Aida s prívlastkom „prvá“ i „posledná“
Banskobystrická Štátna opera je najkomornejším slovenským divadlom, napriek tomu sa v ostatných sezónach profiluje repertoárom typickým pre veľké javiská. Po úspešných produkciách Turandot (2021) a Carmen (2024) ponúkla divákom veľkolepú Verdiho Aidu. Dramaturgická voľba spojená s rizikom nekompatibilnosti zvoleného diela a obmedzeného priestoru vyšla aj do tretice, výsledok má vysoké kvality v hudobnej i divadelnej zložke.
Hudba Aidy vzbudzuje dojem exotickosti, a predsa je typicky talianska, verdiovská. Opája melodickosťou árií aj inštrumentálnou farebnosťou orchestra, strháva monumentálnou zvukovosťou. Na recenzovanej premiére už prvé tóny predohry vyslali jasný signál, že nás čaká výnimočný hudobný večer. Až sa mi spočiatku nechcelo veriť, že skutočne sedím v Národnom dome. Pri banskobystrickom súbore sme zvyknutí na úprimnú a v nejednom prípade úspechom posvätenú snahu o štýlovosť koncepcií (spomeňme skvelé verdiovské naštudovania Mariána Vacha), aj na muzikantskú zanietenosť a radosť z hry. Avšak taký nádherný zvuk, aký z orchestra vydoloval hosťujúci dirigent Oliver Dohnányi – také vrúcne sláky, mäkké drevá a technicky suverénne, presné plechy sme v Banskej Bystrici asi ešte nepočuli. Ambícia vniesť do ansámblu novú energiu sa vyplatila, renomovaný dirigent bol vynikajúcou akvizíciou.
Nešlo však o jediného externistu, ktorý povýšil úroveň inscenácie. Banskobystričania majú dlhodobo šťastnú ruku na skvelých hostí, ktorých z iných domácich scén nepoznáme. Tentoraz do kontextu slovenskej verdiovskej tradície uviedli tridsaťdvaročnú rodáčku z talianskej Brescie, sopranistku Martu Mari. Jej objemný, prierazný soprán má plnokrvné dramatické dimenzie a sebaistú vysokú polohu – práve ona, spoločne s étericky mäkkými, zvučnými pianami predstavuje najvzácnejšiu devízu speváčkinho hlasu. Predstaviteľ hlavnej mužskej postavy, Talian Paolo Lardizzone, je v Banskej Bystrici už ako doma. Majiteľ hustého tenoru s „áčkovou“, kovovo rezonantnou vysokou polohou sa tu kvalifikoval najmä ako autentický interpret veristického repertoáru. Verdiho Radames mu však sadol rovnako dobre, a to nielen v hrdinskom diapazóne partu, ale aj v lyrickejších miestach, najmä v minuciózne vypracovanej, vláčne frázovanej a s potrebným technickým nadhľadom prednesenej árii Celeste Aida.
Popri výborných hosťoch sa nenechali zahanbiť ani domáci interpreti. Amneris Michaely Šebestovej bola v hereckom prejave adekvátne negatívnou postavou, hoci z vokálnej stránky akoby už od počiatku smerovala k psychologickému zlomu záverečnej dejovej pointy, keď Amneris ľutuje svoje skutky: jej vysoký mezzosoprán je ušľachtilý, mäkký a vláčny, bez expresívnych dimenzií. Šimon Svitok sa i tentoraz prezentoval ako spievajúci herec v technicky istej, dramaticky presvedčivej kreácii Aidinho otca, etiópskeho kráľa Amonasra, Ivan Zvarík bol dôstojným kňazom Ramfisom a čerstvý člen súboru, mladý ukrajinský basista Ivan Lyvch disponujúci farebne príťažlivým, dobre vedeným hlasom opätovne dokladoval, že patrí k veľkým nádejam našej opernej interpretácie.
