Záver sezóny v ŠFK

7. 5. 2026

Košice, Dom umenia

Štátna filharmónia Košice, Aleksandar Marković, Josef Špaček

Mahler – Korngold

Posledný koncert aktuálnej filharmonickej sezóny v Košiciach sľuboval nevšedný zážitok. V prvom rade vďaka Prvej symfónii Gustava Mahlera, ktorá sa na našich koncertných pódiách udomácnila a – odhadujem, tak raz za 3-4 roky – sa so železnou pravidelnosťou vracia do programov našich orchestrov. Iné je to v prípade Husľového koncertu D dur op. 35 Ericha Wolfganga Korngolda, ktorý zaznieva podstatne zriedkavejšie.

Priznám sa, neviem definovať dôvod stúpajúcej popularity Korngoldovho Koncertu. Je ním azda potreba expanzívneho rozširovania koncertného repertoáru pre husle? Ani pri najlepšej vôli by som ho nehodnotil ako „veľdielo“. Ide o zaujímavý, 25 minút trvajúci kúsok, čiastočne inšpirovaný filmovou hudbou (autorova špecializácia), v prvých dvoch častiach skôr intímno-lyrický, vo virtuóznom finálne strhujúco virtuózny. Ale – a to treba podčiarknuť – skrz-naskrz banálny...

Poďme však k interpretom. Dirigentom večera bol stály hosťujúci dirigent ŠFK, Srb Aleksandar Marković, ktorého výkony sme v posledných recenziách už niekoľkokrát výrazne pochválili. Rola sólistu pripadla Josefovi Špačkovi, bývalému dlhoročnému koncertnému majstrovi Českej filharmónie, ktorý v posledných rokoch dosahuje výšiny sólistickej kariéry.

Na úvod koncertu zaznelo Mahlerova Blumine, pôvodne súčasť Prvej symfónie, ktorú autor pri revízii diela škrtol. Nesmierne krehká a subtílna, prevažne komorne ladená kompozícia je akoby svedectvom autorovho hľadania optimálneho orchestrálneho zvuku a výrazu. Marković a košickí filharmonici ju predniesli s dôstojnou reflexívnosťou, pričom treba pochváliť spoľahlivú a neobyčajne kantabilnú sólovú trúbku, aj keď frázovanie pôsobilo trochu „hranato“, k ideálu mu chýbalo ešte viac plynulosti a sugestívnosti. Predpokladám, že Blumine sa hrala v Dome umenia prvý raz.

Spojenie Korngolda a Mahlera do jednej koncertnej dramaturgie nepovažujem za veľmi šťastné. Nemajú takmer nič spoločné (okrem židovského pôvodu) a ich umelecká „veľkosť“ sa diametrálne líši. Napriek tomu sa Špaček s Markovićom a orchestrálnymi hráčmi postarali o skvelú zábavu. Sólista vynikal razantnosťou a zemitou energickosťou, vďaka čomu aj lyrické kantilény vyzneli živo a rozhodne. Priam famózne zapôsobil temperamentný ohňostroj poslednej časti, kde sme mohli obdivovať Špačkovu bezchybnú virtuozitu. Ide o nesmierne muzikálneho a inteligentného hráča, pod jeho rukami sa aj pomerne bezvýznamný Korngoldov koncert premenil na invenčnú a nápaditú skladbu. Nezachytili som názov prídavku, ale Špaček v ňom predviedol neuveriteľnú a málo vídanú prstovú akrobaciu...

Po prestávke nasledovala skutočná rozlúčka s koncertnou sezónou, Mahlerova Prvá. Kto trochu pozná štruktúru a expresívne dimenzie tejto neskororomantickej, no už ranomodernej (takmer hodinovej) skladby v štyroch častiach, mohol sa už vopred tešiť na zvuky prírody, extatické výbuchy či neskrývanú až drzú iróniu, v ktorej bol Mahler skutočným majstrom.

Marković viedol toto monumentálne dielo pevnou rukou, pokojnou rozvahou a obdivuhodným nadhľadom. Nepodľahol zvodom efektu či zbytočne prehnaných temp – naopak, miestami zdržanlivejšie tempá umožnili vyniknúť veľkolepým gradáciám a mohutnej expanzii orchestrálneho zvuku. Osobitne treba vyzdvihnúť spôsob, akým dokázal vystavať dlhé oblúky Mahlerovej hudobnej architektúry bez straty vnútorného napätia mezzo štruktúry.

Orchester reagoval na každé gesto s maximálnou sústredenosťou, pričom vynikli nielen mohutné tutti, ale aj jemnejšie modelované pasáže menších nástrojových skupín. Finále symfónie potom vyznelo ako elektrizujúce a emocionálne presvedčivé zavŕšenie celej sezóny. Sedem hornistov v závere – podľa pokynov autora – vstalo a dodalo triumfálnemu záveru zvláštny podmanivý efekt. Aplauz na seba nenechal čakať...