Daniil Trifonov, Česká filharmonie, Charles Dutoit, BHS

27. 9. 2024

Bratislava, Reduta

Bratislavské hudobné slávnosti

Daniil Trifonov,

Česká filharmonie, Charles Dutoit

Dvořák – Berlioz

Kto bol sklamaný z informácie, že Česká filharmónia nepríde do Bratislavy so svojím zdravotne indisponovaným šéfdirigentom Semjonom Bychkovom, na to po pár tónoch osobnej konfrontácie s výkonom orchestra pod vedením zaskakujúceho Charlesa Dutoita zrejme okamžite zabudol. 88-ročný švajčiarsky dirigent vytiahol z prvého českého orchestra výkon hodný najlepších svetových telies. Dutoit diriguje s úspornými gestami, výsledný zvuk a koncepcia však majú ďaleko k akejkoľvek výrazovej „skromnosti“. Neviem, do akej miery je za aktuálnou kondíciou Českej filharmónie systematická spolupráca s Bychkovom, do akej miery sme boli svedkami momentálnej chémie medzi Dutoitom a orchestrom, v každom prípade sme po celý večer nasávali výkony plné zvukovej krásy a koncepčnej múdrosti na tej najvyššej úrovni.

V prvej polovici znel Dvořákov Klavírny koncert, ktorý na rozdiel od violončelového či husľového nie je až tak často vyťahovaný z repertoráových zásuviek svetových interpretov. Navyše, jeho život poznačilo viacero zásahov do pôvodnej partitúry a povesť neidiomaticky napísaného koncertu. Aj sólista večera, ruský klavirista Daniil Trifonov, ho v spolupráci s ČF uviedol prvýkrát len pár dní pred bratislavským koncertom, v Prahe počas otvorenia sezóny v Rudolfine.

Trifonov patrí k veľkým menám mladej generácie, čo dnes – v dobe prekomercionalizovaného systému hviezd – nemusí vôbec predznamenávať výnimočnosť interpretačných kvalít. Výnimky však, našťastie, stále potvrdzujú pravidlá a Trifonov to dokázal plným priehrštím tónov, ktorými naplnil bratislavskú Redutu. Dvořáka naštudoval v pôvodnej verzii, s prirodzenou brilantnosťou a zmyslom pre symfonický dramatizmus. Očarujúci svietivý tón zdobili nádherné piana, človek sa nevedel nabažiť všetkej tej krásy. Čerešničkou na torte bola symbióza trojice orchester–dirigent–sólista v nebývalej súhre a koncepčnej jednote. Sólový koncert nebol pre orchester žiadnou povinnou jazdou pred veľkým symfonickým dielom v druhej polovici večera, hráči to rozbalili naplno od prvých tónov. Nesmiernou krásou tónu, ktorý ťažko nazvať inak ako „český“, oplývali najmä huslisti.

Charles Dutoit má povesť špecialistu na francúzsku hudbu a o Berliozovi tvrdí, že skôr než romantikom je pokračovateľom Beethovena. Orchester hral opäť vynikajúco, hudba znela v jasných, zrozumiteľných vetných celkoch. Pozornosť poslucháčov mohla trochu upadať v tretej „vidieckej“ časti, no vzápätí predviedol Dutoit brilantnú ukážku dramatických a dynamických kontrastov. Neutíchajúci nerv jeho správnej muzikality pulzoval cez napätie vystavaný pochod a kulminoval v orgiastickom sabate. Priznávam, že aj keď zaradenie Fantastickej do programu pôsobilo apriori trochu demotivačne, nakoniec z nej Dutoit s Českou filharmóniou vytvorili oveľa viac než len kvalitne zreštaurované vzácne dielo klasika.