Po úspechu inscenácie podobne monumentálneho diela, Pucciniho Turandot, nijako neprekvapuje, že sa banskobystrická opera opäť obrátila na mladého českého režiséra Dominika Beneša. V Turandot sme obdivovali Benešovo skvelé priestorové cítenie a schopnosť dosiahnuť spektakulárnosť tvaru bez javiskovej prehustenosti i jeho výtvarný vkus. Bola to inscenácia „klasická“, nie však popisná či významovo prázdna. V Aide, napriek inak obsadenému inscenačnému tímu, je jeho rukopis na prvý pohľad rozpoznateľný, niektoré overené postupy akoby priamo prebral z Turandot. Hrá na vyprázdnenom javisku s jednou dominantnou kulisou vo funkcii symbolu (v Turandot je to multifunkčný otáčavý kubus z plexiskla; v Aide veľký, zlato žiarivý kruh symbolizujúci božstvo Slnka). V masových scénach sa využívajú mostíky po krajoch proscénia, zbor často nastupuje z hľadiska či spieva v jeho bočných uličkách, vysoko efektným a zároveň v kontexte deja zmysluplným riešením je odsudzujúci ortieľ nad Radamesom, ktorý Ramfis prednesie z balkóna divadelnej sály.
Kým v Turandot plnili funkciu dynamizujúceho prvku ministri Ping, Pang a Pong, v Aide preberá rovnakú úlohu tanečný ansámbel. Prečo nie, je to riešenie plne kompatibilné s dramaturgiou Verdiho partitúry. V Benešovej Aide, v ktorej disciplinovane budované mizanscény neraz pôsobia dojmom oživených obrazov, išlo zároveň o žiaduci kontrast, o akési žmurknutie na diváka okom mladej, dravej choreografky. V rukopise Silvie Hudec Belákovej sa kompaktne prepájajú klasické tanečné prvky s modernými detailmi. Rytmické mykanie pliec i kývanie hláv občas evokuje až kabaretnú poetiku, rovnako mimika tanečníkov je chvíľami úplne súčasná.
Asketická, s veľkými farebnými plochami a štýlovými detailmi pracujúca scéna i strihovo a farebne pôsobivé, detailne vypracované kostýmy (oboje Zuzana Přidalová) sú koncipované v estetike art deco. Opäť ide o nielen vizuálne príťažlivý, ale aj koncepčne priliehavý prístup k Verdiho dielu: umelecký smer prvej tretiny 20. storočia „rovnako ako Verdiho hudba“ priniesli moderný, štylizovaný a zároveň idealizovaný pohľad na Orient. Výjavy z Benešovej inscenácie chvíľami pripomínali elegantné vázy inšpirované egyptskou kultúrou, no predsa im nechýbali život ani emócia.
S Verdiho Aidou sa popri prívlastku „prvá“ (inscenácia diela v histórii banskobystrickej opery) bude spájať aj prívlastok „posledná“ – bola to záverečná premiéra v ére dlhoročného riaditeľa Rudolfa Hromadu. Napriek tomu, že na čele inštitúcie stál rekordných dvadsaťosem rokov, počas ktorých zažilo divadlo výrazne viac vzostupov a veľkých chvíľ než pádov či pochybení, za jeho pôsobenia mu nebolo dopriate to, o čo istotne veľmi stál – slávnostný galakoncert pri príležitosti otvorenia zrekonštruovanej divadelnej budovy. Ani takmer tri desaťročia nestačili na to, aby sa Banskobystričania dočkali takej prepotrebnej opravy svojho operného svätostánku. Aspoň že tie fanfáry aidoviek zazneli v perfektnej kvalite – ako pomyselná, zaslúžene dôstojná a slávnostná, rozlúčková bodka.
Giuseppe Verdi
Aida
Hudobné naštudovanie: Oliver Dohnányi
Réžia: Dominik Beneš
Scéna a kostýmy: Zuzana Přidalová
Svetelný dizajn: Marek Červienka
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Choreografia: Silvia Hudec Beláková
Aida: Marta Mari
Amneris: Michaela Šebestová
Radames: Paolo Lardizzone
Amonasro: Šimon Svitok
Ramfis: Jozef Benci
Egyptský kráľ: Ivan Lyvch
Kňažka: Michaela Kušteková
Posol: Andrej Vancel
Banská Bystrica
Štátna opera
24. 5. 2024 (premiéra)