muzikologickú erudíciu, ale aj jasný umelecký postoj. Bayreuthská inscenácia sa pokúsila nájsť rovnováhu medzi historizujúcim gestom a súčasnou javiskovou citlivosťou.

Scéna Helmuta Stürmera sa rozvinula ako palácová architektúra s  benátskymi odkazmi: oblúkové fasády, teplé farby, okrídlený lev sv.  Marka ako heraldické centrum. Kostýmy Coriny Grămoșteanuovej citovali dvornú eleganciu s jemnou iróniou: brokáty, drapérie, štylizované brnenia. Samotné barokové divadlo sa stalo spoluúčinkujúcim: využitie proscénia, proscéniových lóží a flexibilných portálových otvorov prepojilo architektúru markgrófkinho operného domu s  inscenačnou poetikou.

Cenčićova réžia sa vyhla lacným aktualizáciám. Vznikla hybridná podoba – medzi opulentným obrazovým tableau a  pohyblivým vedením postáv. V spleti postáv a intríg – Pompeo, Mitridate, Servilio, Sesto, Giulia – nedominuje psychologická introspekcia, ale kontrastné konštelácie moci, vášne a zrady. Tam, kde iní režiséri siahajú po aktualizačných politických gestách, Cenčić dôveruje vlastnej teatrálnej sile diela.

Hudobné naštudovanie v rukách Leonarda García-Alarcóna a  Cappelly Mediterranea bolo presné a energické. Dirigentov prístup bol rytmicky pružný, harmonicky čitateľný a bohatý na farebné nuansy. Zobcové flauty, trombóny, sláčiky a perkusie vytvárali jemnú textúru, ktorá vokálne línie podopierala a dýchala s nimi. Ritornely nepôsobili ako vyplnenie priestoru medzi áriami, ale ako dramatické kĺby.

V centre vokálneho ansámblu stál Cenčić ako Pompeo – vládca, ktorý nevsádza na heroickú pózu, ale na chladnú mocenskú autoritu. Jeho hlas niesol eleganciu frázovania, hoci už nie tú žiarivosť z minulosti. O to silnejšie vystúpila jeho interpretačná skúsenosť. Nicolò Balducci ako Sesto zaujal nielen lyrickou svietivosťou a pohyblivou agogikou, ale aj elegantne pružným držaním tela podľa katalógu barokových afektov, Mariana Flores ako Issicratea priniesla teplý, pevne vedený soprán, ktorý najviac zažiaril v lamentačných pasážach.

Vynikla aj súhra vedľajších postáv: Alois Mühlbacher (Amore/Farnace) s jasným timbrom a hravou iróniou, Valerio Contaldo (Mitridate) so štýlovou čistotou, Sophie Junker a Valer Sabadus s  jemnou eleganciou a presnosťou.

Inscenácia však občas nedokázala udržať rovnováhu medzi vizuálnou nádherou a vnútorným napätím. Niektoré konfliktné situácie  vyzneli na pozadí scénickej výpravnosti plocho. Scénický jazyk bol silný v  priestorovej kompozícii, menej v dramatickej kondenzácii. Napriek tomu išlo o  presvedčivé znovuzrodenie diela, ktoré potvrdilo, že baroková opera nemusí byť múzejným exponátom.

V úplne inom tóne sa niesol koncert Terra Mater – Nature in Music. Christina Pluhar a jej súbor L’Arpeggiata preskúmali spojenie obrazov prírody, afektovej poetiky a súčasných reflexií – koncept, ktorý bol esteticky príťažlivý, no dramaturgicky nie bez trhlín. Program spájal barokové árie a inštrumentálne skladby s modernými presahmi a  priniesol speváčku s výnimočným hlasovým rozsahom: švédsku mezzosopranistku Malenu Ernmanovú.

Pluharová opäť potvrdila, že historické nástroje nemusia znieť len nostalgicky. Výsledkom bola jasná artikulácia, teplé farby a priezračná štruktúra. Ernmanová ukázala vokálnu pružnosť: jemne sa niesla v  Orlandiniho Muore del cigno, zatiaľ čo v Händlovej Crude furie degli orridi abissi siahla po dramatických hraniciach. Prechod medzi lamentom a virtuozitou pôsobil prirodzene a presvedčivo.

