Záver sezóny v Slovenskej filharmónii s Mozartom

21. 6. 2025

Bratislava, Reduta

SKO, SFZ, Ewald Danel, Adam Sedlický, Adriana Banásová, Jarmila Vantuchová, Juraj Kuchar, Tomáš Šelc

Mozart

Sedemdesiatu siedmu koncertnú sezónu Slovenskej filharmónie veľkolepo uzavrela Mozartova Omša c mol KV 427. Hoci malo dielo pôvodne odznieť v Dóme sv. Martina, z prevádzkových dôvodov sa koncert uskutočnil v Redute, v Koncertnej sieni SF. V programe pribudlo Sláčikové kvarteto č. 19 C dur „Disonantné“ KV 465. Obe kompozície vznikali len niekoľko mesiacov po Mozartovom príchode do Viedne, v období, keď intenzívne študoval diela barokových majstrov i svojich súčasníkov.

Sláčikové kvarteto č. 19 C dur je posledné zo série šiestich venovaných Haydnovi. Prívlastok „disonantné“ si získalo vďaka introdukcii prvej časti, o ktorej sa z dobovej recepcie dozvedáme, že obsahuje nesprávne tóny. Jedným z možných vysvetlení neštandardného využitia kontrapunktu a chromatiky je snaha o posilnenie kontrastu v záujme zvýraznenia lesku zvyšku diela. Slovenský komorný orchester ho pod umeleckým vedením Ewalda Danela uviedol v rozšírenom obsadení, čo prinieslo isté benefity, no aj negatíva. Úprava pre komorný orchester s posilnením kontrabasu umocnila špecifickú, tajuplne pochmúrnu atmosféru introdukcie prvej časti. Naopak, veľkosť súboru značne narušila subtílnosť jednej z najkrajších Mozartových pomalých častí. Navyše, zdvojenie hlasov sa pri brilantných figúrach a behoch v rýchlych častiach ukázalo ako „nešikovné“, čo je pri takomto type formácie prirodzeným rizikom. Napriek tomu treba vyzdvihnúť štýlovú hru a správnu mieru zvukovej vyváženosti telesa.

Hoci Mozart Omšu c mol KV 427 nikdy nedokončil (neúplné je Credo a chýba Agnus Dei), predstavuje jeden z vrcholov jeho duchovnej tvorby. Predvedenie omše na koncerte vychádzalo z novozrekonštruovanej verzie v edícii Ulricha Leisingera. Táto monumentálna kantátová omša je komponovaná pre dva soprány, tenor a bas. Výnimočné postavenie v nej patrí prvému sopránu, ktorý pri salzburskej premiére údajne spievala skladateľova manželka Constanze, a preto dominuje takmer celému dielu. Výzvy tohto náročného partu sa s patričnou noblesou ujala Adriana Banásová, ktorej transparentný, technicky istý hlas podčiarkol sakrálnu vážnosť kompozície. Oproti tomu alt (resp. druhý soprán) Jarmily Vantuchovej s dramatickejším výrazom vniesol do interpretácie o niečo teatrálnejší rozmer. Ten však nemožno vnímať negatívne, keďže Mozartova omša nesie znaky opernej okázalosti. Prejavuje sa aj v duetách, kde sa oba ženské hlasy vzájomne prepletajú vo virtuóznych kantilénach ako napríklad v Domine Deus v časti Gloria. Súzvuk oboch sólistiek priniesol konfrontáciu dvoch suverénnych kvalít. V triu Quoniam tu solus zasa zaujal Juraj Kuchar energickým a nosným tenorom. Sýty bas Tomáša Šelca sa predstavil s partom štvrtého sólistu až v kvartete poslednom čísle Benedicta, v Hosanna in excelsis, kde vyvrcholila celková tektonika kompozície.

Významný podiel na slávnostnom vyznení večera mal aj Slovenský filharmonický zbor. Tradične predviedol svoj vysoký štandard, excelujúci v dynamickej mohutnosti i vo zvukovej homogenite. Celý interpretačný aparát s prehľadom riadil dirigent Adam Sedlický. Jeho umelecká koncepcia priniesla vzácnu fúziu sakrálnej hĺbky a dokonalej znalosti mozartovskej štýlovej idiomatiky vo všetkých výrazových polohách. Dramaturgia záverečného koncertu tak vzdala symbolickú vďaku nielen Bohu (v intenciách samotného diela), ale aj publiku za priazeň počas uplynulého roka. Pre návštevníkov Slovenskej filharmónie to bola dôstojná rozlúčka pred letnými prázdninami a zároveň prísľub inšpiratívnych stretnutí v nadchádzajúcej, sedemdesiatej ôsmej sezóne.