Adamčiak na osemnásť spôsobov

Jej album Adamčiak – Konštelácie/Permutácie zvíťazil v kategórii Klasická hudba na tohtoročných Radio_Head Awards. Do zoznamu finálnych nominácií sa prebojoval aj album Slovenská sakrálna hudba 20. storočia, na ktorom ako interpretka výrazne participovala. Nielen o pozadí vzniku dvoch projektov, ktoré majú spoločného viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať, sme sa rozprávali so speváčkou EVOU ŠUŠKOVOU.

Pred približne desiatimi rokmi sme sa stretli v súbore Cluster Ensemble, kde sme spolu s Ivanom Šillerom, Ferom Királyiom, Zuzkou Biščákovou, Braňom Dugovičom, Daliborom Kociánom a tanečníčkou Petrou Fornayovou oživili viacero z Adamčiakových grafických partitúr. Bola to skvelá skúsenosť, podobne ako pri skorších interpretáciách Adamčiaka pod vedením Daniela Mateja, no už vtedy ma prenasledovala myšlienka, či by sme to nemohli robiť aj inak než v idióme hudby povojnovej avantgardy, niekde medzi Webernom a Cageom. Keď som počul prvé tóny tvojho albumu, ako prvé mi napadlo slovo „konečne!“, hoci je pravda, že si neinterpretovala Adamčiakove grafické partitúry, ale výhradne ukážky z jeho strojopisnej vizuálnej (resp. „konkrétnej“) poézie. Kedy a ako sa zrodil nápad previesť tieto básne do hudby?

Keď som si doma listovala vydanie Adamčiakovej konkrétnej poézie v knihe Archív 2, hneď som v nej cítila hudbu. Na druhej strane, ani som sa neodvážila prísť s tým, že by som bola autorkou kompozícií zhudobňujúcich Adamčiakove texty. Netrúfala som si na to. Skláňam sa pred remeslom skladateľa a nemám rada, ak sa niekto umelo štylizuje do skladateľskej pózy. Tento moment som v sebe musela spracovať ako prvý. Spracovala som ho tým, že mám mnohoročnú skúsenosť speváčky, ktorá spievala v zboroch a ansámbloch a ktorej rukami prešli stovky partitúr od stredovekej hudby po najsúčasnejšie diela. Ak budem pracovať vyslovene s vokálnou zložkou, tam sa odvážim povedať, že tomu rozumiem.

Druhým momentom bolo oslovenie vytvoriť autorský hudobný vstup na slávnostné otvorenie SNG po rekonštrukcii. Dostala som voľnú ruku, čo bola z ich strany odvaha, pretože nie som etablovaná ako konceptuálna umelkyňa. Navrhla som Adamčiaka, keďže tam mal nedlho predtým výstavu a bol oným „všeumelcom“, ktorý obsiahol všetky umelecké zložky, aké by na happeningu pri otvorení galérie mali byť. Ponúkla som vokálny ansámbel, s ktorým som už predtým mala určitú skúsenosť, čím som si na seba takpovediac „ušila búdu“. Na túto príležitosť som skomponovala prvé štyri skladby vychádzajúce z Milanovej poézie, skombinovali sme ich s časťou cyklu Three Heavens and Hells Meredith Monkovej, veľmi pekným zvukovo-onomatopoickým konceptom s akoby gregoriánskym nápevom uprostred. 

Už vtedy teda bolo jasné, že Adamčiaka nebudeš zhudobňovať sama a privoláš si na pomoc ďalšie speváčky, s ktorými budete texty nejakým spôsobom harmonizovať?

Ide o môj vlastný koncept, materiál je zapísaný v notách, presne, niekedy aleatoricky, resp. graficky, no nešlo tu o kolektívnu improvizáciu ani kolektívne hľadanie. Vokálny ansámbel pozostáva z ľudí, s ktorými som spolupracovala ako ich pedagogička, kolegyňa, spoluinterpretka, spolužiačka… Je to skupina ľudí, ktorá poznala môj interpretačný rukopis z iných projektov, tým pádom ihneď pochopili aj moju kompozičnú poetiku. Keď sme pripravovali účinkovanie v SNG a stretli sa na prvej skúške,  bez zvláštnych inštrukcií reagovali na môj zápis, akoby to bolo niečo, čomu sa spolu venujeme roky. Fungovalo to. To ma „nakoplo“, aby sme vec dokončili a spravili z nej album. 

