Činoherný festival plný hudby
Výborne zorganizovaný, štátom štedro podporovaný, divákmi i kritikmi bohato navštevovaný, nabitý predstaveniami a diskusiami. Medzinárodný festival Divadlo v Plzni už tridsaťdva rokov ponúka panoramatický prehľad európskych divadelných trendov aj prehliadku toho najpozoruhodnejšieho z českého divadla. Hoci ide primárne o činoherný festival, ambíciu vnímať ho ušami hudobnej kritičky nie je ťažké naplniť.
Hudba zastáva v činoherných inscenáciách veľmi pestrú škálu funkcií. Od praktickej roly predelov medzi dejstvami, cez dynamizáciu či, naopak, zvoľnenie drámy pointujúcim hudobným (často vokálnym) číslom, prípadne hudobno-metaforické dopovedanie toho, na čo sú slovo alebo obraz prikrátke, až po emancipovanú pozíciu ústredného vyjadrovacieho prvku. Na tohtoročnom festivale boli zastúpené všetky princípy a ako tradične, nechýbal ani opus s označením „opera“.
Málo hudby v opere: Jsem kněžna bláznů
Aj opera je divadlo. O tejto skutočnosti, ktorej akceptácia dodnes nie je samozrejmosťou, je zjavne presvedčená aj dramaturgia plzenského festivalu. Nesiaha síce po „veľkých“ inscenáciách „veľkých“ režisérov, pravidelne však do programu zaraďuje tituly, ktoré prinášajú svieži pohľad na najvznešenejší z druhov scénického umenia. V r. 2021 sa s vrúcnou diváckou odozvou stretla voľná rekonštrukcia opery Claudia Monteverdiho L’Arianna v podaní Ensemble Damian z Olomouca, špecializujúceho sa na barokovú a súčasnú hudbu; v r. 2022 prišlo pražské divadelné združenie JEDL s inscenáciou Opera Ibsen/Prízraky – inšpiratívnym príkladom toho, ako sa „operné“ projekty činoherných či alternatívnych scén líšia od svojich tradičných predobrazov. Tento rok pripadla operná misia hostiteľskému Divadlu Josefa Kajetána Tyla, ktoré sa uviedlo inscenáciou komorného opusu súčasnej českej skladateľky, muzikologičky a hudobnej publicistky Lenky Notovej Jsem kněžna bláznů, skomponovaného na libreto známej filmovej režisérky a dokumentaristky Olgy Sommerovej.
V epicentre príbehu, ktorého text vznikol kolážou dokumentárnych i literárnych prameňov (korešpondencia, policajné správy, novinové komentáre, úryvky z básní a i.), stojí Božena Němcová: manželka, matka, spisovateľka – no v prvom rade žena bojujúca o svoje miesto v mužskom svete. Feministicky koncipovanou témou aj táto inscenácia kompaktne zapadla do ideovo-dramaturgickej línie festivalu, ktorý sa s angažovaným progresívnym zápalom vyjadruje k aktuálnym otázkam súčasnej západnej spoločnosti. Menej s ním už súznela konvenčnou divadelnou poetikou. Inscenácia šéfa plzenskej opery Martina Otavu je výtvarne vkusná, no vo vzťahu k idei opusu až príliš estetizujúca a zjemňujúca, najmä v porovnaní s absurdnými výrazovými prostriedkami okorenenou divadelnou podobou, do ktorej dielo zaodel súbor Opera Diversa pri jeho svetovej premiére v r. 2017 (réžia Kristiana Belcredi).
No kým otázka režijnej koncepcie nemá jedinú správnu odpoveď, tak za vyslovenú ranu operným princípom považujem prístup k hudobnej interpretácii diela. Školeným hlasom mikroporty nesvedčia, tobôž nie v komorných priestoroch (inscenácia sa uvádza v Malej sále plzenského divadla). A orchester skrytý za zadnou stenou hracej plochy, ktorého prítomnosť sa „odtajní“ až pri záverečnej klaňačke (dovtedy sme počúvali reprodukovaný zvuk), to je popretie podstaty opery, ku ktorej sa autorky, napriek kombinácii spievaného slova a činohernej prózy, prihlásili. Opera je divadlo – hudba v ňom však nesmie hrať druhé husle.
Veľa hudby v činohre: Láska, vzdor a smrť
Vzhľadom k opísanému „faulu“ nemožno produkcii plzenskej opery priznať status hudobného lídra festivalu. No ani v prípade regulárnej interpretácie by to Jsem kněžna bláznů nemala ľahké. Jej najväčšou konkurenciou by bola inscenácia Slováckeho divadla z Uherského Hradiště Láska, vzdor a smrt – scénická montáž ľudovej poézie od slávneho českého dramatika, režiséra, skladateľa, hudobníka a teoretika umenia Emila Františka Buriana. Vo svojom avantgardnom divadle D34 v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia experimentoval Burian so zborovou recitáciou a hudobne štylizovanou, výrazne rytmizovanou rečou – sugestívna technika prednesu dostala názov voiceband.
Princíp, o ktorom sa študenti učia na dejinách českého divadla, v Uherském Hradišti javiskovo vzkriesili slovenskí divadelníci, režisér Lukáš Brutovský, dramaturg Miro Dacho a scénograf Juraj Poliak v „castellucciovsky“ koncipovanej inštalácii. Ich výtvarne pôsobivá, prostriedkami civilného (ne)herectva metaforicky uchopená meditácia o láske, mladosti, starnutí a umieraní interpretovala – no nezatláčala do úzadia –, motivicky i harmonicky bohatú, muzikantsky strhujúco zvládnutú Burianovu kompozíciu. Od klavíra ju dirigoval autor jej hudobnej úpravy a pôsobivej inštrumentácie (flauta, klarinet, saxofón, trúbka, trombón, klávesy) Josef Fojta, techniku prepájajúcu spev a recitáciu na fascinujúcej úrovni zvládli členovia a členky činoherného Slováckeho divadla (spevácke naštudovanie Petr Svozílek). Jednoducho, opus aj stvárnenie, ktoré by rezonovali i v koncertnej sále.
Hudba... hudba... hudba...
Až v jedenástich zo štrnástich inscenácií hlavného programu tohtoročného plzenského festivalu dostala hudba rolu, ktorá vysoko prevažovala úžitkovú funkciu. V totálnom význame slova „najintenzívnejšie“ rezonovala v trojdielnej inscenácii Extinction z tvorby berlínskej Volksbühne. Francúzsky režisér Julien Gosselin, ktorý v druhej časti takmer päťhodinovej produkcie rozpitval patologické charaktery a dekadentné vzťahy viedenskej smotánky na začiatku 20. storočia, dal „veselú apokalypsu“ umierajúcej belle époque do kontextu s dneškom. Štyridsaťminútová ohlušujúca moderná technoparty pokrývajúca takmer celý pôdorys prvej časti, kde sa k dídžejovi a divadelníkom mohli pridať aj diváci zo sály, evokovala bránu do (hudobného) pekla.
Intenzívne, znepokojujúce, provokujúce. A plné hudby. Také je dramatické umenie 21. storočia, ako ho prezentujú súčasné divadelné festivaly. Ten plzenský nevynímajúc.
32. Medzinárodný festival Divadlo, Plzeň, 11.–19. 9. 2024
Cestu autorky podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.