Beethoven a Chopin v Dome umenia Fatra
19. februára 2026
Žilina, Dom umenia Fatra
ŠKO Žilina, David Giménez Carreras, Ludmil Angelov
Beethoven – Chopin
Vstup dirigenta Davida Giméneza Carrerasa na pódium Domu umenia Fatra pred štyrmi rokmi celkom prirodzene zdvihol vlnu záujmu aj zvedavosti. Za hudobnícky asociatívne znelým priezviskom (mimochodom, áno, má priamu väzbu na slávny rod) zaevidovalo auditórium skvelého hudobníka. Jeho vtedajší debut podmienil opakované hosťovania, a tak sa zrodila ďalšia vetva histórie ŠKO, ktorú zdobia návraty favorizovaných interpretov. V dvojici februárových koncertov ponúkol Žilinčanom, ako vždy, príťažlivý program. Koncipovaný bol opäť v klasických intenciách: potvrdil neprehliadnuteľnú afinitu dirigenta ku klasickým dielam, osobitne k Beethovenovej symfonickej tvorbe.
Po príkladne kreovaných symfóniach v minulých sezónach (č. 2, 7) potešil tentokrát – okrem efektného entrée v podobe Predohry Coriolan op. 62 – 6. symfóniou F dur „Pastorálnou“. Z pódia blahodárne prúdila harmónia a vzácne porozumenie. Bolo znovu inšpirujúce sledovať dirigentov zainteresovaný tvorivý proces, formulujúci a živo dotvárajúci zmysluplné myšlienky, frázy, epizódy, ako aj obdivovať jeho sympaticky striedme, neokázalo akurátne a dôsledné gesto, rozpriadajúce uvoľnený a empatiou nasýtený dialóg s orchestrom. Spolu vymodelovali kompaktný, farbistý celok s priam vizionárskou mocou, s mäkkými líniami a idylickými arómami. O „1742953120 Pastorálke“, jej partitúrovej substancii, ale aj tej, ktorej jednu z podôb spoločne znovu veľkolepo odkliali inšpirovaní Žilinčania s dirigentom Giménezom Carrerasom, by sa dalo znova a znova rozprávať, snívať...
Dielo Fryderyka Chopina celoživotne stojí v centre interpretačnej pozornosti klaviristu Ludmila Angelova, pôvodom z Bulharska. Žilinskému publiku sa predstavil v sólovom parte 2. koncertu pre klavír f mol op. 19. Zdalo by sa, že nás vo vesmíre chopinovskej pianistiky nemôže už nič zásadne prekvapiť. Paradigmaticky ju obsiahli giganti svetovej klavírnej hry, no my stále hľadáme (aj nachádzame) ďalšie a nové estetické vzory u majstrov klaviatúry. Angelov ponúkol svoj chopinovský model, čerpajúc z konzekventne prebádaného a prežitého fundamentu. Veľavravné boli už prvé tóny, reflektujúce maximálnu hladinu oddanosti, rešpektu k zápisu, obsahu a duchovnému fluidu, vyžarujúce z každého tónu či súvetia.
Angelovova interpretačná estetika reflektuje konvencionalizované frázovanie, sleduje tradičné temporytmické miery. Radikálne sa dištancuje od (často hyperbolizovaného) manierizmu, „vonkajškovosti“ a opulentnej pianistiky. Ťaží z vlastných vízií, z autochtónne overených súvislostí. Imponovala mi sólistova ohľaduplná miera rubata (ktorá býva často v konfrontáciách s orchestrálnou súhrou „úrazovou“ zónou), striedme no subjektívne vysoko poetizované formulácie, ktoré popierajú prehnané lyrizovanie výrazu. Angelovove komentáre mali tajomne rudimentárny podtext. Jeho zžitosť s chopinovskou poetikou je až odzbrojujúco prirodzená, presvedčivá. Citlivo reagujúci, vnímavý orchester so skvelým empatickým lídrom, konfrontovaný s nevšednou silou osobnosti sólistu, vyčarovali vzácny sviatok pohody a harmónie.