Zaujímavé je, že v každej z osemnástich skladieb na albume je zvolený trocha odlišný interpretačný prístup: sú tu jemné ligetiovské zvukové plochy, responzoriálny spev, pripomínajúci liturgickú prax, no posunutý do úsmevne dadaistickej polohy, otvorene harmonické pasáže, ale aj akoby nekonečné kánony pripomínajúce niečo ako renesančný madrigal. Prelína sa tu skúsenosť s interpretáciou hudby kdesi od 17. po 21. storočie… 

Každý interpret, ktorý sa pokúša prejaviť aj autorsky, vedome alebo podvedome nasleduje svoje vzory. Ja ich mám tiež, napríklad už spomínaná Meredith Monk či skladateľ David Lang, a tak v pozadí stále cítiť ich prítomnosť. Dovolím si však povedať, že veci vznikali viac spontánne a veľmi hravo. S Milanovými textami som sa vyslovene hrala, hudobné nápady vyskakovali počas čítania jeho básni, okamžite som si ich zapisovala. V neposlednom rade tu hrali úlohu aj termíny – som typ, ktorý musí byť pod tlakom, bez toho by zrejme žiadny výbuch kreativity neprišiel…

Stále hovoríme o vokálnom ansámbli, no je tu aj violončelo, na ktorom hrá Roman Harvan. Violončelista sprítomňuje samotného Milana Adamčiaka, ktorý bol violončelistom a Roman sa s ním osobne poznal. 

Ja som Milana takisto poznala osobne, no Roman ho zažil v celkom iných situáciách, poznal ho oveľa bližšie – pokiaľ ide o spoločné zážitky, rozhovory a až priam absurdné stretnutia. Podľa neho bol Milan jeden veľký romantik, mal romantické srdce, čo mi pomohlo v niektorých skladbách nebáť sa využiť aj jazyk, ktorý by tu niekto možno neočakával. Violončelo sprítomňuje Adamčiaka aj v podobe motívu A–D–A–C–A, ktorý sa cyklicky vracia. Mám dokonca skoro mystický zážitok zo zatiaľ jediného nášho koncertu v rámci festivalu  SLOvo aleBO huDbA v Banskej Štiavnici. Hrali sme v Kostole sv. Kataríny, v prítmí, pri svetle sviečky, ktorej plameň v niektorých momentoch začal vyslovene tancovať, akoby tam Milan bol prítomný… 

Niektoré zo skladieb sú jasne popisné, napríklad Kaligram, kde je zobrazené otvorené okno. Hudba doslova kopíruje text aj vizuál kaligramu. Výhodou je, že všetky básne sú ako faksimile uvedené v booklete, poslucháč ich môže priamo konfrontovať s tým, čo počuje. Doslovných zhudobnení  grafických predlôh básní je tam viacero, iné sú zasa postavené na klastrových plochách, inšpirovaných prepojením slova a jeho vizuálneho spracovania. Responzoriálne či litániové typy vychádzajú z permutácií, ktoré pracujú so slovom, a táto práca vo mne evokovala akési repetitívne odriekanie. Nebol tu však zámer priblížiť sa k nejakému historickému obdobiu alebo forme. Udialo sa to spontánne, interpretačná skúsenosť sama odseba vyplávala na povrch.

Kniha Archív 2 obsahuje aj úvodný text Milana Adamčiaka, z ktorého sa dozvedáme o jeho vyrastaní na dedine, kde bol doslova obklopený ľudovou slovesnosťou. A napriek tomu, že vo svojej poézii nasledoval dobové vzory, domáce aj svetové, predsa len sa tu prediera na povrch skúsenosť s bohatstvom našej ľudovej slovesnosti. Máš pocit, že táto vrstva prenikla aj do zhudobnení jeho poézie?

Je to celkom možné. Okrem toho sú tu prítomné aj ďalšie štýlové či významové vrstvy. Sylvia Urdová, ktorá spievala v našom ansámbli, ma upozornila na Adamčiakove grafické partitúry pracujúce s melizmami alebo citujúce gregoriánsky chorál. Neprekvapuje ma to, keďže to bol veľmi vzdelaný a rozhľadený človek. Interpretovať Milana v spojení s gregoriánskym chorálom bude jednou z výziev do budúcnosti…

Nahrávanie albumu sa konalo v štúdiu Real Music House v réžii tandemu Róbert Pospiš–Martin Sillay. Ako ovplyvnili jeho výslednú podobu a čo doň – okrem špičkovo zaznamenaného zvuku – priniesli?

Za to, že album vôbec vznikol, vďačím práve Róbertovi Pospišovi a Martinovi Sillayovi. Po vystúpení v SNG som síce mala chuť pokračovať a spraviť niečo väčšie, no boli to oni, kto prišiel s iniciatívou, aby som navrhla niečo do ich ročného dramaturgického plánu. A mne hneď prišiel na um Adamčiak. Spolupracujem s nimi roky; nahrávajú analógovo a neustále sa zlepšujú, zdokonaľujú aj svoje technické vybavenie. Nahrávanie prebehlo dosť rýchlo, s dievčatami sme prešli len základným skúšaním, hneď vedeli, čo majú robiť. Spievali sme rozostavené do polkruhu okolo jediného stereo mikrofónu, vedela som, že nechcem nijaké vrstvenie, že chcem album, ktorý bude rovnako fungovať naživo ako na nahrávke. V tomto zmysle ho pokladám za klasický, nie za experimentálnu hudbu. Aj preto si vážim, že získal ocenenie v kategórii Klasická hudba.

