Zborový spev ako cesta dozrievania

Dirigent, pedagóg a jedna z vedúcich osobností slovenskej zborovej kultúry uplynulých desaťročí, jubilant DUŠAN BILL, patrí k tým, ktorí formovali celé generácie umelcov. V rozhovore spomína na svoju púť od samoštúdia hry na mandolíne, cez bratislavské Konzervatórium až na medzinárodné pódiá s interpretáciami vrcholných diel vokálnej a vokálno-inštrumentálnej literatúry.

Ako sa formoval váš vzťah k hudbe a k umeniu?

Pochádzam z obce Hertník neďaleko Bardejova. Jeden starý otec hral na akordeóne, druhý spieval v Spevohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove. „Ujček“ z maminej strany bol primášom v ľudovej hudbe, ďalší strýko hral vo veľkom mandolínovom orchestri (tamburáši). Mandolínu mal odloženú u nás, a keďže mal aj učebnicu hry na tomto nástroji, sám som sa podľa nej naučil hrať. Lenže rodičia, vidiac, ako sa spoločenská situácia v 50. rokoch vyvíja, rozhodli, že na hudobnú školu v žiadnom prípade nepôjdem. Poslali ma študovať na stavebnú priemyslovku v Bardejove. Tam som sa stretol s mladíkom zo susednej dediny, ktorého to ťahalo k hudbe rovnako ako mňa. Nejak sa mu dostal do ruky klarinet. Napriek tomu, že ho držal opačne, hral tak dobre, že ho prijali na Konzervatórium v Košiciach. Tam založil dixielandový orchester. Ja som sa medzitým učil hrať na bendže, ktoré mi poslal strýko z Ameriky, a k orchestru som sa pripojil. Damoklov meč vojenskej služby som ako 19-ročný odvrátil prihláškou na prešovskú Pedagogickú fakultu, kombinácia hudobná výchova a ruský jazyk.

Ako ste sa dostali k dirigovaniu?

Počas štúdia ma oslovili s ponukou dirigovať zbor pri prešovskej Katedrále sv. Mikuláša. Spievali sme každú nedeľu latinské liturgické spevy a trikrát do roka počas veľkých sviatkov slávnostné omše s orchestrom Divadla Jonáša Záborského. V uvoľnených pomeroch 60. rokov sa mi naskytla možnosť zahraničnej stáže, tzv. „brigádnické prázdniny“ vo francúzskom mestečku Rodez, kde som strávil asi štyri mesiace. Po návrate do Prešova som založil detský aj prípravný zbor, stal som sa vedúcim oddelenia umenia v pionierskom dome. Tu pôsobila dychovka známa v celom Československu, nahrávali sme v Bratislave, zúčastnili sme sa aj na celoštátnom stretnutí najlepších dychových hudieb v Chebe.

Osud vás zavial do Bratislavy...

S manželkou Janou sme sa zoznámili v prešovskom zbore – ona spievala, ja som dirigoval, padli sme si do oka. Keď začala študovať spev na VŠMU v Bratislave, bolo jej smutno, tak som šiel za ňou.

Po príchode som zamieril do Primaciálneho paláca na Národný výbor, že mám záujem v meste učiť ruský jazyk a hudobnú výchovu na nejakej základnej škole. Oni mi ponúkli Konzervatórium. Ohradil som sa, že nemám na tento stupeň školy vzdelanie, no napokon som sa nechal presvedčiť. Škola ma prijala a aby som sa im odvďačil, učil som ruštinu šesť rokov, počas ktorých som kolegyni Elene Šarayovej pomáhal s prípravkou pre Bratislavský detský zbor. Aby som vyhovel požiadavkám na stredoškolského učiteľa, začal som neskôr študovať jednopredmetové štúdium ruského jazyka na Filozofickej fakulte UK.

Povedzte nám o práci so Zborom bratislavského konzervatória.

Po šiestich rokoch pôsobenia na Konzervatóriu za mnou prišiel riaditeľ s prosbou, aby som nanovo vybudoval Zbor bratislavského konzervatória (ZBK), ktorý bol kedysi, v  60. a 70.rokoch, na vysokej úrovni. Trojmesačný pokus dopadol nad očakávania a ja som začal vyučovať zborový spev aj sluchovú analýzu. Popri tom som začal študovať na VŠMU, teda tretiu vysokú školu, odbor zborové dirigovanie u Petra Hradila, paralelne som viedol Zbor bratislavských učiteľov, Robotnícky spevokol Bradlan v Trnave a učil som hudbu na Strednej pedagogickej škole v bratislavskej Karlovej Vsi.

