Zuzana

„Som baník,“ odvetil otec na otázku, či s nami ide na Hudobný kvíz. „A navyše dôchodca,“ doložil, akoby hudba neprekračovala svetadiely, pohoria, moria, rieky, pohlavia, jazykové bariéry aj obmedzenia, pokiaľ ide o hudobný vkus. „Ale hovoril si, že kým nevyskúšam to strašne mastné arašidové maslo, nebudem vedieť, ako chutí Amerika. Alebo, ak neskúsim urobiť stojku, pravdaže, držal si mi nohy, ale teda – ak sa k tomu neodhodlám, nebudem vedieť, aké to je, byť vlastnou silou dolu hlavou. A mal si pravdu, oco. Bez toho by život nemal zmysel,“ povedala som. „Ach dobre. Pôjdem. Ale nerátajte s tým, že niečo viem. O hudbe neviem nič. Nerozoznám klavír od trúbky. Budem ticho piť čaj a čítať noviny,“ súhlasil napokon, a tak sme sa začali obúvať. Ja, otec a môj brat. Sme tím. Cestou na kvíz sme vymýšľali názov. „Každý súťažný tím musí mať meno, tak nejaké vymysli,“ drgla som otca. „Že som sa na to dal!“ hromžil, ale po chvíli už ponúkal názvy jeden za druhým. Víťazi, Najlepší alebo Muzikanti. Dobre sme sa s bratom zabávali a on nechápal, prečo sa tak veľmi smejeme, všetky svoje návrhy myslel vážne. Jeden bol hlúpejší než druhý, ale to sa otcovi nehovorí. Vysvetlila som mu, že tieto prvoplánové slovné hračky nikoho nezaujímajú a sú jednoznačne dôvodom na úškrny ostatných. „Ešte tam ani nie sme a už som na posmech,“ odvetil a nemohli sme nesúhlasiť. Napokon sme uzavreli kompromis a zhodli sme sa na názve Bohéma. O tom, že sa tak volá aj opera, otec netušil, ale, úprimne, bolo to jedno. „Ach, decká nevďačné, aj tak ste ma zavolali len preto, aby vám mal kto platiť pitie. Nie som sprostý,“ pomenoval dôvod, prečo sme ho s vervou prehovárali a s názvom vo vrecku a priznaním, že ani tak nestojíme o jeho prítomnosť, ako o drobné z peňaženky, sme vošli do pohostinstva Lagúna ľahko ako baletky.

Po prvom kole sme sa spomedzi ôsmich tímov ocitli na piatom mieste. „To nie je zlé,“ podotkol otec. Mne aj bratovi kúpil malé pivo a sebe veľké. Kvíz mal tri kolá a každé kolo sa skladalo z dvoch sérií otázok. Pán pustil hudobnú ukážku a k nej sa potom vzťahovali súťažné otázky. Veľa sme vedeli a ešte viac nie. Bez problémov sme odhalili The Cure aj Righteous Brothers, nevedeli sme, prečo sa Kiss volá Kiss a ani kto je autorom textu Ó, rodný kraj. Otec ukážkam nevenoval nijakú pozornosť. Miestnosť bola plná uduseného smiechu, odseknutých výkrikov, keď chcel niekto rýchlo povedať názov skladby alebo interpreta. Dva razy sme vedeli, o čo ide už po prvom takte, raz to boli práve Righteous Brothers a tá ich nekonečná a podľa môjho názoru otrasná skladba Unchained Melody. Neskôr sme sa ja aj môj brat na seba usmiali očami pri prvom cinknutí Shout od Tears for Fears.

Otca ani nehlo. Hneď po príchode vytiahol z vrecka poskladané reklamné noviny nášho okresu a začal ich čítať. Rady psychológa, právnika, inzerciu aj odporučenia pre záhradkárov na marec. Sem tam sa započúval do ukážky, ale vždy len nadvihol obočie a odpil si. Pred tretím kolom sme klesli na šieste miesto. „Je to len hra, deti,“ povedal. „Zábava, nič viac. Stretnutie s kamarátmi a nejaký nápoj,“ žmurkol na mňa, ale ďalšie malé pivo sa nekonalo, musela som si dať zelený čaj a kamarátom mi bol len môj mladší brat. V treťom kole sme uhádli, kde sa narodil Elvis Presley, či ako sa volá vlastným menom Lucie Bílá. Bolo to kolo plné napätia, ľudia hru prežívali, ako by išlo o posledný kus chleba na planéte, a to sa pred súťažou určite, tak ako my, utvrdzovali v tom, že ak nejde o život, nejde o nič. „Všetci klamú,“ podotkol brat, pri vedľajšom stole sa kopili poháre aj fľaše a súťažiaci sa objímali. „Zbožňujem túto skladbu,“ ozvalo sa občas z niektorého kúta, takisto ako nedočkavé „Ach, toto viem, toto viem!“ Kvízmajster všetkých upozornil, že nasleduje posledná ukážka a chce od nás meno interpreta, názov piesne a aj krajinu, odkiaľ spevák pochádza. Do hrobového ticha sa ozval hlas. Nepoznala som ho a ani tú pieseň. Vzdialene mi bola povedomá, to áno, ale len vzdialene. Len ako opar v ďalekej minulosti, niečo, čo na chvíľu spomalilo život a potom to zmizlo. „Keby pustil refrén, to by bolo iné,“ pošepkala som bratovi. Pokýval hlavou, jeho ruka zastala nad papierom, nachystaná vyraziť, keby náhodou, ale nie. Nevedeli sme. „Leonard Cohen.Suzanne. Kanada,“ precedil pomedzi zuby náš otec a ďalej študoval svoje dvojstranové noviny. Nadvihla som obočie. „Cohen? To nie, ten má úplne iný hlas, čo povieš?“ Brat súhlasil, že Cohenov hlas je hlbší a tiež, pieseň Suzanne predsa všetci poznáme a to nie je ona. „Ale je,“ otec pootočil hlavu k ostatným stolom. Mladší účastníci obhrýzali konce ceruziek, starší krútili hlavou a prižmurovali oči. Odovzdali sme papiere. Dopila som čaj.

Skončili sme na treťom mieste. Poslednou ukážkou bol naozaj Leonard Cohen a Suzanne, samozrejme, bol Kanaďan. Odkiaľ to ten otec vie? „Taký skrátka som,“ odvetil. „Ak sa ma niečo v živote dotklo, zapamätal som si to. Nebolo toho veľa, napríklad Dunajské ramená za úsvitu, prelet žeriavov nad našou dedinou, narodenie vás dvoch – a tak. Tú pieseň poznám. Počúval som ju so svojou veľkou láskou, ona sa tak volala. A teraz, dáte si ešte niečo, deti?“ opýtal sa, skladajúc noviny do veľkosti malej obálky. „Nie,“ povedali sme takmer naraz, pretože myšlienky nás oboch sa stretli v tom istom bode, v pohľade, vo vzduchu, ktorý bol okolo nášho stola náhle hustý a nepreniknuteľný. Naša mama sa volá Naďa, mysleli sme si, každý zvlášť, cestou domov sme sa rozprávali o tom, ako sa víťazi nevedeli vpratať do kože a dievčatá z ich štvorčlenného tímu výskali a pišťali, objímali sa a plakali. „Ktovie, či tie dve vedeli odpovedať aspoň na jednu otázku, všetko im vyhrali tí ich frajeri,“ povedal brat a otec súhlasil: „Tak to chodí.“