Daubnerovej polemická Bystrouška

Nie každá opera ponúka také spektrum inscenačných možností ako Janáčkove Príhody líšky Bystroušky. Ukazuje divákom kolotoč života prírody, zvierat a ľudí s večným obnovovaním generácií. Režisérka Sláva Daubnerová ju pochopila skôr ako možnosť vysporiadať sa s aktuálnymi problémami dneška, čím jej dodala polemickú podobu.

Líška Bystrouška sa často jednostranne chápala ako detská rozprávka. (V Česku sa jej rozbory objavujú vo viacerých výchovno-pedagogických aktivitách detí.) V opere SND je jej najnovšia inscenácia „rozprávkou“ pre dospelých. Kým Těsnohlídkov časopisecky vyrozprávaný príbeh o Bystrouške je prevažne zábavný, Leoš Janáček do neho vniesol aj filozofický rozmer, ktorý režisérka bratislavskej inscenácie posunula k výpovedi o problémoch dnešnej spoločnosti. Nemám však na mysli ani tak aktuálnu konkrétnu situáciu plnú polemík o podstate kultúry, slobody a morálky, k čomu by mohlo zvádzať nie najšťastnejšie vystúpenie režisérky a protagonistiek inscenácie pred premiérovou oponou, pripomínajúc Delacroixov slávny obraz Sloboda vedie ľud. Daubnerovej režijný výklad odkazuje skôr na širšie súvislosti vývoja ľudského bytia plného rozporov.

Neviem, ako diváci pochopili situáciu, v ktorej sa pomocou optických zariadení siluety zničených stromov odrážali aj do priestorov hľadiska, ale podľa mňa práve týmto nápadom chcela režisérka vtiahnuť diváka do hry a ukázať, že inscenácia je i o ňom. Publiku nastavila zrkadlo aj tým, že v rukách líšok sa objavili čriepky zrkadla, v ktorých obdivovali svoju krásu – dnes jeden z hlavných atribútov ženskej prestíže. Pravda, muži toho počas predstavenia schytali oveľa viac...

Ideový zámer inscenátorov však oslabil základné posolstvo diela, o ktorom kedysi Ladislav Čavojský napísal, že je „o kolobehu života v prírode a jeho obnovovaní vďaka sile lásky.“ Epizódy zo života ľudí a im v mnohom podobných zvierat dali réžii šancu pertraktovať ako problémy túžbu po slobode, činorodosť, stádovitosť, brutalitu, týranie väzňov, klebetnosť, nedostatok empatie, pudovosť konania až po hľadanie zmyslu nášho bytia. Tento kritický rozmer v diele latentne prítomný, no nie dominantný, bol režisérke oveľa bližší než rozjímanie starcov nad stratenou mladosťou, životom a láskou, takže potom ich scény v hostinci vyzneli matnejšie.Ešte v jednom sa Daubnerová a jej tím odlíšili od Janáčka. Obnovovaný cyklus života v ľuďoch a zvieratách je len variantom obnovovania prírody ako takej. Tá (symbolizovaná lesom) vo svojej pestrosti bola starnúcemu skladateľovi tešiteľkou jeho bôľov a podľa niektorých je v Janáčkovom poňatí dokonca vrcholom tvorstva. Inscenačnému zámeru však takéto chápanie prírody nemohlo vyhovovať. Preto scénograf Volker Hintermeier zmenil oázu pokoja a krásy na les pozostávajúci z pahýľov stromov (zničených víchricou, ľudským necitlivým konaním, lykožrútom či vojnou?), takže potomstvo Líšky a Revírnika môžeme len poľutovať, v akom „raji“ budú žiť svoje životy. 

Spolu s niektorými aranžmánmi (napríklad kohúti ako policajti s obuškami mlátiaci väzňa) sa potom núka čierny obraz dneška bez (ružovej) budúcnosti, ktorý je skôr mementom. Kritika mieri na nás, ľudí, veď už aj v texte Bystrouška zdôvodňuje svoje negatívne vlastnosti tým, že má ľudskú výchovu. Frapantným príkladom ľudskej mentality bola aj vsunutá módna prehliadka kostýmov zo zvieracích kožušín, kým ich záverečné spúšťanie z povraziska pôsobilo už redundantne a odvádzalo pozornosť od práve kulminujúcej základnej témy kolobehu života.