Na Konzervatóriu bol zbor povinný pre celý tretí a štvrtý ročník, naraz sa tam stretli všetci študenti a navzájom sa obohacovali, spoznávali, rodili sa tam priateľstvá aj lásky. Vo vyšších ročníkoch som sa študentov nevedel zbaviť, keďže každý vedel, že so zborom sa dostane do zahraničia. V 80. rokoch sme precestovali celú Európu – od Španielska až po Izrael a Jordánsko, spievali sme aj na Olympijských hrách v Atlante 1996.

Asi v roku 1989 sme urobili konkurz do asociácie európskych speváckych zborov Europa Cantat a ZBK sa tak stal prvým slovenským členom tohto významného spolku.

Popri veľkom zbore neskôr vznikol aj Komorný zbor konzervatória, ktorý mal dvanásť členov. Pôsobili v ňom špičkoví hudobníci. 

Spievanie v zbore študentov priviedlo na určitú cestu, ktorá ich vedie k vyšším hodnotám dodnes.

Ako komunistický režim vnímal zapáleného cirkevného hudobníka Dušana Billa?

Ľudovít Rajter raz spomínal, že niektorí hudobníci strácali pri hlbokom ponore do umenia kontakt so svetom vonku. Violončelista Albín Berky pri svojom hudobnom pôsobení ani nevedel, že je druhá svetová vojna. V roku 1945 niekto počas skúšky prišiel do skúšobne so správou, že ide front. A on sa spýtal, čo to je.

Na konzervatóriu boli ľudia spätí s umením, veľmi súdržní a pokorní. My hudobníci sme taký zvláštny národ, časťou svojej bytosti žijeme v krásnom svete, ktorý nás pozdvihuje nad každodennosť. Ani ja som pri svojej práci takmer nevnímal, že je tu nejaké zriadenie, neprajúce hodnotám, ktoré vyznávam. Teda okrem toho, že som na každej VŠ musel robiť skúšku z marxizmu-leninizmu a politickej ekonómie. Riaditeľ Konzervatória Zdenko Nováček bol predsedom Zväzu československých skladateľov, čo nám zabezpečovalo určité krytie. Cez neho sme mali kontakt so svetom. Zástupca riaditeľa Ján Janičkovič bol v 50. rokoch riaditeľom politickej školy v Modre, kde sa vychovávali politické kádre pre československú vládu. Keď raz súdruhovia odvolali riaditeľa konzervatória Michala Vileca, klavírneho virtuóza, dirigenta a skladateľa, lebo nenaplnil „Mesiac československo-sovietskeho priateľstva“, Janičkovič okamžite prerušil vyučovanie na škole a vyhlásil štrajk. Zavolal do Prahy svojim súdruhom, ktorých kedysi učil, a postavil ich do pozoru. Na druhý deň prišla do školy Tatra 603. Vilec sa vrátil naspäť do funkcie a bol pokoj. Takže boli dobré vzťahy. Jedného dňa u nás doma zaklopali dvaja muži. Ja som nebol doma, ale rozhovor podľa manželkinho rozprávania prebiehal nasledovne: „Dobrý deň, býva tu súdruh Bill?“ „Býva, ale nie je doma, učí“. Oni: „A čo učí?“ „Ruský jazyk.“ „Ó ... tak... dovidenia...“ A viac sa neukázali. Ruština ma nakoniec možno zachránila.

V role pedagóga ste podnietili mnoho budúcich umelcov...

Tú prácu som mal veľmi rád. Veľa som sa naučil od študentov. Bez nich by som nebol pedagógom. Najťažšie v živote je nájsť, na čo som sem poslaný. Keď som prišiel na Konzervatórium, štúdium bolo sedemročné, prvý ročník bol prípravný. Na vtedajších ĽŠU sa vyučovali len husle a klavír. V prvom ročníku bolo treba pomôcť študentom spraviť rozhodnutie, kam smerovať umeleckú kariéru.

Ruštinu som vyučoval cez hudbu, aby boli študenti zorientovaní, keď pôjdu študovať ďalej, keďže sme vtedy obdivovali práve ruskú hudbu. Počas BHS chodili do Bratislavy veľkí sovietski umelci. Vždy, keď tu koncertovali, prišli aj na školu na besedu. Chačaturjana som osobne vozil po Bratislave na Trabante...

