Cathedral Fanfares

Cathedral Fanfares

S. Šurin, S. Šaturová, H. Gulyás, T. Šelc

Tribus Musicae 2025

Nové CD činorodého organistu Stanislava Šurina zaznamenáva zvuk nástroja Geralda Woehla, postaveného v r. 2010 v bratislavskej Katedrále sv. Martina.

Na albume sa striedajú tri dramaturgické línie. Približne tretinu tvoria skladby Stanislava Šurina v autorskej interpretácii. Úvodná skladba Fanfáry dala pomenovanie celému nosiču, pričom prezentuje zvuk organu v jeho majestátnosti s dôrazom na silné jazykové registre. Ide o Šurinovu úpravu vlastnej skladby, pôvodne napísanej pre plechové nástroje, tympany a organ. Štyri mariánske antifóny v skvelej interpretácii Simony Šaturovej a autora za organom sú na nosiči jediným live záznamom (z koncertu 22. 8. 2024 v rámci Katedrálneho organového festivalu v Bratislave).

Stanislav Šurin dôverne pozná výrazové možnosti daného nástroja a uplatňuje ich s vkusom i zmyslom pre kontrast. Zaujímavým rysom albumu je, že skladby s prevahou silnejšieho zvuku dominujú v jeho prvej polovici, no neskôr sa čoraz viac priestoru dostáva jemným farebným odtieňom nástroja, ktorý v súčasnosti pokladám za zvukovo najvydarenejší veľký koncertný organ na Slovensku.

Pie Jesu zaujme jemným, no zároveň sugestívnym výrazom, intimitou a zvukovou krásou, k čomu zásadne prispeli jej prví interpreti, spevácki sólisti Hilda Gulyás a Tomáš Šelc. Je poslednou skladbou CD a pôsobí ako naliehavé memento. Šurin ju napísal ako priamu reakciu na udalosť, ktorá v r. 2018 otriasla Slovenskom – vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej.

Ďalšie dve programové línie nosiča tvoria stálice a málo známe skladby organovej literatúry. K tým prvým patrí Passacaglia BWV 582, jeden z najskvostnejších prejavov kompozičného majstrovstva J. S. Bacha. Na nahrávke postupuje v nemennom metre s artikulačným členením podporujúcim rytmicky zrozumiteľné vyznenie textúry diela pôsobiaceho dojmom mohutnej, pevnej skaly. Sluchový oddych prichádza v nasledujúcej, zvukovo kontrastnej, populárnej a nesmierne poetickej Chant du soir(Večernej piesni) op. 92/1 Marca Enrica Bossiho s efektným uplatnením nádherných zvonov organu. Pomerne často možno počuť aj temperamentné a rytmicky výrazné Postlúdium z Glagolskej omše Leoša Janáčka, zatiaľ čo zriedkavejšie uvádzané Adagio I je jemnou miniatúrou z čias skladateľovej pedagogickej činnosti.

K menej frekventovanému repertoáru patria aj farebne bohaté a efektné Variácie na japonskú ľudovú melódiu Sakura od predčasne zosnulého Massima Nosettiho, ktorý hojne koncertoval aj na Slovensku (naposledy v r. 2012 práve v bratislavskej katedrále) a Šurina s ním viazalo dlhoročné srdečné priateľstvo. Do okruhu Šurinových spriaznených duší patril aj organista, dirigent a skladateľ Ján Valach, ktorý okrem viacerých vlastných skladieb prispel v r. 1956 do organovej literatúry aj aranžmánom dvanástich miniatúr z Pestrého levočského zborníka z 2. polovice 17. storočia.

Bonusom je premiérová nahrávka vznešene majestátneho Preludia per organo, asi jedinej väčšej kompozície pre kráľovský nástroj z pera legendárneho Ľudovíta Rajtera. Autor skladbu napísal in memoriam Franz Schmidt, pričom svojmu profesorovi vzdal poctu prácou s témou z 1. časti jeho 3. symfónie.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 12/2025.)