Ďalším inscenačným posunom je kostýmovanie zvierat, resp. ústrednej dvojice líšok. Aj to prispelo k ešte väčšiemu stotožneniu dvoch podôb živých bytostí. Pritom aj postavy Revírnikových priateľov „hrajú“ vo svete zvierat a ľudí v rovnakom kostýme. Zameranie inscenácie na dospelého diváka umožnilo aj otvorenejšie pertraktovanie erotickej roviny príbehu, ktorá je mu vlastná, no v minulosti bola skôr tlmená. U Daubnerovej má vrstvu textovú, kostýmovú (ústredný pár líšok sa pohybuje v telovom trikote s naznačeným pohlavím, kým líščí charakter mu dodávajú dlhé ryšavé vlasy a často odkladané kožuchy) i pohybovú. Tá je pomere decentná, takže v tejto sfére by som skôr oželel provokáciu s erotickým časopisom v rukách Jazveca  ̶Farára. Na druhej strane, práve dva výjavy Líšky a Lišiaka (pytačky a spoločné rozjímanie o deťoch a láske v máji) zachraňujú ako-tak (popri skladateľovej hudbe) poetickú atmosféru diania. Lebo aj náročné a efektné tanečné prejavy „baletnej“ podoby Bystroušky (dominujúce symfonickým pasážam partitúry) sú skôr hektické a trýznivé než poetické.

Racionálne vybudovaná inscenácia funguje ako hodinky, no nedojíma. Je v nej veľa pohybu, no málo hravosti, takže vo finále zostáva vo mne rovnaký pocit smútku ako po pamätnej inscenácii Vivaldiho Arsildy. Záverečná oslava prírody a života sa konala len v hudbe. 

V Líške Bystrouške má hlavné slovo orchester. Zaujme pestrou inštrumentáciou a vie skvele charakterizovať jednotlivé výjavy. Juraj Valčuha dokázal svoje dirigentské kvality a dal Janáčkovej hudbe to, čo potrebuje. Poéziu i prozaickú vecnosť, chvíle napätia i pokoja, prelínanie komického i tragického, durovú aktivitu a molovú pasivitu, rytmickú brilantnosť a pre neho typickú melodickosť. 

V spleti hudobných a vizuálnych atakov pôsobili sólistické výkony len ako kolieska vo veľkom stroji. Intervalovú náročnosť i uvoľnené herectvo dobre zvládli hlasovo dramatickejšia a dievčenskejšia Líška Adriany Kučerovej i lyrickejšia Michaela Kušteková, suverénna predstaviteľka Lišiaka Jana Kurucová (až na pritvrdé najvyššie tóny), dramatickejší barytón Svatopluka Sema a lyrickejšieho Daniela Čapkoviča (Revírnik) a mnohí ďalší vrátane  zboru SND i chlapčenského zboru Magdalény Rovňákovej.  

Pre Milana Kunderu (v bulletine má skvelú štúdiu) je Líška Bystrouška drásavou idylou pre bolestné stotožnenie sa  s konečnosťou žitia. Pre inscenátorov v SND pre to, kam smeruje vývoj spoločenstva.

Leoš Janáček

Příhody lišky Bystroušky

Hudobné naštudovanie: Juraj Valčuha

Réžia: Sláva Daubnerová

Scéna a svetelný dizajn: Volker Hintermeier

Kostýmy: Tereza Kopecká

Choreografia: Stanislava Vlk Vlčeková

Zbormajsterka: Zuzana Kadlčíková

Dramaturgia: Jozef Červenka

Bystrouška: Adriana Kučerová, Michaela Kušteková

Zlatohřbítek: Jana Kurucová

Revírník: Daniel Čapkovič, Svatopluk Sem

Rechtor/Komár: Tomáš Juhás, Ondrej Šaling

Farář/Jezevec: Michal Onufer, Jan Šťáva

Revírníková/Sova: Jolana Fogašová, Denisa Hamarová

Pásek: Pavol Mucha, Róbert Remeselník

Pásková/Datel: Viktória Svetlíková, Mária Štúrová

Harašta: Martin Morháč, Pavol Remenár

Lapák: Monika Fabianová, Terézia Kružliaková

Kohout/Sojka: Vanesa Čierna, Dominika Mičíková

Chocholka: Mariana Sajko, Andrea Vizvári

Malá Bystrouška: Eva Kovářová, Petra Simonová

Pepík: Anna Lachová, Anna Škubová

Frantík: Dorota Funteková, Nikola Liptáková

Kobylka: Natália Hajdučáková, Natália Michalíková

Skokánek: Lara Krajňáková, Vivien Marušáková

Cvrček: Alexandra Svrčková, Vanesa Šutá

Bystrouščin dívčí zjev: Stanislava Vlk Vlčeková

Spoluúčinkujú: zbor a orchester Opery SND, Bratislavský chlapčenský zbor, tanečníčky z baletného štúdia SIMART

Bratislava 

Opera SND

21. a 22. 9. 2024 (premiéry)