Niektoré deti sú prirodzené talenty, akoby hotové a pripravené na profesionálne pôsobenie. Keď som viedol prípravku pre Bratislavský detský zbor, jedného dňa prišla za mnou mamička so šesťročným dievčatkom, že by chcelo spievať v zbore. Keď sa ozvalo, tak som mame povedal, že malá je hotová speváčka a môže hneď spievať sólovo v rozhlase. To dievčatko sa volalo Darinka Rolincová...

Mnoho však bolo takých, ktorí mali talent, no museli pre jeho prejavenie prekonať určité prekážky. Jedným z nich bol aj Tomáš Šelc. Aj jeho som pomohol objaviť. V zbore sa speváci naučia byť samostatní. Niekto nedokáže hneď spievať ako sólista. Zbor ho však podporil a on postupne vyrástol. Postoj, ktorý smeroval k osamostatneniu: „Zbor je za mnou a ja sa oň môžem oprieť“. S týmto zámerom a poznaním potenciálu som v zbore vychoval mnohých ďalších spevákov.

Skladateľa Vladimíra Godára som učil ruštinu. Veľmi sa zaujímal o Dostojevského aj o J. L. Bellu, o ktorom som písal diplomovú prácu. To nás spájalo. (Hudobné centrum vydalo knihu V. Godára – Inštrumentálna hudba Jána Levoslava Bellu, 2024, pozn. red.) A vlastne celý život sme sa navzájom inšpirovali. So ZBK sme premiérovali viaceré jeho diela.

S manželkou ste tvorili zbormajsterský tandem.

Po štúdiu spevu na VŠMU študovala ďalej v Kyjeve. Mala však ťažký úraz a po dlhej a náročnej rekonvalescencii nemohla profesionálne spievať. Otvorilo to však možnosti pre naše spoločné pedagogické pôsobenie. 

V zboroch sme robili aj hlasovú výchovu. Aby sa jednotlivci, ktorí majú spevácke danosti, spojili do jedného štýlu. Hlasy majú svoje špecifiká – niekto je ostrejší, štipľavejší – no treba pracovať tak, aby sa to vyrovnávalo. Keď som napríklad staval soprán ako celok, vedel som – toto je hlas tmavší, toto stredný a toto jasný. V určitých skladbách alebo úsekoch bolo treba zatemniť, vtedy spievali len tmavé soprány.

V 90. rokoch ste boli otcom myšlienky obnovenia výučby cirkevnej hudby na konzervatóriách. Za akých okolností sa to udialo?

Na Slovensku vznikla prvá hudobná škola už v roku 1919, pri Dóme svätého Martina pôsobila i konkurenčná škola. Bol tam aj Spolok cirkevnej hudby, ktorý viedol Alexander Albrecht, vychovával inštrumentalistov aj spevákov. Keď v roku 1975 Konzervatórium získalo vlastnú budovu na Palisádach a sťahovali sa archívy, veľa času som venoval štúdiu dokumentov. Našiel som tam, že už v roku 1926 zriadili na prvej hudobnej škole Oddelenie na povznesenie cirkevnej hudby a spevu na Slovensku. V roku 1948 ho však zrušili, obnovilo sa až v roku 1990, samozrejme pod iným názvom, ale v rovnakom duchu. Podľa podkladov zo zahraničia som vypracoval všetky potrebné materiály. Pri podpise inauguračných dokumentov sa však ozvali aj iné hlasy, ktorým prekážalo, že program je urobený na šesť rokov, keď tu štyridsať rokov nebolo nič. Tak prišla zmena – program dostal viac predmetov a všetky odbory sa zlúčili do jedného. 

Program som pôvodne koncipoval po profesiách: organista, dirigent – kantor, liturgista a spevák. Vo svete sú univerzity štvorročné, u nás máme šesť rokov program na konzervatóriu, šesť rokov program na VŠMU. Cirkevný hudobník u nás študuje dvanásť rokov a štúdium je multiprofesijné. To je unikát.

Podarilo sa ustanoviť status cirkevného hudobníka?

Pri etablovaní profesie cirkevných hudobníkov sa mi, bohužiaľ, nepodarilo dosiahnuť, aby boli platenými štátnymi zamestnancami. Ktovie, aké politické sily zohrali rolu v tom, že sa to nezrealizovalo. Vyštudovaný cirkevný hudobník na Slovensku dnes z výkonu profesie neuživí rodinu. Ale samotní organisti a kantori by sa mali za svoj stav postaviť a tieto veci zmeniť. Veľká hodnota vložená do ich vzdelávania padá do prachu a spolu s ňou aj duchovná kultúra národa.

