Beethoven v centre otváracej sezóny ŠKO Žilina

18. 9. 2025

Žilina, Dom umenia Fatra

ŠKO Žilina, František Macek, Karol Daniš

Beethoven

Po fáze letného odpočinku na úvodnom otváracom koncerte 52. sezóny ŠKO vítali orchester a jeho šéfdirigent publikum priam vzorovou programovou zostavou. Dom umenia Fatra ozvučila Beethovenova hudba, ktorej v jej dokonalosti, kráse či posolstvách nikdy nie je dosť. Navyše, dramaturgická zostava programu potešila: nešlo o ad hoc výber, v dôvtipnej zostave bolo možné čítať aj ďalšie vzájomné prepojenia, väzby a kódy. Eklatantným príkladom bola kombinácia predohry (Egmont) a  symfónie (Eroica), ak nehovoríme len o symbolike v zmysle voľby „hrdinskej“ tóniny Es dur. Našli by sme tu aj ďalšie ideové šifry, odkazy aj posolstvá, ktoré sa vždy, v každej dobe aktuálne sprítomňujú a potvrdzujú.

Predohru op. 84 Egmont, skomponovanú na Goetheho námet – velebnú apoteózu hrdinstva, obraz drámy – dirigent dôsledne a „trpezlivo“ exponoval s pevne načrtnutou koncepciou, uvážlivo a s rešpektom cizeloval detaily, tvaroval klenby. Predohra prehovorila dôrazne, okamžite zaujala auditórium nielen ako konvenčné programové entrée, ale ako signál s prísľubom následného hudobného diania. Zainteresovaný orchester tvoril sústredene, zrkadliac predstavu svojho lídra.

Sólistom večera bol známy mladý huslista Karol Daniš, ktorého evidujeme spred rokov ako mimoriadny detský talent. Po školeniach u renomovaných pedagógov dnes Daniš pôsobí v pozícii prvého koncertného majstra orchestra Grazer Philharmoniker/Opera Graz, priradil sa tak k mocnejúcej skupine našich elitných sláčikárov, ktorí na významných postoch vzorovo reprezentujú naše interpretačné umenie v zahraničí. 

Na otváracom koncerte mal Daniš priestor v dvoch Beethovenových opusoch – Romanci č. 1 G dur a č. 2 F dur. Obe skladby sú často uvádzané pre svoje podmanivé pôvaby, poskytujú sólistovi príležitosť virtuózne sa zaskvieť aj dojať sugestívnou mocou kantabilných sólových kriviek. Daniš preukázateľne prehĺbil arzenál svojich technických aj výrazových daností, pripomenul však aj svoju „šťavnatú“ muzikalitu a zároveň disciplinovanosť. Obe skladby zazneli v dôslednom pretlmočení, hudobnícky korektne, s bezchybnou stratégiou, predsa však zanechali istú percepčnú rezervu. Akoby sólista v dialógoch aj súznení s orchestrom strácal ostrosť a asertívny akcent, ktorý jeho prejav miestami pozbavil očakávaného brilantného romantizujúceho lesku.

Podľa predpokladov bola nesporným vrcholom záverečná grandiózne vystavaná Symfónia č. 3 Es dur. Už úvod v poslucháčovi navodil dojem, že dirigent nasadením ohlasuje jednu zo svojich „životných“ príležitostí… V takom predznamenaní sa odvíjal rozvrh takmer hodinovej hrdinskej hudobnej epopeje. Pripravený a do detailov premyslený projekt s ochotne vnímavým orchestrom líder modeloval plasticky, uvážlivo, so schopnosťou budovať monument. Frázy mali presne definovaný ťah, zmysel a aj takmer netušené významové zákutia. V koncepcii mi imponoval zrejmý a logický dôraz dvoch posledných častí, s filigránsky rozohranými farebnými kombináciami (delikátne „tieňované“ dychy, diskrétne fázovanie sláčikov…) a  hierarchizáciou plôch. 

František Macek na prahu novej žilinskej koncertnej série znova potvrdil svoju povesť hudobníka, ktorý presviedča nielen vedomosťou a pevnou rukou, ale aj dávkou imaginatívnosti vyvierajúcej z jeho múzického fundamentu.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)