Bratislava, Pistoriho palác: Karol Samuelčík
18. 11. 2023
Malovec – Budoš – Iršai – Bernáth
Pozvánka na večer gitarových premiér z tvorby slovenských autorov príjemne prekvapila. Protagonista večera, excelentný Karol Samuelčík, synchrónne s rozvojom štúdií a profesionálnych skúseností absolvoval rad kurzov, prevažne španielskych či juhoamerických, čo zákonite načas navigovalo jeho repertoárovú orientáciu, akcentujúcu skladby hispánskej gitarovej literatúry. Preto treba vítať jeho iniciatívu nielen ako interpreta, ale aj inšpirátora prispieť svojou hrivnou do domácich teritórií.
Na Samuelčíkovi mi vždy konvenoval vyhranený interpretačný názor, jednoznačnosť a už v mladom veku vedomé nasmerovanie. Napriek introvertnosti a skromnosti mu vždy skôr svedčali „čisto“ sólové produkcie. V nich bez medzí a limitov dokázal aplikovať umelecké postoje, prirodzenú muzikalitu aj manuálnu výbavu, získanú ukážkovou systematickou prácou.
Ako vnímavý hudobník je ochotný komunikovať a inšpirovať vznik aj pôvodných skladieb pre gitaru. Zhmotnením kooperácie tohto druhu bol recitál v (až komisne neudržiavanom) prostredí Pistoriho paláca, v útrobách ktorého akoby stále driemal duch svetového proletariátu. (Secesný objekt v bratislavskom centre bol ideologicky zneužívaný v predchádzajúcom režime ako absurdné múzeum veľkého vodcu proletariátu V. I. Lenina…)
Príťažlivosť onoho večera však aj napriek nie práve vľúdnej kulise spočívala v hudbe, v peknej interpretácii. Rovnako potešila aj informácia o gitarovej tvorbe štyroch autorov súčasnosti, štyroch vyprofilovaných osobností, sprostredkovateľoch rozličných poetík. V ten večer ich spájala výsostne inšpirovaná interpretácia. Lakonicky by ju bolo možné charakterizovať schopnosťou či danosťou interpreta citlivo diferencovať a komentovať autorské špecifiká, pritom ich ozvláštniť aj pointovať.
Všetci tvorcovia prezentovali svoju estetiku skrz vyhranené rukopisy, každý po svojom, no evidentne reflektujúc rešpekt ku klasickým atribútom v hudbe, k tradícii kultivovanej už stáročia ako spoľahlivé žriedlo aj východisko. Pavol Malovec je okrem kompozície aprobovaný aj ako gitarista. To je zjavné z jeho výsostne inštrumentálne zasvätených kompozícií, ku ktorým patrí aj Silentium, krehká, intímne stíšená výpoveď so silným duchovným nábojom aj bezprostrednou úprimnosťou.
Výstižne, priam ikonicky adekvátne pomenoval skladbu Marián Budoš. Titul Bachcelona je vtipným „návodom na počúvanie“ lahodiacich gitarových sukcesií, v ktorých ihneď identifikujeme prítomnosť barokových jednotiek (Bach) v kombinácii s echom španielskych (resp. katalánskych) ľudovo sfarbených idiómov.
Veľkým sústom – interpretačne aj poslucháčsky, je päťčasťová skladba Jevgenija Iršaia Flowers of Schlosshof, v ktorej, ako sme u autora zvyknutí, prezentuje priam hýrivé dávky farbistých inšpirácií – vyvolaných scenériami v rakúskom architektonickom skvoste, ale aj poéziou „prekliateho“ Francúza Ch. Baudelairea (Kvety zla). Iršai neprekvapuje, len potvrdzuje svoje „klasické“ hľadačstvo, a to premyslenou štruktúrou a dôvtipne koncipovanou osnovou s kontúrami naplnenými expresívnym dynamicky zvlneným „dejom“. Nevynechal však ani inovatívne prvky v artikulácii, členení fráz či využití gitary ako perkusívneho formotvorného segmentu v 3. časti.
A napokon zaznela Sonata chiara, koncízne tvarovaná, spirituálne vedená podmanivá skladba od Ľuboša Bernátha. Kto sa vzhliadol v magickom zvuku klasickej gitary, navyše na vrcholovej interpretačnej úrovni, musel byť v ten večer duchovne nasýtený a kvitovať popri inštrumentálnom majstrovstve aj unikátny, dôvtipný dramaturgický model so sériou kvalitných kompozícií pre sólovú gitaru.