Ku ktorým epochám v dejinách hudby inklinujete?

Mňa zaujalo najmä obdobie renesancie a baroka, lebo vtedy ľudia tak prirodzene vyjadrovali vzťahy a nálady nielen jeden k druhému, ale aj k vyšším bytostiam, aj k prírode. Zaujímali ma najmä Monteverdi, Händel, Bach, Mozart, Beethoven, Haydn.

Aké bolo vaše pôsobenie pri Dóme sv. Martina v Bratislave?

V Dóme sv. Martina v roku 1948 všetko zrušili. V zbore vtedy spieval Ladislav Slovák, ktorý previedol celý zbor do Československého rozhlasu a neskôr do Slovenskej filharmónie. Hudba tam bola na vysokej úrovni. Dokázali naštudovať ťažké omše, dokonca napr. aj Beethovenovu 9. symfóniu. Keď sa uvádzali veľké diela, tak fungovala spolupráca Bratislava – Viedeň – Budapešť. V 80. rokoch ma vyhľadal dekan, že by rád pozdvihol liturgickú hudobnú produkciu. So ZBK sme začali do Dómu chodiť neoficiálne vypomáhať, až po roku 1989 sme tam potom pôsobili oficiálne. V spolupráci so SKO sa podarilo uviesť veľké diela od Bacha, Händla, Haydna. V roku 2011 sme uviedli pravdepodobne po prvýkrát na Slovensku kompletného Händlovho Mesiáša. V kronike Dómu sv. Martina sa uvádza, že toto dielo malo odznieť v spomínanej družobnej spolupráci Bratislava – Viedeň – Budapešť, avšak maďarská strana účasť odriekla a projekt sa nezrealizoval.

Podieľali sme sa hudobne na všetkých troch návštevách Jána Pavla II. na Slovensku, spievali sme aj vo Vatikáne za pontifikátu Benedikta XVI. Spievať liturgickú hudbu je to najnáročnejšie – aby interpretácia druhých duchovne oslovila. Za tie roky práce so zborom sa mi len trikrát stalo, že som asi na stotinu sekundy levitoval, lebo tak krásne zaznelo, čo sme uvádzali. To sú naozaj výnimočné okamihy. Základ je dielo zvládnuť technicky a výrazovo. V liturgii však treba dať do toho ducha, aby hudba splývala s tým, čo sa práve odohráva.

Čo vaša bádateľská a skladateľská činnosť?

Veľa som sa naučil v Taliansku, napríklad v Parme na konzervatóriu sa nachádzajú originály diel od Palestrinu. Nie je pravda, že až do romantizmu bol notopis bez značení frázovania, dychov, dynamiky, agogiky. V originálnych partitúrach boli poznámky práve k týmto veciam, ale nie každého to zaujíma a nie každý sa k nim dostane. Neumový zápis gregoriánskeho chorálu je zasa najdokonalejším známym zápisom spievaného slova: prízvuk slabík, frázovanie, všetko je presne zapísané – značkami, kresbou, začiatočnými písmenami. V Perugii je zasa univerzita, kde sa vyučuje štýlový spev – ako sa spieva Verdi, ako Donizetti. Taliani sú v tomto veľmi nároční.

Bádal som tiež v slovenských hudobných dejinách. Pomohol som vytvoriť a vydať CD Pozdrav z Dómu sv. Martina, kde sme nahrali a naspievali prierez hudobnými epochami, počnúc gregoriánskym chorálom, 14. storočím až do súčasnosti (A. Albrecht, P. Zagar), ktoré zozbierali alebo napísali organisti a kantori práve z Dómu sv. Martina.

Robili ste aj úpravy diel, ktoré zachytili slovenskí zberatelia, napr. Prostonárodnú vianočnú omšu Andreja Kmeťa i Vianočné spevy Gašpara Drozda z Chrenovca ste upravili pre miešaný zbor.

Dotváral a aranžoval som, čo spieval slovenský ľud a zberatelia to zaznamenali. Upravoval som tiež hudbu slovenského skladateľa Jozefa Halmu. Napísal jazzovú Vianočnú omšu, ktorú mu nedovolili spievať v chrámoch. Ja som to prepracoval do klasickej úpravy, nahrali sme to a odvtedy sa to mohlo spievať. Samotný Halmo bol z úpravy nadšený.

Mnohí zbormajstri poznajú váš zborník Cantica, ktorý vydalo Hudobné centrum (2002). Plánujete vydať aj ďalšie?