Kriticky však treba podotknúť, že programový rámec – téma prírody a ľudskej zodpovednosti – bol načrtnutý len povrchne. Aj moderné prídavky (Let čmeliaka Rimského-Korsakova, Nature Boy edena ahbeza) pôsobili štýlovo nejednoznačne: pre niekoho most, pre iných narušenie celku. No hudobné jadro koncertu malo silu samo osebe: precízne, dychajúce, bez pózy.

Skutočným vokálnym magnetom festivalu bol spoločný večer Julie Lezhnevovej a Franca Fagioliho s Orchestre de l’Opéra Royal de Versailles pod taktovkou Stefana Plewniaka. To, čo v podobných galavečeroch často skĺzne do exhibície orientovanej na efekt, sa tu premenilo na sústredený dialóg dvoch výnimočných hlasov.

Lezhneva ohúrila krištáľovou čistotou tónu, bezchybnou intonáciou a závratnou technickou istotou. Fagioli zas priniesol svoj teplý, oblý timbre a dramatickú intenzitu. Repertoár (duetá a árie od Händla, Porporu a Cavalliho) bol zostavený tak, aby sa ich hlasy vzájomne dopĺňali, nie konfrontovali. Výsledkom bola rovnováha medzi intimitou a brilantnosťou, medzi speváckou disciplínou a emóciou.

Plewniakovo vedenie orchestra bolo decentné, citlivé a pružné. Duetá žiarili priezračnosťou, sóla mali charakter a jasnú formu. Žiadna akrobacia pre efekt, ale vokálne partnerstvo. Publikum dostalo ukážku festivalovej filozofie: technická brilancia v službe hudby, nie na jej úkor.

V širšom kontexte ukázal tohtoročný festival jasný profil: Bayreuth Baroque stavia na precíznej dramaturgii a odvahe siahnuť po raritách. To v sebe samozrejme nesie i riziká – nie každá inscenácia ustojí rovnováhu medzi formou a obsahom – no práve v tom spočíva sila festivalu.

Pompeo Magno bol jasným statementom: teatrálna, virtuózna, miestami prehustená inscenácia. Terra Mater skúmala napätie medzi barokovou zvukovou poéziou a súčasným diskurzom – nie bez trenia, no s jasným hudobným rukopisom. Večer Lezhneva – Fagioli zosobnil vokálnu excelentnosť bez efektnej exhibície.

Bayreuth tak zostáva aj na poli historicky poučenej divadelnej a hudobnej interpretácie miestom, kde baroková opera nie je štýlovou spomienkou, ale živou estetickou praxou. Medzi výpravnosťou a presnosťou, historickou pedantnosťou a divadelnou zmyslovosťou vznikajú priestory, ktoré provokujú a podnecujú diskusiu. Práve tento produktívny rozpor dáva festivalu jeho osobitú identitu.

Francesco Cavalli

Pompeo Magno

Hudobné naštudovanie a čembalo: Leonardo García-Alarcón

Réžia: Max Emanuel Cenčić

Scéna: Helmut Stürmer

Kostýmy: Corina Grămoșteanu

Dramaturgia: Max Emanuel Cenčić, Fabián Schofrin

Pompeo Magno: Max Emanuel Cenčić

Issicratea: Mariana Flores

Mitridate: Valerio Contaldo

Amore/Farnace: Alois Mühlbacher

Sesto: Nicolò Balducci

Giulia: Sophie Junker

Servilio: Valer Sabadus

Cappella Mediterranea

4. 9. 2025 (premiéra)

12. 9. 2025 (recenzovaná repríza)

Christina Pluhar
& Malena Ernman

Terra Mater 

Natur in der Musik 

L'Arpeggiata

7. 9. 2025

Julia Lezhneva
& Franco Fagioli

Duetti ed Arie 

Dirigent: Stefan Plewniak

Orchestre de l'Opéra Royal de Versailles

10. 9. 2025

Bayreuth

Bayreuth Baroque Opera Festival

Markgrófsky operný dom 

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)