Záverečný večer KHJ s napätím aj noblesou
12. 6. 2025
Košice, Dom umenia
Štátna filharmónia Košice, Patrick Hahn, Frank Dupree
KHJ, Beethoven – Strauss – Šostakovič
Revolúcia zvuku – s týmto názvom figuroval posledný koncert 69. Košickej hudobnej jari, na ktorom sa vedľa seba ocitli Ludwig van Beethoven a dve rozhodujúce osobnosti hudby 19. a 20. storočia. Najprv sa k slovu dostal nemecký klavirista Frank Dupree v Beethovenovom piatom, „cisárskom” Koncerte Es dur. Toto monumentálne, heroické dielo kladie vysoké nároky na sólistu i orchester v rozsahu 40 minút, a preto očakávania smerom k Dupreemu boli nemalé. Ten svojím výkonom rozhodne nesklamal. Po prvé, preukázal maximálne technicko-virtuózne kompetencie, precíznosť a spoľahlivosť, nepostrehol som snáď ani jediné drobné zaváhanie. Behy a pasáže boli perlivé, plynulé a dobre zapadli do výrazového obsahu skladby. Po druhé, klaviristova suverenita smerovala ku koncíznosti a zmysluplnosti frázovania, pričom občas si dovolil nepatrné rubato, ktoré však nenarušilo plynulú metrickú pulzáciu. Po tretie, jeho tón bol mäkký, zvučný a dynamicky vynikajúco odstupňovaný, efektívne podporený pravým i ľavým pedálom. Po štvrté, Dupree fenomenálne zabezpečil jednotu v rozmanitosti a výpovednú hodnotu výrazových kontrastov. Z jeho hry sršali vtip, rytmická pregnantnosť, sebavedomie i lyrická meditatívnosť. A mohli by sme pokračovať...
Aby to však nebol len číry chválospev, treba spomenúť, že chvíľami som mal pocit aj prevládnutia klaviristovej rutiny nad spontánnosťou a interpretačnou slobodou, čo v prípade hudby klasicizmu vôbec nie je zriedkavým prípadom. Vcelku Beethovenov koncert vyžaroval stavebnú integritu a kompaktnosť, k čomu levím podielom prispeli aj košickí filharmonici a taktiež nemecký dirigent Patrick Hahn. V prvom prídavku fascinujúcim spôsobom zaznel Brahmsov Uhorský tanec č. 1 v štvorručnej verzii, pričom aj dirigent sa presvedčil o svojich nemalých pianistických ambíciách. Druhý prídavok hral už len sám Dupree a v ňom vzbudil značné sympatie smerom k svojim kvalitám v oblasti jazzu.
Po prestávke muzicíroval už len orchester. Počuli sme dve kratšie kompozície, ktoré sa vhodne dopĺňali. Najprv zaznela azda najznámejšia symfonická báseň Richarda Straussa Šibalstvá Tilla Eulenspiegla. Hudobný obraz legendárneho nezbedníka predstavuje extrémne pestré rondo, plné humoru a občasného patetizmu. Hahnova koncepcia sa tiahla k zabezpečeniu jednotnej architektúry, ktorá však nevylučovala minucióznu drobnokresbu. Zvlášť treba pochváliť prvého hornistu, na ktorého pleciach spočívala slávna Tillova téma a tá zakaždým zaznela v bezchybnom intonačnom rúchu.
Druhou osobnosťou druhej polovice večera bol Dmitrij Šostakovič, ktorého estetika predstavuje krajne komplexný svet, pozostávajúci z neraz antagonistických protipólov. Irónia, výsmech a sarkazmus na jednej strane, hlboká tragickosť a filozofické meditácie na strane druhej. Aj v Deviatej symfónii zazneli rôzne stránky Šostakovičovej ambivalentnej estetiky, avšak tu prevažuje akýsi drzý výsmech. Najmä v prvej a poslednej časti by som si vedel predstaviť väčšiu ľahkosť a vzdušnosť pri hre náročných sláčikových (predovšetkým husľových) figurácií: zvuk košických filharmonikov bol občas príliš forsírovaný. Naopak, veľmi presvedčivo vyzneli pomalé časti (druhá a štvrtá), kde človek cítil celú váhu a sugestivitu hudobnej expresie. Virtuóznym spôsobom sa zaskveli najmä drevené dychové nástroje a špeciálne by som vyzdvihol pikolu a fagot. Hahn aj v tejto skladbe ukázal svoju nevšednú muzikalitu, schopnosť diferencovať, inšpirovať a poháňať smerom dopredu.
Hoci z tohtoročných koncertov KHJ mi bolo dopriate užiť si iba tri, tie poskytli zakaždým povznášajúci zážitok. Myslím si, že so mnou budú súhlasiť aj prítomní poslucháči, ktorí tentokrát takmer úplne zaplnili Dom umenia.
(Text bol uverejnený v časopise Hudobný život č. 06/2025.)