Tento zborník sa snažil obohatiť priestor zborovej literatúry, ale je zostavený z diel svetovej literatúry. Potrebujeme vydať a spievať pôvodnú slovenskú liturgickú hudbu. Ja som spracoval materiál na úvod omše (introitus), obetovanie (offertorium) a prijímanie (communio) na celý liturgický rok, ktorý zatiaľ čaká na vydanie. Medzi spevmi liturgie má byť vnútorná súvislosť, aby pôsobila ucelene. Sila jednoty potom niečím naozaj pohne. U nás na Slovensku toto trochu chýba a je to cítiť. 

Vaše pôsobenie sa dlhé roky spája so speváckym zborom Adoremus...

V roku 1989 vydal Juraj Lexmann nové liturgické spevníky a pozval ma, aby sme ich po Slovensku propagovali. Navrhol som, aby sme radšej pozvali kantorov, niekde sa stretli a spievali. Oni sa naučia nové veci a budú to potom praktizovať vo svojich zboroch. Bol to významný počin, v Topoľčiankach sa nás zišlo asi 150 vedúcich zborov z celého Slovenska. Podnietil som založenie celoslovenského zboru so zámerom zachovávania a oživovania dedičstva našich otcov a propagácie nových liturgických spevov. Tak vznikol Adoremus. Vo vedení sa najskôr vystriedali traja alebo štyria ľudia, ktorí však nemali prax s cirkevnou hudbou. Tak ma oslovili, aby som zbor prevzal ako umelecký vedúci a dirigent a ja som na spoluprácu pristal. Naštudovali sme omšu zo spevníka Cantus Catholici 1655, doplnili sme ju novými liturgickými spevmi a uviedli v rámci bohoslužby. Liturgického pôsobenia však postupne ubúdalo, každý chcel len koncertovať, nahrávať. Môj pôvodný zámer nebol naplnený, hoci sa podarilo zrealizovať pár zaujímavých projektov.

Kto boli vaši významní umeleckí partneri?

V roku 1990 sme nahrávali vianočné piesne s Editou Gruberovou. Zbor Adoremus  spolupracoval s bratmi Dvorskými, Martinom Babjakom, Danielom Buranovským, súborom Schola Gregoriana Pragensis a ďalšími významnými umelcami. Dlhoročná a veľmi plodná bola spolupráca so Slovenským komorným orchestrom a jeho vedúcim Ewaldom Danelom.

Čo vám prináša životné jubileum?

Prežívam veľkú radosť z toho, čo vidím, cítim, počujem. Život ma stále baví a na to, čo som prežil, mám krásne spomienky. Vnútorný pokoj a rovnováhu mi po celý život pomáha budovať a udržiavať hudba.

Som hrdý na to, že duchovne predsa len dospievame, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Som vďačný, že som sa mohol venovať nádhernej oblasti umenia – zborovému spevu. To bola moja osobná cesta dozrievania.   

Dušan Bill (1945)

je slovenský zbormajster a dirigent. V r. 2007 dostal cenu Fra Angelica za prínos kresťanských hodnôt do umenia. V r. 1972–2012 pôsobil ako pedagóg na Konzervatóriu v Bratislave, kde vyučoval dirigovanie, zborový spev, sluchovú analýzu a viedol Zbor bratislavského konzervatória. V r. 1990 vypracoval celoslovenský študijný program pre odbor Cirkevná hudba a na Konzervatóriu v Bratislave založil rovnomenné oddelenie, prvé svojho druhu na Slovensku po r. 1948. Je zakladateľom a umeleckým vedúcim zboru Adoremus. Pod jeho vedením dosahovali zbory medzinárodné úspechy – koncertovali v Európe, Austrálii, Ázii i v Severnej a Strednej Amerike, reprezentovali slovenskú hudobnú kultúru na významných podujatiach doma i v zahraničí. Premiéroval mnohé zborové diela slovenskej literatúry. S manželkou Janou Billovou, hlasovou pedagogičkou a bývalou prorektorkou VŠMU, majú dve deti. Syn žijúci v USA je pedagógom a hudobníkom, dcéra pracuje na Rektoráte Univerzity Komenského v Bratislave.  Má dvoch vnukov, jeden hrá hokej, druhý sa zaujíma o dirigovanie a začal študovať hru na organe. Žije v Moravskom Svätom Jáne a v Bratislave. V súčasnosti vedie zbory vo Veľkých Levároch a v Šaštíne, príležitostne sa podieľa na hudobných projektoch v Bratislave a okolí.

(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 10/2025.)