Druhou devízou je ich otvorenosť – najmä vzhľadom na to, v akom stave sa v súčasnosti nachádza naša kultúra a aké je ťažké presadiť projekty, ktoré nemajú príliš veľký komerčný potenciál. To, že na Adamčiaka okamžite prikývli, považujem za krásny príklad symbiózy a dôvery vydavateľa v interpreta. Z ich strany to bol odvážny krok.

Do finálneho výberu na Radio_Head Awards sa prebojoval aj album Slovenská sakrálna hudba 20. storočia z produkcie Hudobného centra. Nie je bez zaujímavosti, že na ňom spoluúčinkuješ s hneď niekoľkými hudobníčkami z adamčiakovského projektu – Katarínou Šarkőzy, Júliou Urdovou a Sylviou Urdovou. Vnímaš, že medzi týmito dvoma na prvý pohľad rozdielnymi svetmi existuje mnoho styčných bodov?

Áno, aj interpretačne sú navzájom oveľa bližšie, než si často myslíme. Tento typ repertoáru sa v niečom blíži starej hudbe, ktorá je ansámblová, pracuje s podobným typom zvukovosti a je úplne jedno, či je tam klasická harmónia, alebo sú to klastre. Veľmi dôležitý je však aj ľudský rozmer. Čím som staršia, tým viac mi na tom záleží a idem už iba do projektov, ktoré mi sedia aj personálne. Dokonca to považujem za hlavný pilier interpretačného pôsobenia v danom zoskupení; necítim sa dobre v kolektíve, kde chýba osobnostná súhra či až priateľský rozmer. V oboch projektoch tomu tak bolo. Nomináciu druhého albumu si nesmierne vážim aj preto, že sme si to veľmi navzájom priali. A tiež preto, že ide o obdivuhodný dramaturgický počin, za ktorým stojí dlhoročná výskumná práca, prax a skúsenosť Sylvie Urdovej, pred ktorou sa hlboko skláňam.

Okrem interpretácie pôsobíš aj pedagogicky. Aká je situácia medzi mladými adeptmi spevu, čo sa týka ich otvorenosti aj voči menej tradičnému repertoáru?

V pedagogickom pôsobení v rámci stredného a vysokého umeleckého školstva mám už šesťročnú prestávku s odbočkou do elementaristiky a hudobnej didaktiky, až v posledných mesiacoch mám tendenciu opäť sa čiastočne vrátiť aj k vzdelávaniu mladých adeptov spevu a budúcich učiteľov hudby. Cítim určitý dlh voči mladým interpretom, pretože  vnímam dlhodobú „zauzlenosť“ a zakonzervovanosť tohto prostredia. Na VŠMU sa stále nič nemení, hoci bol nedávno otvorený študijný odbor komorného spevu. No keď som zisťovala, čo je na ňom nové, tak nič, možno len forma, aby nemuseli prijímať iba spevákov s veľkým operným hlasom. 

Nevidím do toho detailne a nepoznám ani situáciu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, takže sa neodvážim paušálne hodnotiť stav, no z toho, ako registrujem mladých interpretov, nemám pocit, že by sa veľa zmenilo. Občas sa mi niekto ozve, občas chcú mladí speváci konzultáciu o výbere repertoáru, resp. interpretácii súčasných diel, čo ma vždy poteší, zároveň však vnímam, že zo školy majú „pečiatku“ strachu. No tú som mala aj ja, hoci som mala veľmi otvorenú profesorku, ktorá, aj keď patrila k staršej generácii, mala slobodného ducha a vyjadrovala mi podporu v mojom hľadaní. Veľmi by som si priala, aby tu bol konečne niekto, kto by aj mne v tomto začal „šliapať na päty“. Zatiaľ však nikoho takého nevidím, vždy väčšinou oslovujú mňa, ak ide o menej zaužívaný repertoár. Pritom tu chýba väčší hlasový rozptyl, často musím odmietnuť skladbu z dôvodu, že to nie je môj hlasový odbor.

