Zvuky a vône jari

Pre našinca, Európana s dominantnou kresťanskou kultúrou,

je jar obdobím spájaným s novým začiatkom. S obnovou, s pre-

búdzaním, s pocitom bujarého očakávania. Tieto kvality boli

mnohokrát súčasťou motívov a tém európskej klasickej hudby, usi-

lujúc sa o stvárnenie jedného okamihu dynamického cyklu času.

Médiom týmto snahám boli, pochopiteľne, ako veľké orchestrálne

formy, tak aj podmanivé pastorálne dielka.

Vnímavý človek zacíti prvých „prorokov“ prichádzajúcej jari

hlbokým nádychom už pri prechádzke mestom, o to viac potom na

dedine, pri prechádzke viničom, poľom, lesom... Ten kokteil pod-

netov, ktoré často nečakaná zmena počasia po obvykle odpudivej

zime človeku prináša, je výnimočný. Život akoby znenazdajky

získal novú perspektívu. Ako je vôbec také prežívanie možné

vyjadriť hudbou? Azda vďaka väčšine vlastným emóciám a ich

kultúrnemu kódovaniu.

Notoricky známe Štyri ročné obdobia od Antonia Vivaldiho

a prvý „jarný“ koncert je vlastne takým nízko visiacim ovocím,

na ktorom je to dobre počuť: úvod je hravý a plný energie a imituje

prebúdzajúcu sa prírodu cez „štebotajúce“ husle a tanečné rytmy.

Každý zo štyroch Vivaldiho koncertov sprevádza dedikovaný

sonet a v prípade jari opisuje spev vtákov, šum potokov a jemného

vánku vzduchu.

Jarná symfónia Roberta Schumanna je zasa typickým príkla-

dom stvárnenia prechodu od zimnej pochmúrnosti k akémusi

znovuzrodeniu. Schumann nastoľuje vzletné melódie a témy, ktoré

sa snažia budiť dojem nádeje. Dôležitú úlohu zohrávajú v tejto kom-

pozícii dychové nástroje, ktoré vytvárajú efekt veľkolepej nástojčivej

zmeny, očakávania a radosti z nadchádzajúceho. Akoby v každom

okamihu bol priestor na nádej – aj po neradostnej minulosti.

Práve dynamika a agilnosť v rytmike a nekonvenčná práca

s harmóniou otvárajú priestor na iné spracovanie témy jari. Nie

pomalá, pokojná a jemná zmena, ale pravý opak: briskný Igor Stra-

vinskij a jeho Svätenie jari je celkom iný príbeh. Prím v tomto diele

totiž nezohráva oslava jemnosti ako napríklad u zmieňovaného

Vivaldiho či u Beethovena a jeho Husľovej sonáty č. 5, známej aj

ako Jarná sonáta, ale skôr oslava surovosti, ktorá je u Stravinského

zachytená rôznymi deviáciami tonálneho centra či intenzívnymi

rytmickými zvratmi. Skladateľ tak v jari zrkadlí nie pokojné zno-

vuzrodenie, ale živelnú silu vedúcu k násilnej a nevyhnutnej zmene.

Na posluchových seminároch k hudbe 19. a 20. storočia na uni-

verzite obvykle zaznievalo, že skladateľ má vždy pravdu. Iste: ako

by ju aj nemohol mať? Všetky zvuky jari – tie Vivaldiho, Schuman-

nove, Beethovenove, Stravinského a mnohých ďalších – sú pravdivé.

Všetky do jedného.

Jar ako téma v klasickej hudbe je obdobím ľahkosti, radosti,

podmanivosti, ale aj nečakaných zmien a surovej sily, ktorá nás

môže zastihnúť nepripravených. Metafora nového začiatku

a transformácie je tu však silnejšia než čokoľvek iné. A v súlade

s touto metaforou sú aj moje pocity stimulované vôňami neza-

držateľne sa blížiacej jari, pretkané spomienkami, na ktoré som

domnelo zabudol.