Život je mystérium

Dejiny hudby ponúkajú len hŕstku mimoriadne záhadných skladateľských osobností, hoci väčšina skladateľov a skladateliek mala svojrázny temperament, ktorý sa zrkadlil v ich tvorbe. V kontexte dnešného spoločenského mysticizovania a dojmologizovania si našu pozornosť tento raz zaslúži Alexander Skriabin. 

Mystik a samozvaný prorok Skriabin veril, že hudba má silu meniť realitu. Jeho radikálna vízia – hudobná ruka v ruke s tou filozofickou – z neho robila osobnosť raných inovácií hudby 20. storočia. Hoci jeho skorá tvorba ostala v medziach romantizmu a chopinovských foriem, neskôr sa vydal do neprebádaných teritórií v oblasti harmónie, zvuku i hudobného prednesu.

Bol fascinovaný synestéziou, čo  ho priviedlo k experimentovaniu s akýmsi „mystickým akordom“: harmonickou štruktúrou, ktorá mala navodzovať transcendentálne stavy vedomia. Keďže od takýchto prežitkov nie je ďaleko k mysticizmu, Skriabinov záujem presahoval hudbu až k duchovnej filozofii. Zakrátko úplne podľahol teozofickému učeniu Heleny Blavatskej, hviezdy európskeho ezoterizmu druhej polovice 19. storočia, ktoré sľubovalo odhalenie skrytých právd o univerze. Skriabin veril vo svoj božský pôvod a do osobných poznámok si poznačil: „Som boh! Som ničím, som hrou, som slobodou a som životom. Som hranicou a som vrcholom!“

Jeho duchovný zápal sa, pochopiteľne, prejavil aj v jeho správaní. Známy je anekdotický príbeh o tom, ako v záujme zachovania priameho kontaktu so Zemou pre povýšenie svojej „kozmickej energie“ chodil bosý.

Skriabinov nedokončený, údajne multimediálny projekt Mystérium je ukážkou jeho ambicióznej obsesie po mystike v hudbe. Z jeho pozostalosti je zrejmé, že malo ísť o sedem dní trvajúce predstavenie, ktoré malo byť očistným rituálom vedúcim ku kataklizme a znovuzrodeniu sveta. Prvok synestézie bol ústredným aj tu: malo sa tancovať, hrať, spievať, vnímať farby a vône. A miesto? V Himalájach – podľa Skriabina najvhodnejšom prostredí pre očistu ľudského vedomia.

Sotva môžeme Skriabinovi uprieť jeho vplyv na formovanie inovatívneho prístupu k hudobnému jazyku. Jeho neskoré diela, ako napríklad klavírny kus Vers la flamme op. 72, premiérovaný r. 1915 v Charkove, alebo Klavírna sonáta č. 10 op. 70, opustili tradičnú tonalitu a uchýlili sa k chromatizmu a harmonickej nejednoznačnosti, čím skladateľ vyšliapal chodníčky velikánom ako Messiaen či Ligeti. Ba čo viac: Skriabin ako jeden z prvých klasických skladateľov svojimi harmonickými inováciami nepriamo ovplyvnil neskôr stále viac sa rozvíjajúci žáner jazzu.

Skriabinova excentrickosť bola nevídaná. Stopa, ktorú zanechal vo svojej hudbe, zdôrazňuje hlboký emocionálny a duchovný rozmer skladateľovho života a ukazuje, aké komplexné umelecké prežívanie môže byť. A ako ťažko je oddeliteľné od osobnostnej povahy, duchovných inklinácií a presvedčenia a aké je nepredvídateľné. Kreativita v hudbe prosto často leží až na hranici konvencie – a niekedy až za ňou.    

O Skriabinovej synestézii píše M. Pavlík v HŽ 2025/3 - pozn. red.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 4/2025.)