Len nedávno sme sa stretli na proteste pred Slovenským národným divadlom, kde vystupovala ruská sopranistka Anna Netrebko. Veľmi silným momentom boli okamihy, keď sa čítal zoznam mien ľudí z oblasti kultúry a umenia, zabitých v dôsledku ruskej agresie na Ukrajine. Druhým silným momentom bolo, keď na scénu nastúpil narýchlo zostavený spevácky zbor, ktorý pod tvojím vedením zaspieval Suchoňovu klasiku Aká si mi krásna a nakoniec štátnu hymnu v úprave Ladislava Burlasa. Ako k tomu došlo, ako sa v takom krátkom čase podarilo zostaviť zbor a na obdivuhodne dobrej úrovni zvládnuť oba vstupy?

Oslovila ma Veronika Blažeková Nemcová z platformy Otvorená kultúra. Ich ideou bolo „musíme niečo spraviť“, zareagovať na situáciu. Nápad zostaviť zbor vyšiel od nich, mňa prizvali do konzultácií o tom, ako to zrealizovať. Hneď od začiatku som bola radšej „zlým policajtom“. Bolo jasné, že nemôžeme osloviť konkrétne teleso, v žiadnom zbore neexistujú ľudia z rovnakého názorového spektra a nebolo by to ani férové voči zboru ako celku. Dohodli sme sa, že vytvoríme otvorený dotazník, zdieľaný medzi priateľmi, zborovými spevákmi, ktorí ho  budú môcť vyplniť. Dala som podmienku, že z každého hlasového odboru musí byť minimálne päť spevákov s vedomím, že výsledok môže byť veľkým faux pas – už len preto, že ideme zaradiť hudobné čísla na protest proti vystúpeniu Anny Netrebko, ktorej kvality som nikdy nespochybňovala, práve naopak, v niektorých dielach som jej vernou obdivovateľkou. Bol to risk, keďže do posledného dňa sa nám neprihlásil dostatočný počet tenorov. Vybrali sme skladby, ktoré pozná každý zborista, súčasťou zdieľaného dokumentu bol aj notový materiál.  Mobilizovali sme sa doslovne do poslednej hodiny.

Mali sme akútny nedostatok tenorov, jeden z basistov bol ochotný naučiť sa tenorový part, podobne aj jedna z altistiek prešla do tenoru. Skúška sa konala pri Dunaji, tesne pred vystúpením, a tam som si konečne vydýchla, vedela som, že to bude v poriadku. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť, hoci moja komfortná zóna trpela, keďže sa necítim byť dostatočne povolanou v pozícii dirigentky. Bolo potrebné vyjadriť sa týmto spôsobom, aj pre mňa bola dramaturgia podujatia silná, čítanie mien prepojené so zborovými skladbami malo takmer performatívny charakter. Bolo to dôstojné a úderné zároveň.

Vnímala si počas toho aj nejaký vnútorný konflikt vyplývajúci z toho, že na doskách SND vystupuje absolútna svetová špička v odbore, ktorému sa sama venuješ? Zrazu si stála na opačnej strane barikády…

Mala som konfliktné pocity, no situáciu som si zadefinovala tak, že tam nestojíme kvôli osobe Anny Netrebko. Otvorená kultúra jasne vyjadrila svoj postoj vo vyhlásení, ktoré na akcii aj prečítali, a s osobou a interpretačným umením speváčky to nemalo nič spoločné. Všimla som si, že časť speváckej obce to akoby nevedela prijať, nechápali, prečo odsudzujeme takúto osobnosť. Vraj nemáme spájať umenie, kultúru a šport s politikou. Sú to natoľko vágne a alibistické vyjadrenia, že na ne nemôžem pristúpiť. Musela som byť súčasťou protestu, aby som sama pred sebou mala čistý štít. Asi najviac ma mrzí to, že vo veľkej časti operného súboru SND stále prevláda ticho, či priam súhlas s tým, ako súčasné vedenie riadi divadlo. Panuje tam veľký nepomer voči činohre. Mnohí mali problém aj s koncepciou riadenia Mateja Drličku; s viacerými som na túto tému komunikovala a uvedomila som si, že mentálne nezvládam rozprávať sa s týmito ľuďmi. Akoby mali klapky na očiach a ani nemajú snahu pozrieť sa na vec z iného uhla. 

Chápem, že niektorí môžu mať strach o svoju budúcnosť, o smerovanie kariéry, ale ten čiernobiely pohľad na situáciu, na kontext a bohorovné presvedčenie o svojej pravde vo mne vyvoláva pocit hanby za to, že som tiež klasická speváčka. Možno je to tým, že tentokrát som bola priamo v centre organizovania protestu. Po prvý raz som zaznamenala, že sa ľudia boja, keď sme ich oslovili, hoci sme jasne komunikovali, že tam každý ide sám za seba, nie pod hlavičkou filharmonického zboru alebo zboru národného divadla, respektíve iného zborového telesa. Ak je prítomný strach už v tejto fáze, aké to bude, keď nastane nejaká oveľa vážnejšia situácia? Toto poznanie bolo pre mňa silným mementom.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 05/2025.)