BHS: SF - Netopil - Karvay
8. 10. 2023
Otvárací a záverečný koncert BHS vytvorili pomyselný oblúk, ktorý spojila aj umná dramaturgická myšlienka: oba koncerty uviedol náš prvý symfonický orchester, jeho program si v oboch prípadoch uctil pamiatku Eugena Suchoňa, pripomenúc tak 30 rokov od jeho odchodu.
Tomáš Netopil patrí do silnej generácie mladých českých dirigentov, ktorí si postupne získavajú doma i v zahraničí pevnú pozíciu, a to na pôde orchestrálnej aj hudobnodramatickej. S Daliborom Karvayom, ktorý sa teší všeobecnej pozornosti už neuveriteľné desaťročia, vystúpil na pódiu po prvýkrát. Ich spolupráca viedla k uspokojivému súladu: v pokore a vzájomnej vôli sa stretli dva rôzne temperamenty, dve svojbytné letory, čo napokon viedlo ku „konsenzuálnemu“ obrazu Brahmsovho Husľového koncertu D dur.
Karvayom tlmočený part bol, ako vždy, dôsledne vytvarovaný, neobíduc kresbu a súvislosti najsubtílnejších detailov a, v neposlednom rade, reflektoval aj ponor do hĺbky organizmu a najmä duchovnej podstaty kompozície. Je to jeho konštanta, interpretačná mantra, osobnostná axióma. Súhra s orchestrom bola korektná, huslista komunikoval v subtílne komplementárnych dialógoch s orchestrom, zvlášť sa koncentroval v očarujúcej kreácii kadencie, uvoľnil sa v úsmevne nadľahčenom záverečnom Allegre. Karvay dodnes patrí k permanentným favoritom publika, ktorého očakávania, ako zvyčajne, aj svojou brahmsovskou kreáciou bez zvyšku naplnil…
Dôstojnú bodku za festivalom vytvorili Suchoňove Metamorfózy, päť variácií na vlastnú tému z r. 1953, keď už ako zrelý autor disponoval kodifikovaným a najmä identifikovateľným kompozičným jazykom. Skvelá orchestrálna (okrem prvej klavírnej) verzia je extraktom autorovho kompozičného sveta, komplex profesionálneho majstrovstva je v nej korunovaný delikátnym citom pre veľavravne pestrú paletu orchestrálnych farieb. Skladba je príkladom „trpezlivej“ evolučnej procesuálnosti a zároveň motivickej nápaditosti úzko prepojenej s národnými podnetmi a zdrojmi.
V mnohých interpretačných stvárneniach sme ju vždy ctili ako symbol, ako reprezentatívne dielo národnej kultúry, nikdy sme nepreciťovali onú zradne podsúvanú nálepku skladby s ideologicky motivovanými verbálnymi výkladmi. Vnímali sme ju v jej absolútnych umeleckých hodnotách – napokon, až v ostatnom čase sa z autentických zdrojov dozvedáme o reálnom inšpiračnom impulze, ktorý nevzišiel z pseudoheroických prameňov, ale z intímnej, emocionálnej inšpirácie autora… Hudba ostáva hudbou, pravdivé umenie umením…
Dirigent Netopil sa s mnohotvárnym obsahom partitúry stotožnil ochotne, s nadšením aj tvorivo. Kompozícia mu ponúkla celú nálož inšpiratívnych podnetov, z ktorých uvážlivo čerpal a selektoval pri dôslednom budovaní celku. Imponovalo mi tvárne modelovanie lyrických úsekov, farebné tieňovanie aj hierarchizovanie fráz. Gradáciám pridal náboj aj osobitnú živosť, v kulminačných vrcholoch však „mámeniu“ neodolal a výrazové kontúry vyhrotil takmer až pateticky. Bola to však kreatívna, plne akceptovateľná podoba s interpretačnou licenciou, s optikou kreatívneho umelca. Spolu s filharmonikmi vytvoril Netopil impozantný a dôstojný záver hudobného sviatku v Bratislave.